O láske, o srdci

V čase koronavírusovej krízy vyučujeme dištančne – cez internet. Študentky prvého ročníka dostali k predmetu Filmová reč za úlohu napísať analýzu filmu, ktorý ich v živote ovplyvnil, resp. priniesol im niečo zaujímavé. Základom každej analýzy je formulovanie tézy. Aby bola téza čo najviditeľnejšia, je zvýraznená hrubým písmom. Ak má byť téza vnímaná čitateľom ako relevantná, je potrebné podporiť ju argumentmi a príkladmi. Prinášame vám prvú analýzu od Zuzany Goleinovej k filmu Studená vojna (Paweł Pawlikowski, 2018):

O láske, o srdci

            Je veľkolepý ale i minimalistický, čierny a biely, surový a láskavý.Krásu vytvára harmóniou kontrastu. Film o láske, ktorá sa až priveľmi podobá na vojnu a rovnako ako ona prináša obete. Studená vojna Pawla Pawlikowskeho je jedným z najsugestívnejších filmov o láske, aké v posledných rokoch vznikli. Nevypovedá len o láske, ktorej problémom je doba. Predkladá milostný konflikt, ktorý bude aktuálny a prítomný, pokým bude láska, ako taká, jestvovať.

            Pri mapovaní folklórnej hudby a jej rozličných regionálnych variácií stretne skladateľ Wiktor mladú speváčku Zulu. Prenikavá charizma, nespútanosť ale predovšetkým talent jej zaistia miesto v novozaloženom súbore spájajúceho folklórne motívy s profesionálnym aranžmánom. So začínajúcim milostným vzťahom sa ale postupne objavujú prvé komplikácie. Zula, v minulosti trestaná, sa režimu priveľmi vzpierať nechce, účinkovaním v renomovanom súbore podložila základy svojej životnej kariéry. Wiktor sa však čoraz naliehajúcejším požiadavkám z vedúcej strany nemieni ďalej podriaďovať, dbá na svoju umeleckú integritu. Plánovaný útek do Francúzska uskutoční sám, Zula pre obavy a vnútorný nepokoj ostáva na druhej strane železnej opony. Nasledujú roky opätovného stretávania sa a opätovných únikov. Aj keď sa im v Paríži naskytne príležitosť začať odznova, sami si stavajú prekážky. V závere sa znovu stretávajú v Poľsku. Wiktor, zničený väznením a ťažkou prácou, Zula, znechutená z profesie populárnej speváčky. V bezvýchodiskovej situácii sa tak rozhodnú ukončiť svoje životy. Spolu.

Pawlikovskeho snímka z roku 2018 zachytila v pomernej krátkosti premietacieho času pätnásťročný vývoj intenzívneho vzťahu. Vizuálne upútava svojím čiernobielym spracovaním, no pozoruhodný je aj formát 4:3, ktorý odkazuje na tendencie skoršej kinematografie. Napriek svojej veľkoleposti vo svietení a monumentálne pôsobiacich scénach z priestorov divadla si zachováva minimalistický nádych. Podobne minimalisticky pristupuje režisér k vývinu narácie, kde sa sústredí predovšetkým na zásadné udalosti, ktoré sú buď kľúčové pre posun deja, alebo významne vplývajú na pocity postáv. Výraznou paralelou k ich citovému prežívaniu je hudba, ktorá priam personifikuje zmeny v živote hlavných protagonistov. Názov akiste zvádza k očakávaniu, že film bude značného historického rázu. Je nespochybniteľné, že dobové zasadenie príbehu je pre jeho vývin dôležité a neplní len funkciu akejsi kulisy. No s tvrdením, že len atmosféra doby vytvorila dvom hlavným postavám tak nehostinné zázemie pre lásku, sa úplne súhlasiť nedá. Pawlikowski otvára paušálnu problematiku lásky, ktorá vyhľadáva prekážky, a tak sa udržuje v napätí. Láska Wiktora a Zuly plynie sínusoidne, má obdobia intenzívnej citovosti, inokedy upadá a vyznieva chladne.

