Remake

Naši študenti pozerajú, čítajú a píšu. To tretie sa deje najčastejšie na predmete Kultúra písaného slova, ktorý vedie Zuzana Mojžišová. Jednou z tém seminárnych zadaní bol tento semester aj „remake“. Čo o ňom napísala študentka druhého ročníka Zuzana Goleinová, a ktorý konkrétne si vybrala?

Siedmi za všetkých a každý za seba    

Vo svojom texte z roku 1951, uverejnenom v časopise Cahiers du Cinéma, vyslovil teoretik filmu André Bazin myšlienku: „Ak je úspech filmu dostatočne veľký na to, aby bol zapamätaný, producenti sa ho nerozhodnú redistribuovať, ale urobiť jeho remake.“[1]

Pojem remake pochádza z angličtiny a znamená prerobiť, pretvoriť. Týmto pojmom sa označujú performatívne umelecké diela a audiovizuálne médiá, ktoré využívajú iné dielo rovnakého druhu ako svoj primárny zdroj. To sa vzťahuje na filmovú a televíznu produkciu, video-hry, ale i piesne. Ambícia aktualizovať pôvodné dielo v jeho celkovej podobe, a teda nielen na neho odkazovať alúziami a citáciami, je bežným postupom už od začiatkov kinematografie. Súvisí jednak s autorskými zámermi, ale i s rýchlym tempom technologického vývoja a diváckych štandardov. S úmyslom zatraktívnenia investuje do remakov najmä hollywoodska produkcia, ktorá odkupuje práva na zahraničné diela a prispôsobuje ich americkým reáliám a štýlu. Takým prípadom je i americký western Sedem statočných (1960) Johna Sturgesa, jeden z najslávnejších remakov, azda i slávnejší než jeho predchodca, Sedem samurajov (1954) Akiru Kurosawu.

Japonskí predkovia Sturgesových kovbojov

Tradícia japonskej kinematografie spočíva v určujúcej dichotómii jej tvorby. Najmä v začiatkoch vznikali jednak realistické snímky zo súčasnosti nazývané gendai geki, a zároveň výrazne štylizované historické snímky so samurajskou tematikou siahajúce až do 16. storočia – džidai geki. Akira Kurosawa, priekopník samurajského žánru a vôbec autorského filmu, však svojim snímkam neodopieral aj sociálne angažovaný presah.

Jeho snímka Sedem samurajov z roku 1954 patrí k „vznešenejším“ príslušníkom bojových filmov. Svojím úspechom a kvalitou nepochybne prispela k návratu tohto žánru po americkej okupácii Japonska, počas ktorej bol v krajine zakázaný.[2] Ústredným konfliktom vyše trojhodinového filmu je boj miestnych roľníkov proti zlodejom, čo im každoročne vezmú všetku úrodu. Takmer polovicu sujetu predstavujú snahy o zostavenie skupiny samurajov, ktorá by bez nároku na odmenu bránila zúfalých roľníkov. Rodí sa vrstevnatý kolektívny hrdina, skupina roľníkov a skupina samurajov, a navyše i kolektívny antihrdina.

Namiesto hierarchie skupín sa však Kurosawa snaží väčšmi o charakterovú kresbu a rozmanitosť. Každý z hrdinov si k roľníkom postupne vytvára isté puto, a tak dôvodov, prečo chcú dedinu bez váhania ochraňovať, pribúda. Keď v poslednej štvrtine filmu dochádza k očakávanému stretu so zločineckou skupinou, každé jedno rozhodnutie postáv zodpovedá vývoju, ktorým si počas dlhých týždňov príprav prešli. Nechýba tu pre Kurosawu typické dotvorenie scény prírodnými silami, silnou búrkou v záverečnom boji či dážď, ktorý pred posledným dňom uhasí všetok oheň a protagonistov zobúdza do hmlistého rána. Poveternostné prvky nedefinujú len atmosféru, vyhrocujú konflikty a podporujú vyobrazenie emocionálnych stavov postáv.

Filmoví teoretici Bordwell a Thompsonová tvrdia, že v dielach Akiru Kurosawu môžeme objaviť „heroický humanizmus“, ktorý je blízky hodnotám westernu.[3] Hrdinovia tu v sebe potláčajú egoistické pohnútky a prikláňajú sa k snahe o všeobecné dobro. Boj samých so sebou, boj pudu sebazáchovy a obety pre ostatných je to, čo robí Kurosawove filmy nadčasovými a kultúrne flexibilnými.

