V úvode Medenej veže (1970) traja „horali“ ( Štefan Kvietik, Ivan Rajniak, Ivan Mistrík), ktorí sa venujú vysokohorskému chatárskemu povolaniu, neodolajú pokušeniu a začnú guľovať opaľujúce sa krásky v bikinách na skalách pred chatou. Muži obdivujú ženy, je to chlapčensko/chlapské, zábavné a s trochou erotického vzrušenia. Jedna guľa jarného snehu trafí krásavicu (Emília Vášáryová), ktorá vďaka tomu nechtiac vyruší vyhrievajúceho sa hada, uštipne ju a jeden z „horalov“ (Štefan Kvietik) jej vzápätí ranu ošetrí. Výmena pohľadov, strih a lavína udalostí sa nedá zastaviť - svadba, podozrenie z nevery, možná vražda, samovražda. Eufória z jarnej guľovačky sa zmení na katastrofu. Z jednej nevinnej zábavy sme svedkami niekoľko zničených osudov.
Toto je dobrá guľovačka.
V Orliom pierku (1971) práve prepustení trestanci-horali (Ivan Rajniak, Ivan Mistrík), ktorí za mrežami strávili dva roky, začnú sa guľovať na zasneženom malomestskom námestí pred väznicou – „ako malí chlapci“. Nešťastnou náhodou zasiahnu chodkyňu, ktorej sa rozsype sieťka s jablkami, policajt im pohrozí a obidvaja opäť slobodní muži rýchlo utečú. Vzápätí sa ocitnú medzi fašiangovými maskami pod Tatrami. A potom sa už odvíja rozprávanie o tom, ako sa nemôžu vrátiť naspäť na vytúžené miesto - na chatu.
Na prvý pohľad je zrejmý účel guľovačky – podtrhnúť pocit slobody. Ale bez ohľadu na postavy.
Akoby Rajniaka s Mistríkom obsadili do rolí školákov, ktorí vybehli po pár hodinách vyučovania zo školy a oddali sa „šanteniu“. Pritom obidvaja strávili spoločne dva roky v cele, bez alkoholu, bez žien, bez hôr. Keby scenárista Ivan Bukovčan sledoval viac než efekt a lacný účel vnútorný svet prepustených väzňov, tak by ich kroky skôr nasmeroval do najbližšej krčmy než k dôrazu na radosť zo snehu.
Niežeby Ivan Rajniak s Ivan Mistríkom od Medenej veže zabudli guľovať či Martin Hollý inscenovať pred kamerou, ale je to zlá guľovačka – lebo je omylom, zodpovedá želaniu scenáristu, nie postavy.
Václav Macek, pedagóg na KAS