„Magor z videopožičovne“ a jeho vlastný filmový kánon

V čase, keď sa mnohým môže zdať, že súčasné karanténové bezčasie neponúka žiadne veľké novinky, o to viac poteší akékoľvek (pozitívne) prekvapenie. Jedným z nich sú aj filmové recenzie režiséra Quentina Tarantina reprezentujúce to najlepšie z písania o filme.

Na webe thenewbev.com nám kultový režisér poskytuje cez dva tucty „long-read“ textov o snímkach ako ekohoror Prophecy (1979), starý western The Lady in Red (1979), road-movie Honeysuckle Rose (1980) alebo kung-fu/„bruceploatačný“ film The Image of Bruce Lee (1978). Z veľmi stručného náčrtu je jasné, že ide o filmy, ktoré sú (najmä v našich zemepisných šírkach) takmer neznáme a málokto o nich počul alebo ich videl.

Čítať Tarantinove recenzie na filmy je veľmi podobný zážitok ako prechádzať regály v niekdajších videopožičovniach a zároveň aj ako sledovať Tarantinové filmy. Texty sa hemžia popkultúrnymi narážkami, odbočkami, postrehmi a charakteristický je pre ne veľmi neortodoxný pohľad na filmovú históriu a mimoriadne interpretačné schopnosti. Tarantino svojimi textami v prvom rade vytvára svoj vlastný, značne geekovský filmový kánon ešte posilňujúci jeho image, ktorý zhŕňa už „ľudový“ pseudonym „magor z videopožičovne“.

Ideálnou ukážkou sú časti textov, v ktorých je pre Tarantina snímka I Escaped from Devil´s Island (1973) zaujímavejšia než známy Papillon (1973), alebo The Lords of Flatbush (1974) šliape na päty svojmu predobrazu American Graffiti (1973). Tarantino nielenže vyzdvihuje najbéčkovejšie béčka, ale navyše svoje vyzdvihovanie dokáže podložiť hutnou argumentáciou. Tá pre čitateľa predstavuje vedomosťami nabité čítanie, aj číre potešenie zo štylistických schopností autora. A  to aj v prípade, že s Tarantinom a jeho veľmi špecifickými názormi môžeme nesúhlasiť a v mnohom mu oponovať. Teda... pokiaľ na to naberieme dostatok kapacít.

Popri uvažovaní o okrajovej kinematografii Tarantinove recenzie nabádajú aj k uvažovaniu nad úlohou a postavením filmového kritika/novinára/publicistu. Či už čítame o béčkových hororoch, zabudnutých westernoch, kung-fu filmoch alebo retro coming of age snímkach v štýle American Graffitti, texty sú dôkazom, že filmová reflexia môže (alebo nebuďme skromní a povedzme, že mala by) byť rovnakým pôžitkom, ako sledovanie samotných snímok. Navyše v Tarantinovom podaní platí, že filmy sa nám otvárajú v úplne novom, značne nerdovskom, svetle – rozsiahlom kontexte. Ten nás, okrem vzdelávania, vedie k tomu úplne najelementárnejšiemu – k láske ku kinematografii – môže to znieť naivne, alebo príliš romanticky a neodborne ale... uvidíte, keď si prečítate aspoň dva-tri odstavce.

Michael Papcun, 4. ročník