Najmä o humore, ale ešte raz aj o Invalidovi

Prednedávnom sme tu zverejnili dve recenzie filmu slovenského režiséra Jonáša Karáska Invalid. Dnes pribúda ďalší text. Napísal ho druhák z Katedry filmových štúdií Maximilián Hrmo. Autor sa vo svojej úvahe venuje prednostne humoru a problémom spojeným s jeho vytváraním a následne aj jeho prijímaním. V priestore slovenskej kinematografie a jej percepcie je podobné rozmýšľanie dôležité. Hovorí sa, že „povedz mi, čo čítaš, a ja ti poviem, kto si“. A možno ešte väčšmi platí a presnejšie výsledky prináša takáto obmena zaužívaného: „Povedz mi, na čom sa smeješ, a ja ti poviem, čo si zač.“

Maximilián je presvedčený o tom, že „humor môže poľudštiť postavy a udalosti zobrazené pohyblivými obrázkami, vďaka čomu sú pre divákov pútavejšie a presvedčivejšie“ a aj o tom, že „humor je v podstate, a veľmi zjednodušene, mocným nástrojom na vytvorenie spoločného zmyslu pre ľudskosť. Podporuje zmenu.“ Nedá sa s ním nesúhlasiť. Čítajte!

Zuzana Mojžišová

Smiech v temnotách: Novoobjavené hranice humoru v slovenskom filme

Invalid (r. Jonáš Karásek, 2023): Esej

Je načase pripustiť si dvojaký meter v našom prístupe k humoru na Slovensku a tiež absenciu nejakej dobrej debaty o jeho „správnom používaní“. Humor môže byť oslobodzujúci, no naša úzkoprsosť ho niekedy podkopáva, teda pokrytecky skúma jeho slobodu. Humor, ako všetky produkty kultúry, totiž podlieha rôznym výkladom a chápaniu na základe kontextu, v ktorom je prezentovaný.

Pre takzvane „západné publikum“ však existuje tendencia vnímať humor z iných kultúr ako „exotický“ alebo „iný“, pričom je tu zároveň prítomné očakávanie, že ich vlastný, takzvane „západný humor“, bude akousi generalitou, bude všeobecne chápaný. A tak vzniká dvojaký meter, ak teda humor chápeme ako znalosť čohosi. Smejeme sa totiž len na tom, čo poznáme, alebo čo nám je blízke, ale čo nás aj tak trochu prekvapuje. Keďže naša autenticky vtipná skúsenosť vychádza z niečoho celkom iného (ešte nevedno z čoho), tak nám táto generalita pripadá „tuctová“.

Bez toho, aby sme sa zamýšľali a experimentovali s touto generalitou, nevzíde však autenticky vtipná slovenská skúsenosť. Z čoho teda môže vzísť? Často zo situácie, keď má divák takpovediac navrch nad postavou, ktorá si jej nie je vedomá. Divák ju vníma horšie, komickejšie alebo v znevýhodnenom postavení oproti svojmu postaveniu. Keď si zoberieme len takú grotesku; Chaplina alebo Keatona, ich genialita a komika často pramenili práve zo schopnosti vytvárať vtipné situácie v rámci vlastnej zraniteľnosti alebo nevedomosti nebezpečenstva vôkol seba. Nesmejeme sa na nich len z prihlúplej škodoradosti, obdivujeme ich pokorný dôvtip, keď si „vystrelia sami zo seba“.

Ako pre bytostne nedokonalé bytosti môže byť pre ľudí náročné emocionálne sa spojiť s pátosom a tragédiou na obrazovke, ktoré sa im zdajú byť vykonštruované a umelé. Naopak, humor môže poľudštiť postavy a udalosti zobrazené pohyblivými obrázkami, vďaka čomu sú pre divákov pútavejšie a presvedčivejšie.

Aj keď sa sociálna dráma môže zdať ako účinný spôsob riešenia dôležitých otázok, často je kontraproduktívna. Vyvoláva skôr pocit odlúčenia a zúfalstva, než by inšpirovala, pobádala k pozitívnej zmene. Komédia je azda protijed na otrávenú sociálnu drámu. Podporuje empatiu a porozumenie stráviteľným spôsobom, ktorý v konečnom dôsledku vedie k zmysluplnému pokroku. Humor je v podstate, a veľmi zjednodušene, mocným nástrojom na vytvorenie spoločného zmyslu pre ľudskosť. Podporuje zmenu.

Započul som taký chýr, že vraj Slováci už (filmovo) nemajú zmysel pre humor. Je to pravda? Až človek začne uvažovať nad takouto v podstate blbosťou už len preto, že vyše tridsať rokov samostatnosti za nami a nikto sa ku komédii nejako extra nehrnie. V čom to väzí? Podľa môjho skromne arogantného pohľadu visí slovenský národ na šibenici svojich dejín, dejín krivdy. Na Slovensku je dlhá história represií a cenzúry, ktorá komplikovala a, dovolím si tvrdiť, že stále komplikuje komediantom a filmárom možnosť slobodne sa vyjadriť. Kým v minulosti tie represie a cenzúry boli podmienené režimom, dnes sa cenzurujeme sami. Nízka frustračná tolerancia, hostilita k prejavom inakosti a sebaironizácie, to sú jedny z viacerých príznakov slovenskej úzkoprsosti. A taktiež komplex, historický komplex, ktorý sa nepodarilo preklenúť.