Členenie

Príbeh pozostáva z ôsmich epizód, začína sa, i končí v Poľsku. Jednotlivé epizódy sú oddelené zatmievačkou a diváka vždy informujú o mieste a roku, v ktorom sa daný úsek narácie nachádza. Strih v rámci jednotlivých epizód je prevažne ostrý a zdôrazňuje kontrastnosť situácií - napríklad, keď sa z prostredia vášnivej milostnej scény v okamihu ocitáme na zasadnutí s politickým funkcionárom. Pri segmentácii filmu narazíme na zaujímavé členenie, ktoré môžeme akceptovať aj ako päť „dejstiev“. Dej prechádza oblúkovým vývinom s piatimi hlavnými bodmi - Poľsko, Berlín, Juhoslávia, Francúzsko, Poľsko. Film tak môžeme do istej miery ponímať ako tragédiu,[1] prihliadnuc najmä na jej fatálny záver. Takisto sa stretávame s konfliktom prebiehajúcim na viacerých úrovniach. Konflikt človeka s človekom, človeka samého so sebou, človeka so spoločnosťou (v tomto prípade s režimom) a konflikt človeka s Bohom. A práve ten posledný sa javí ako jediný, ktorý boli schopní Zula a Wiktor ovplyvniť, a to tým, že si životy vzali sami. „Víťazstvo“ nad Bohom symbolizujú aj ruiny kostola, v ktorých sa samovražedná scéna odohráva.

Hudobná funkcia v diele

Vo filme nachádzame len diegetickú hudbu, ktorej zdrojom je vo väčšine scén priamo spev či klavír. Hudba je pre film kľúčová, dej sa odvíja práve od nej - pre oboch protagonistov je vášňou i povolaním. Významne dotvára celkovú atmosféru filmu a vyznieva mimoriadne sugestívne. Práve jej hlboké citové ukotvenie je pozoruhodné pre skúmanie toho, do akej miery zosobňuje vývin vzťahu Wiktora a Zuly.

V úvodných scénach sa objavujú ľudové piesne v podaní náhodných obyvateľov rôznych regiónov Poľska. Vyznievajú jednoducho a surovo, sprevádza ich len minimum hudobných nástrojov. Prenikavo zaznie spev malej dievčiny s piesňou Dwa serduszka (Dve srdiečka). V jej podaní však pieseň nemá dostatočný citový náboj (prihliadnuc na vek a neskúsenosť), pôsobí stroho. Tým metaforizuje emocionálny chlad postáv v počiatočnom štádiu príbehu. Po tom, čo Wiktor so svojimi kolegami zozbiera vhodné hudobné motívy do svojho aranžmánu, zorganizujú konkurz. Tam prvýkrát zbadáme Zulu, ktorá okrem ľudovej piesne predvedenej v dvojhlase s ďalšou dievčinou, zaspieva ešte sama ruskú pieseň Srdce, ktorú pozná z filmu. Pieseň srdce má symbolický význam. Tým, že pochádza zo sovietskej komédie Celý svet sa smeje z roku 1934, odkazuje na jej hlavnú tému. Celý svet sa smeje tematizuje príbeh pastiera dobytka, ktorého dôsledkom nedorozumenia považujú za slávneho skladateľa, čo sa neskôr odhalí. Vďaka svojmu talentu sa ale neskôr aj tak ako hudobník presadí. Konflikt medzi vyššou spoločnosťou a prostejším spôsobom života je v istej forme sprítomnený aj v Studenej vojne. Zula je síce inteligentná a talentovaná, no ostáva skromným poľským dievčaťom, ktorému akési maniere prirodzené nie sú, čo sa ukáže neskôr v Paríži.

Pri hlasových cvičeniach sa ocitáva Wiktor so Zulou sám. Celá scéna má veľmi intímny nádych. Wiktor sa pýta Zuly na dôvod jej väznenia, ona ho konfrontuje s otázkou, prečo má o ňu záujem. Tóny klavíra sú jemné a postupne sa stišujú, rovnako ako Zulin hlas, ktorý v nízkych polohách pôsobí umiernene a zamatovo nežne. Vo zveličenom význame by sme to mohli pomenovať aj ako akýsi akt krotenia - divoká, nespútaná Zula sa mení pod vplyvom pevného, no pokojného Wiktora. Sledujeme ju, podobne ako Wiktor, s istým zanietením a pociťujeme počiatočné emócie medzi nimi.

