Ospravedlnenie jednému filmu

Vyše tridsať rokov dozadu. Karlove Vary. Československo. Prehliadka filmov CILECT (Medzinárodná asociácia filmových a televíznych škôl). Bola som naň vyslaná – aj s ďalšími spolužiakmi – ako zástupkyňa svojej alma mater (VŠMU). Videli sme vtedy veľa dobrých filmov; niektoré nás, mládežníkov zo socialistického bloku, ohurovali aj inde celkom samozrejmými vecami.

■ ■ ■

Napríklad ten o roznášačovi pizze, čo sa ako blesk preplietal medzi autami v centre mrakodrapového veľkomesta po cestách s mnohými jazdnými pruhmi. Niektoré filmy boli horšie, veď jasné. A niektoré mi boli na smiech. Najmä jeden. Zdal sa mi nudný, pomalý, prázdny.

Strih.

Asi pred troma týždňami som si v Artfore na Kozej ulici prezerala knižku Davida Granna Vrahovia mesiaca kvetov (vydal Absynt tento rok). Bol to trochu intuitívny výber, náhodný. V prvom rade ma – milovníčku detektívneho žánru –  zaujal podtitul: Vraždy Osagov a zrod FBI. A potom obrázok na obálke: Indián s čelenkou z vtáčích pier šoféruje veterán z dvadsiatych rokov minulého storočia – pripomenulo mi to milovanú poviedku Williama Saroyana Lokomotíva 38 Odžibvejský. Dve takéto „milovania“ nevyhnutne vyústili do nakupovania.

Non-fiction. S beletristickými kudrlinkami sa autor nezaťažuje. Ide mu predovšetkým o fakty. Príbeh indiánskeho kmeňa, ktorý sa po neželanom odsune z pôvodných teritórií (lebo tých sa zmocnili bieli Američania) ocitne na nehostinnom území kdesi v Oklahome. Bieli sa však dlho netešia, ako s Osagmi vybabrali. Ukáže sa totiž, že pod neúrodnou pôdou sú bohaté zásoby ropy. Indiáni zbohatnú, až sa bielym oči pretáčajú od závisti, až to nevydržia a... začnú Osagov systematicky vraždiť, aby sa dostali k ich majetku. Neuveriteľné čítanie. Krádeže a zabíjanie posvätené úradmi či súdmi. A pomedzi to vyšetrovanie agentov nového celoštátneho úradu, FBI, ktorého riaditeľom je trochu aj neslávne slávny J. E. Hoover.

Strih.

Netuším, nakoľko správne si pamätám ten karlovarský film, čo mi bol na smiech. Dnes sa mi zdá, že sa celý skladal iba z veľmi podobných záberov: blízko pri objektíve kamery –  z profilu, poloprofilu či odzadu – vidíme muža v strednom veku, bez pochýb Indiána, jeho tvár, pohľad uprený do diaľky. V tej diaľke my vidíme mesto, továreň, ruch ulice, autostrádu, vysokánske domy, modernú civilizáciu, metro... A ten muž sa vždy niekoľko desiatok  sekúnd na to iba pozerá, potom sa prenesieme na ďalšiu štáciu. Čo vidí on? Vo vnútornom monológu hovoril, ak ma pamäť neklame, niečo o strate a nemožnosti hľadané nájsť.

Strih.

Čítam si o Osagoch a Veľkom terore, ako nazvali to obdobie, keď ich zabíjali pre naftu. Ako žihadlo ma zrazu v mozgu bodne spomienka na dávny americký študentský film a jeho smutného hrdinu. Do špiku kostí na okamih precítim jeho trápenie.

Neviem, ako sa ten film volal, kto ho nakrútil, z akého kmeňa bol Indián hľadiaci na rodnú zem. Ale viem, že mu dlhujem ospravedlnenie. On vedel, o čom hovorí; mne chýbali informácie.

Zuzana Mojžišová, pedagogička na KAS

• Niektoré informácie si môžete doplniť s našou pomocou počas štúdia na Katedre audiovizuálnych štúdií. Viac info o aktuálnych prijímačkách TU.