V dôsledku týchto fatálnych faktorov má „vyšší“ slovenský humor tendenciu byť jemnejší a zdržanlivejší ako hlučný, trošku neokrôchaný humor mnohých iných kultúr. Slovenský humor namiesto toho, aby sa spoliehal na šokujúce prevracanie existujúcich hodnôt alebo hrubé vtipy, má často podobu ironických postrehov či komentárov ku každodennosti. Je to vlastne veľmi subtílne, často si to ani nevšimnete. Akoby sa „vyšší“ slovenský humor ostýchal. Určite vám napadne zopár takých slovenských filmov, kde je to do istej miery funkčné. Potom tak ešte popremýšľate a zistíte, že funkčné je to len na okamih. Nestojí na tom kompozičná kostra, nie je to žiadna filmovateľná mustra, jednoducho nie je to vzor, z ktorého by sme sa o humore mohli čo to naučiť.

Samozrejme, nie som naivný. Rozumiem tomu, že humor môže byť použitý paradoxne pre posilnenie dynamiky a moci a posilnenie existujúcich nerovností dominantnej ideológie. Platí to najmä vtedy, keď je humor použitý na zosmiešnenie alebo znevažovanie tých, ktorí sú už marginalizovaní alebo znevýhodnení bez kontextu, stereotypne. V týchto situáciách sa humor môže stať skôr nástrojom útlaku a propagandy, a nie prostriedkom oslobodenia. Sila humoru napokon spočíva v jeho schopnosti spochybniť naše domnienky a prinútiť nás konfrontovať sa s nepríjemnými pravdami o nás samých a o svete okolo nás.

Keď sa humor používa zodpovedne a s citom pre pohľady iných, môže byť silným nástrojom na podporu empatie, porozumenia a spojenia bez ohľadu na kultúrne a jazykové hranice. V tomto som tak trochu idealista: verím, že ak zámerom tvorkyne/tvorcu nie je len uraziť alebo v horšom prípade uštipačne ublížiť, tak ani ten vtip/komika nemôže byť taký/taká. A vôbec, humor pestuje a kultivuje kultúru, košatí ju. Sú to tie pekné záchvevy duše, v zmysle – ha, to som už videl, to je geniálne, toto by mi nenapadlo – a asi najviac – takto som sa na to nikdy nepozeral. Tá vetička – takto som sa na to nikdy nepozeral – nesie v sebe pre mňa azda všetku podstatu komédie.

Našli sa aj takí v našich pochmúrnych pozérsky depresívnych dejinách, ktorí sa odhodlali tancovať a smiať sa v temnotách. Hneď každému trochu zbehlému trkne Lasica so Satinským, Kronerove komediálne výstupy (Rysavá jalovica; Pacho, hybský zbojník; Sváko Ragan), spomedzi divadelníkov Radošinské naivné divadlo a mohli by sme pokračovať (všetko sú to príklady z minulosti). Čiže nesúhlasí téza, že Slováci nikdy nemali zmysel pre humor, len akoby v poslednom období zatrpkli a zanevreli. Mne sa, čo sa humoru vo filme týka, páči napríklad taká Kadárova Katka, pričom je to vlastne budovateľský film, ale je v ňom presná dávka kľúčovej sebaironizácie, absurdity a prekvapenia, invenčnosti.

Nebudem však spomínať ďalšie a ďalšie príklady, pretože my máme stále pocit, že v humore treba (len) nadviazať na nejakú už existujúcu tradíciu – adaptovať ju. Lasica so Satinským sú však zapečatení v čase, ich humor treba aktualizovať. Môžeme z nich do istej miery čerpať a vychádzať, skrátka inšpirovať sa, ale nemôžeme ich, žiaľ, recyklovať, pretože by sme prišli o moment prekvapenia, ktorý je vo vtipe kľúčový.

Pre zmenu nazrime do súčasnosti, vlastne celkom nedávnej minulosti, priam súčasnosti. Rok 2023 ohlasoval a hlasno promoval „slovenský komediálny filmový debut“ – film Invalid Jonáša Karáska. Karásek má doposiaľ vo svojom filmovo-grafickom repertoári celkom päť celovečerných filmov. Reklamným vizuálom osviežil v jeho poslednej snímke (v Invalidovi) „divoké deväťdesiatky“. Je to taktiež jeho úplne prvá „čistá komédia“.

Laco Hunder je hlavným hrdinom filmu, horlivým údržbárom v múzeu, ktorý si ľúbi vypiť. Vďaka svojmu typicky slovenskému temperamentu, a či skôr záhoráckemu naturelu, sa ocitne v centre série bizarných a nečakane humorných situácií. Absurdita okolností, s ktorými sa stretáva, a jeho zaujímavo plastická persóna stačili na to, aby zaujali a rozosmiali divákov v tme.

Stále však máme tendenciu zabŕdať do osvedčených taktík, a tak činí aj Karásek. Osvedčené taktiky, akými sú vulgarizmy, slovný humor, a nie situačný, amplifikácia menšiny a jej prízvuku a tak ďalej, a tak podobne. No nie je, myslím, na škodu veci, že sa to robí. Myslím si, že niekde treba začať. Možno tu máme počiatok novej epochy, ktorá vystrieda tú skostnatenú, čo tu funguje roky rokúce. Nejak bolo, nejak bude, no Invalidovi prischne zrejme nálepka najdiváckejšieho filmu roka. A viete vy čo? Ani sa tomu nečudujem.   

Maximilián Hrmo, študent 2. ročníka