Z východu na západ

Akira Kurosawa je považovaný za „najzápadnejšieho“ z ázijských režisérov, nielen pre inšpiráciu americkou tvorbou, ale i dostupnosť jeho tvorby v zahraničí. Pútavý a precízny konflikt dobra a zla v Siedmich samurajoch slúžil ako kvalitný základ na rozpracovanie príbehu zasadeného do prostredia amerického westernu. Sedem statočných z roku 1960 však vykresľuje, na rozdiel od Siedmich samurajov, oveľa širšie rozdiely medzi roľníkmi a najatými bojovníkmi, v tomto prípade pištoľníkmi. Mexická dedina pri pohraničí nezdieľa so siedmimi pištoľníkmi ani rovnakú národnosť, kultúru či jazyk. Etnické konflikty sú síce len načrtnuté, o to výraznejšie sa tu však objavuje tendencia tzv. „bieleho záchrancu“, čo udáva pištoľníkom nadradenú pozíciu aj v implicitnej rovine.

I medzi pištoľníkmi nachádzame väčšie hodnotové rozdiely, napríklad v postave Harryho, ktorý chce dedinu chrániť len pre vidinu – v skutočnosti nejestvujúceho – zlatého pokladu. Výrazne skrátený projekčný čas remaku totiž ovplyvňuje aj jednotlivé vzťahy. Partia pištoľníkov nie je natoľko „zohratá“, ako to poznáme u samurajov. Rovnako ovplyvnená je i dramaturgická výstavba, ktorá dáva udalostiam rýchlejší spád a dynamizuje dej početnými zauzleniami a prekvapivými zvratmi. Tieto ozvláštňujúce prvky,  napríklad zrada pištoľníkov zo strany obyvateľov dediny, narúšajú predpokladané vyústenia situácií. Sturges zachádza priamočiarejšie do psychiky postáv. Otvára motív usadenia, domova a rodiny, prejavuje obdiv k odvahe roľníkov, ktorí bojom neriskujú len svoje vlastné životy. Pištoľníci ako muži bez zázemia bojujú predovšetkým pre svoje vlastné pohnútky, pre radosť z boja – no inak to nebolo ani pri samurajoch.

Pomerne verné spracovanie látky sa so svojím inšpiračným zdrojom rozchádza vo formálnom stvárnení, a to nielen pre filmovú surovinu. Mizanscéna je prirodzene determinovaná zasadením do prostredia americko-mexickej hranice, rozličnej kultúry a pustej prírody. Rozličné sú však i zábery, ktorými v prípade Siedmich statočných film nepotrebuje diváka opätovne zorientovať v priestore. Využíva dynamickú paralelnú montáž a krížový strih, kdežto Kurosawa pracoval prevažne s vnútrozáberovou montážou a dlhšími zábermi ustanovujúcimi rozloženie scény v husto zastavenej dedine.

Výhra porazených

Prostredníctvom spoločného boja síce vznikli väzby medzi bojovníkmi a roľníkmi, ani jeden z filmov ich však neredukuje na zdieľanú úroveň. Roľníci ostávajú roľníkmi, samurajovia samurajmi a pištoľníci pištoľníkmi – teda, pokiaľ prežili. Sladko-trpký koniec azda ani neuznáva jednoznačnú výhru dobra nad zlom, napokon, zo siedmich ostali len traja. Vyhrala však zásadovosť, ktorá spája všetkých oduševnených bojovníkov z rozličných kultúr a národov sveta.

Sedem samurajov nie je jediný film Akiru Kurosawu neskôr spracovaný do remaku americkou či talianskou produkciou. Navyše, už i Sedem statočných sa dočkalo v roku 2016 svojho vlastného remaku. Jeho tvorcovia snímku zaktualizovali rozmanitosťou hlavných hrdinov, západ bol totiž podľa nich omnoho rasovo a etnicky nesúrodejší, než bolo tradične prezentované vo filmoch.[4] A tak je isté len to, že sa vždy budú hľadať spôsoby, ako aktualizovať a ozvláštňovať diela nespochybniteľnej kvality a obrovského úspechu – čím sa opäť vraciame k úvodnej téze Andrého Bazina.

Zuzala Goleinová, študentka 2. ročníka

[1][1] BAZIN, ANDRÉ. A propos des reprises. Cahiers du Cinéma 5, s. 52-56. Zdroj: Are Remakes Doing as Well as Originals? A Note. Sheila Weyers, 2007.

[2] D. BORDWELL, K. THOMPSON. Dějiny filmu. Praha: Akademie múzických umění, 2011, s. 404.

[3] BORDWELL, THOMPSON, c. d., s. 435.

[4]How the West wasn´t white: Building a diverse „Magnificent 7“. Josh Rottenberg, 2016. Dostupné na: https://www.latimes.com/entertainment/movies/la-et-mn-magnificent-7-diversity-20160916-snap-story.html.

foto: http://www.kino.trstena.sk/klient-659/kino-188/stranka-6315/film-116133