Konfrontácie 2021: Nemáš oheň? (réžia Hana Hančinová)

Medzi mnohými reštrikciami a obmedzeniami, ktoré sme museli akceptovať v dôsledku pandemickej chobotnice  postupne rozťahujúcej chápadlá do všetkých strán zemegule, bolo i obmedzenie svojvoľného pohybu vo verejnom priestore  a socializácie. Práve na pozadí týchto okolností sa vo filme Nemáš oheň stretávame s dvojicou, ktorá si k sebe jedného večera našla cestu a túlajúc sa opustenými bratislavskými ulicami sa navzájom spoznáva. Aktuálne spoločenské dianie teda nie je centrálnou témou filmu, ktorý zobrazuje dvoch ľudí stelesňujúcich v danom kontexte akúsi aspoň čiastočnú podobu minulého spôsobu života.

Nemáš oheň začína prakticky in medias res, po úvodnej, iba naznačenej potýčke sa ona – mladá energická baba – pridruží k nemu – zvetranému mužovi v strednom veku. Spočiatku jej spoločnosťou nie príliš nadšený, po chvíli potláča vlastné predsudky a vydáva sa s mladým dievčaťom nočnými opustenými ulicami, ich jediným spoločníkom je genius loci mesta. Hlavnú zložku filmu tvorí dialogická rovina, ktorá postupne odkrýva rôzne drobnosti zo života oboch postáv, hoci sa o nich nedozvieme  priveľa, na krátkometrážny film tak akurát. Rozhovor dvoch osamelých duší ozývajúci sa vyľudnenými priestormi mesta predstavuje definujúcu kontrastnosť dvoch svetov – neviazanej, nezjazvenej mladosti a vyhoretej dospelosti. Ona je mladé, životom nabudené dievča s ležérnym prístupom, on rezervovaný, emocionálne odtiahnutý a cynický chlap, ktorého už len tak niečo neprekvapí. Túto polaritu podporuje i vizuálne stvárnenie postáv, ona upravená a vyobliekaná, on  zanedbaný, zarastený, odetý nanajvýš obyčajne. S týmto kontrastom súvisí i dynamika ich rozhovoru, ktorá sa od počiatočného doberania a narážok stupňuje do čoraz intímnejších rovín. Zdôrazňovať samotné dialógy postáv pomáha nerušivo zvolená forma, ktorá na vytváranie atmosféry zužitkúva predovšetkým divákovo povedomie o spoločenskom kontexte a mizanscénu mesta: absenciu hudby, pouličné osvetlenie, echo nehustej dopravy.

Filmy dramaturgicky postavené na rozhovore dvoch ľudí síce dokážu zaujať, dôležité je však na udržanie záujmu diváka postupné dávkovanie informácií o postavách či neočakávaný vývoj situácie. Nemáš oheň vďaka svojmu krátkemu formátu v podstate nevyčerpáva informácie o postavách, a tak ani divákov záujem. Po dopozeraní filmu však napriek tomu zostáva pocit neuspokojivej neúplnosti, dojem, že malo ešte niečo nasledovať. Príbehu podľa mňa chýba určité vypointovanie, niečo, čo by stretnutie týchto bludných duší urobilo interesantným a hodným nakrútenia.

Film Nemáš oheň však napriek tomu  ako jarmuschovsky ladené zachytenie poetiky triviálnej medziľudskej interakcie vcelku funguje, hoci za to vďačí do veľkej miery svojej krátkometrážnosti a autenticky pôsobiacim hercom. Tak ako aj pre obe postavy, môže film aj pre diváka predstavovať toľko potrebné uvoľňujúce pripomenutie si v podobe výseku z pocitovo dávnej doby prebiehajúcej ešte v normálnom móde.

Adam Gazdič, študent 3. ročníka