V druhej epizóde počas premiéry vystúpenia súboru zaznie pieseň Dwa serduszka prvýkrát v Zulinom podaní. Tá sa vyníma spomedzi ostatných vystupujúcich, vidíme ju priam Wiktorovými očami, vznešenú a očarujúcu. Piesne sú melancholické i veselé, autenticky prameniace z poľského folklóru. V takej forme však zostanú len krátko, a to pokiaľ do štruktúr súboru nezasiahne vládna strana. Na jej požiadavky sa tak súbor poddáva umeleckému smerovaniu socialistického realizmu, čo vidíme v scénach, kde súbor spieva oslavné piesne na Stalina. Vlajky a „veľkolepé“ verše dodávajú vystúpeniu monumentálnosť, čo symbolizuje rozmáhajúci sa režim, ktorý čoraz viac zasahuje do životov poľského ľudu. Neskôr, po hádke, v ktorej sa Zula priznáva k tomu, že na Wiktora donáša, sa hádže do rieky a spieva pieseň Srdce, ktorú spievala pri ich prvom stretnutí. Urobí tak práve po tom, čo Wiktora označí za arogantného buržuja. Srdce tak opäť nadväzuje na svoj predošlý odkaz.

Na vystúpení vo Východnom Berlíne na veľkokapacitnom štadióne je Zula vo svojej životnej role. Predstavenie si užíva i napriek jeho ideologickému charakteru, čo zvýrazňuje rozdiely v jej a Wiktorovej potrebe po umeleckej slobode. V závere tejto epizódy, zatiaľ, čo Wiktor prekračuje hranice západného bloku, Zula tancuje v bare na tóny sovietskej vojnovej piesne Kaťuša. Počas druhej slohy (Vyšla, zaspievala pieseň / pre stepného sivého orla. / Pre toho, koho milovala, / ktorého list u seba stráži.)[2]si však sadá na bar a rozpaky zapíja alkoholom. Pieseň tiež pôsobí kontrastne so začiatkom nasledujúcej epizódy, keď sa ocitáme v Paríži, o dva roky neskôr, za sprievodu Wiktora hrajúceho v džezovom zoskupení. Džez odkazuje na slobodu, po ktorej Wiktor v Poľsku tak veľmi túžil.

V čase mierneho uvoľnenia sa mu podarí vycestovať do Juhoslávie na predstavenie súboru, ktorého je Zula naďalej hlavnou hviezdou. Prvá časť pozostáva z veselejších hudobných motívov a tancov, vtedy si Zula Wiktora všimne, no pôsobí znepokojene. Wiktora počas prestávky odvedie polícia a donúti ho nasadnúť na vlak späť. Druhú polovicu predstavenia, keď Zula opäť spieva Dwa serduszka, už vidíme len jej zúfalý pohľad na prázdne miesto v hľadisku. Posledný krát zaznie pieseň vo folklórnej verzii a v tomto prípade vo svojej najemotívnejšej podobe.

V šiestej epizóde sa nachádzame opäť v Paríži, kde sa hlavní protagonisti stretávajú v nádeji, že budú definitívne žiť spolu a šťastne. Zula spieva v bare Dwa serduszka modifikované do džezovej podoby, no zatiaľ stále v poľskom jazyku. Život v Paríži je jej neprirodzený, nepáčia sa jej okázalé, snobské spôsoby života. Hnevá ju neúprimnosť a pretvárka, žiarli na Wiktorovu bývalú milenku. Má pocit, že Wiktor je v Paríži iným človekom, takým, ktorému ona nerozumie. Vyvrcholenie konfliktu prostredníctvom hudby badáme v podobe piesne Dwa serduszka, tentokrát už ako Deux Coeurs. Práve francúzska podoba piesne v preklade, ktorý nekopíruje pôvodný text, je zosobnením neprijateľnosti francúzskeho života, čoho následkom sa Zula rozhodne vrátiť do Poľska. Reakciou na to je Wiktorov emotívny a agresívny klavírny výstup v parížskom bare v závere epizódy.

