Konfrontácie 2021: Krok späť (réžia Michal Valentin)

Môže priveľká snaha pri jeho tvorbe zničiť celkový dojem z filmu? Alebo ide skôr o neschopnosť pretaviť vysoké ambície do výsledného diela? Podobné myšlienky mi utkveli v hlave po dopozeraní filmu Krok späť Michala Valentina. V nezanedbateľnej miere ich podmienil aj môj dojem z jeho predošlého filmu Odmena. Ten vo mne zanechal dobrý dojem svojím sústredeným rozprávaním príbehu s jasným odkazom a vynikajúcou prácou s hercami. O to viac ma mrzí, že o Kroku späť to povedať nemôžem.

Film rozpráva o v podstate nedobrovoľnom návrate mladého študenta do domu, kde vyrastal a kde sa stretáva s rodičmi, sestrou a jej malými dcérkami. Pokojné rodinné chvíle však takmer od začiatku narúšajú na povrch sa  vyplavujúce konflikty a krivdy z minulosti. Takýto námet by som vo všeobecnosti neoznačil za originálny, no s prihliadnutím na množstvo variácií, ktoré  so sebou  nesie, mal veľký potenciál. S ním súvisí aj možnosť diváckeho stotožnenia sa s niektorou z postáv ktorejkoľvek vekovej generácie. Michal Valentin však vykresľuje zmeny v rodinnej (ne)pohode až príliš strmhlavo, bez výraznejších náznakov charakterových či príbehových motivácií. Výsledkom je presne opačný efekt – nič tu nenapomáha využiť empatiu diváka na zvýraznenie a porozumenie  konfliktom a ich dopadom na postavy. Naratívna štruktúra filmu naznačuje, že nosným príbehovým aspektom by mohlo byť napätie medzi otcom a synom. Ozajstný oporný bod motivujúci takýto konflikt však absentuje, a tak na  jeho rozvíjanie  Valentin celkom nešťastne využíva občas priam nepochopiteľné správanie postáv, keď konflikt medzi nimi zreteľne stojí a padá na ich neochote dané veci bližšie vysvetliť. Namiesto zvýraznenia sympatií tak rozprávanie divákovi postavy ďalej sprotivuje, no nájdu sa aj svetlé momenty. Jedným z nich je napríklad milá hádka o význame slova kýpeť, ktorá okrem kombinácie uveriteľnosti látky s nápaditou prácou s kamerou dokáže komunikovať aj istý humorný aspekt.

S ním však súvisí aj kontraproduktívnosť spomínaná vyššie. Už od samého začiatku dáva sujet divákovi explicitne najavo, že sa príbeh odohráva počas obdobia pandémie. Účel tohto zasadenia mi však uniká, keďže pre príčinnú kauzalitu je úplne nepodstatné a ako komentár či kritika aktuálnej situácie pôsobí z hľadiska hlavnej témy filmu irelevantne až nemiestne. Vtip na účet neslávneho slovenského expremiéra, hoci hodnoverný, tak kvôli dojmu zbytočnosti zo zapracovania danej tematiky do filmu vyznieva do prázdna, v horšom prípade pôsobí ako päsť na oko. Vysvetlenie by ponúkala skutočnosť, že zahrnutie pandémie do filmovej fabuly bolo lektorským zadaním. Jeho potenciálnym splnením však filmová forma prišla o svoju koherentnosť. Samoúčelnosť, kompromitujúca celkové vyznenie filmu sa, bohužiaľ, týka väčšiny scén s ambíciou vyvolať smiech. Namiesto subtílnejšej komiky, ktorá by dokázala lepšie zapadnúť či zvýrazniť danú tematiku   –  jej príklad tu už bol spomenutý, sa Michal Valentin rozhodol pre oveľa bláznivejšiu a nefunkčnú formu humoru v podobe vulgárnych záchvatov zúrivosti hlavnej postavy. Okrem toho, že z kauzálneho hľadiska ide o následok iracionálneho správania postáv,  toto prehnané tlačenie na pílu spôsobuje vo formálnom ukotvení ešte väčší chaos.

Najväčším nedostatkom filmu je tak absencia oporných bodov podnecujúcich interpretáciu fabuly. Zmes dramatických a humorne zamýšľaných scén tvorí príliš chaotické zázemie na to, aby si divák dokázal poskladať jasný obraz o samotnom sujete, čo premýšľanie o príbehových výpustkách ešte viac komplikuje. Fakt, že technická stránka filmu je na vysokej úrovni, je síce veľmi dôležitým aspektom, no v kontexte súčasnej študentskej tvorby už nejde o raritu a krivka potenciálneho porovnávania, respektíve kritiky sa posúva hlavne k vnútornej dramaturgii či réžii. Zlé slovo sa nedá povedať ani o práci s hercami, pretože ak sú ich výkony vykreslené v zlom svetle, tak za to môže scenár, respektíve jeho nesústredenosť, nejasnosť. V konečnom dôsledku je Krok späť pre Michala Valentina skôr priveľkým, a hlavne nevymeraným krokom vpred, čo je kameňom úrazu vŕzgajúcej formálnej a naratívnej stránky filmu. Najviac sa k tomu hodí dodať jedno zo známych porekadiel, a síce, že menej je niekedy viac.

Matej Ambroš, študent 3. ročníka