Konfrontácie 2021: Deti víchrice (réžia Dominika Kováčová)

Slovensko je  rozlohou síce malou krajinou, no Slováci sú z hľadiska vlastnej kultúry a tradícií bohatým národom. Napriek tomu niektorým  obyvateľom zaimponovali zvyky a história iného národa, voľakedy obývajúceho druhú stranu zemegule. O podobnom jave v dokumentárnom filme Deti víchrice rozpráva režisérka Dominika Kováčová. Fascinácia indiánskou, respektíve západnou kultúrou pôsobila aj na našom území prostredníctvom románov Karla Maya či rôznych filmových westernov. Zatiaľ čo niektorým občasné výlety do horúcich amerických prérií stačili, iní sa snažia preniesť si ich do svojej životnej rutiny a zájsť o čosi ďalej, hoci nohami ostávajú stále doma.

Dominika Kováčová sa vzhľadom na filmovú formu rozhodla čo najviac vyhýbať referovaniu o pozadí skupiny nadšencov indiánskej kultúry. Z hľadiska recepcie tak môžu Deti víchrice disponovať istým ambivalentným charakterom. O tom, ako a prečo skupina vznikla či o čo presne jej vlastne ide, sa divák nedozvie mnoho, čo by niektorí mohli považovať za veľké negatívum. O nič podobné však nakoniec režisérke nejde. Na prvý pohľad sa poetickosť nezdá byť dominantou síce osobného, no v konečnom dôsledku zovšeobecňujúceho portrétu staršieho muža, ktorý sa vo voľnom čase spolu s ostatnými rád prezlieka za indiána a praktizuje rôzne zvyky a tradície indiánskej kultúry. Skutočná podstata výpovede sa vyjaví až po skončení filmu.

Kvôli absencii hlbšieho vykreslenia pozadia, či už osoby hlavného protagonistu, alebo histórie praktizovania tradícií vzdialenej kultúry, môže byť na Deti víchrice vrhané svetlo povrchnosti. Podobný dojem sa však dá označiť za dôsledok konvencií prameniacich z náučných či osvetových filmov, ktoré sa reportážnou formou často venovali témam a ľuďom so zaujímavými záľubami a životným štýlom. Ako už bolo spomenuté, Dominika Kováčová volí odlišnú formu zobrazenia, hoci ani tá nie je súčasnému slovenskému dokumentárnu filmu cudzia. Neinvazívny postup natáčania  prináša veľmi prirodzený dojem z výsledného diela a medzeru spôsobenú absenciou referencie zároveň zapláta poetikou (ne)všednosti životnej rutiny jedného z členov danej skupiny. Režisérke sa týmto spôsobom podarilo čistým a mäkkým spôsobom vyjadriť vnútorné prežívanie protagonistu založené na kontraste dvoch kultúr, prípadne jednoduchosťou doby minulej s prudkými intervalmi pokroku a chaosu dnešných dní. Vďaka tomu naberá motivácia a dôvod praktizovania tradícií amerických domorodcov o čosi jasnejšie kontúry, zatiaľ čo forma filmu ostáva ozvláštňujúca a ucelená.

Z filmu je aj kvôli spôsobu jeho natáčania badateľné zanietenie pre danú tematiku. Trávenie času s ľuďmi, o ktorých film hovorí, a ich zaznamenávanie bez akéhokoľvek zásahu sa odzrkadlilo v citlivosti zobrazenia ich spôsobu vnímania sveta. Áno, zápchy na cestách nemá v láske nikto z nás. Napriek tomu si na ne väčšinou zanadávame z interiéru nášho auta, čím sa taktiež na nepríjemnej situácii podieľame a neochotne prijímame absurdný začarovaný kruh. Len máloktorí majú toľko šťastia, aby sa tým, čo ich naozaj napĺňa a baví, dokázali uživiť. Protagonista Detí víchrice to dobre vie, preto namiesto kontraproduktívneho nervovania sa hľadá vnútorný pokoj v maličkostiach, akou je aj prihováranie sa sove cez plot cudzieho dvora. Komunita nadšencov indiánskej kultúry je najradostnejšou časťou jeho života, nie však jedinou.

Dominanta poetického odkazu Detí víchrice v podobe ukazovania hravej podstaty života a rezignácie na geopolitické a dobové hranice kultúry je zvýraznená uvedením archívnych záberov so „slovenskými indiánmi“ vrátane protagonistu filmu. Dominika Kováčová tak okrem svojho záujmu či výskumu danej látky prezentuje aj schopnosť viesť divákovu pozornosť prostredníctvom formálnej štruktúry filmu a dávkovania informácií. Vyhýbanie sa polopatistickým referenciám o pozadí toho, čo vo filme vidíme, si týmto spôsobom dokáže opodstatniť, a zároveň rozvíjať vrstevnatosť tematiky v poeticky pútavom háve.

Matej Ambroš, študent 3. ročníka