Wiktor je pre obvinenie z prekročenia hraníc a špionáže väznený v pracovnom tábore v Poľsku, kam ho Zula príde navštíviť. Tu sa neobjavuje žiadna hudba, práve ticho zosobňuje prázdnotu a výčitky z premárnenej šanci v Paríži. Film uzatvára epizóda v Poľsku. Zula vystupuje vo veľkom amfiteátri s latinskoamerickými piesňami. Umelo zabáva publikum, z tejto pretvárky je jej doslova nevoľno. Hudba je už v tomto prípade vyčerpaná, tak ako oni sami. Zula nespieva pre radosť, piesne sa stali len otravnou zábavou. Wiktor má po rokoch vo väzení zmrzačené prsty, takže na klavíri už hrať nemôže. Úpadok v hudobnej zložke filmu je priamo úmerný ich duševnému úpadku. Keď sa rozhodnú vziať sa a následne si vziať život, počujeme už len šum prírody. Celý hudobný vývin, počnúc ľudovou hudbou, prechádzajúc džezom či komerčnou hudbou, sa akoby „vrátil ku koreňom“ a uzavrel.

Texty

Okrem hudobného prevedenia piesní, ktoré sa prispôsobuje vývinu emócií postáv, je dôležité prihliadnuť aj na text tých najvýraznejších piesní vo filme.[3]

Dve dôležité slohy piesne Dwa serduszka:

Dve srdiečka, štyri oči, / čo plakali vo dne, v noci. / Čierne očká, čo plačete, / že sa stretnúť nemôžete.     Mama, tá mi zakázala, / abych chlapca milovala. / A ja ho lap! spoza šije, / budem ľúbiť, pokiaľ žijem.

            Text odkazuje na tendenciu v ľudovej piesni vyslovovať varovanie mladému dievčaťu pred láskou, ktorá ju môže neskôr utrápiť. V prípade Studenej vojny mala láska naozaj tragické dôsledky a v tejto súvislosti celkom paradoxne vyznieva text sovietskej piesne Srdce:

            Srdce, ach ty si nedáš pokoja!
            Srdce, dobre je žiť na svete.
            Srdce, je dobre, že si také, aké si.
            Ďakujem ti srdce, že vďaka tebe
            viem ako milovať.

Záver

Studená vojna je veľmi citlivým a nielen vizuálne príťažlivým počinom. Na základe uvedených príkladov z filmu sa dá konštatovať, že v ňom hudba disponuje príbehovou líniou kopírujúcou vývin naratívu. Divák je svedkom silného citového puta hlavných postáv, ktoré práve vďaka podmaňujúcej hudobnej zložke prežíva čo najintenzívnejšie. Dovolím si tvrdiť, že film vzbudzuje túžbu, priam závisť po tak nekompromisnej láske.

 Pawlikowskeho film nepredkladá univerzálnu pravdu, na ktorej základe môže láska spokojne rásť. Netvrdí, že v slobodnom prostredí je ľahko žiť a ľahko milovať, že existuje dobro a zlo. Presviedča nás, že ideálne nie je nič, a práve tým je nekonvenčný. Nie je len filmom z postsocialistickej krajiny obviňujúci režim zo spáchania zločinov na láske. Studená vojna tvrdí, že láska je vojna. Tak intenzívna a vášnivá, náročná sama o sebe. Práve prekážky sú možno tým, čo takúto lásku udržuje nažive. Automaticky mi napadá verš zo zbierky Emila Boleslava Lukáča: „Nemiluj tak nadovšetko, / nie bez prekážky, / zakazuj lásku, drv ju, mraz ju, / tak drž cit lásky.“ Studená vojna je vojna dvoch ľudí, v ktorej niet víťaza, no rovnako niet agresora, ktorý by niesol vinu. Existenčný nádych však vo filme nebadať, naopak, práve milovať znamená dávať bytiu zmysel. No najvzácnejšou výpoveďou filmu nie je to, že láska je v živote najdôležitejšia, ale že je dôležitejšia než život sám.

Zuzana Goleinová, 1. ročník

[1] Jednoznačne sa nedá hovoriť o zachovaní časových a priestorových jednôt, čo je pri klasickej tragédii fixné. 

[2] Preklad: sk.wikipedia.org/wiki/Ka%C5%A5u%C5%A1a_(piese%C5%88) (23.03.2020)

[3] Texty sú voľne preložené.