Sobotný podvečer v Trnave

V dnešných časoch toho našinec priveľa nenacestuje, ak sa snaží byť opatrný. Tak som si v sobotu cestou do Trnavy pripadala vcelku slávnostne, hoci tréma mi to trošku kazila. Šla som sa aktívne zúčastniť na literárnom festivale Ypsalon (viac nájdete TU), ktorý skupina sympatických mladých ľudí organizuje pravidelne od roku 2015 vždy koncom novembra. Náplňou sú tradične besedy s autorkami a autormi či literárnymi vedcami, koncerty, výstava. Pôvodne, ako inak, to malo aj tento rok byť všetko naživo. Napokon sa  však podujatie  uskutočnilo  online, priamo na mieste diváci neboli. Ypsalon sa odohráva v kultúrnom centre Malý Berlín (viac o ňom TU), vo vkusne zariadených historických priestoroch uprostred mesta.

(Cestou od auta na miesto činu sme stretli dve skupinky neonáckovských prívržencov so slovenskými aj zelenými vlajkami, mali tam totiž v ten večer akciu – kričali a vyhrážali sa pred Matovičovým domom. Svet je jednoducho mnohoznačné a nejednoznačné miesto.)

Debatu so mnou viedol Daniel Domorák – a zažila som niečo, čo doposiaľ ešte nie, hoci som už zopár ráz ako autorka vystupovala na podobných akciách na pódiu alebo v rozhlase. Bol profesionálne literárne vzdelaný, sám je aj umelecky činný, prečítal knihu, o ktorej bola reč – román Modus vivendi – až do konca, dokonca čítal aj iné moje knižky, vyzeralo to, že je naozaj zvedavý na odpovede na svoje otázky. Čo viac si človek môže priať? S takto rozdanými kartami by sa dalo hrať aj vtedy, keby sa Danielovi to, čo píšem, nepáčilo. Ale – Šťastena občas veci dotiahne do konca – páčilo. (Viem, mamy nás učili, aby sme sa nechvastali, učila som svoje deti, aby sa nechvastali, na schôdzke katedry sme sa s kolegami bavili o tom, že chvastať sa na tejto našej web stránke je trápne – ale hádžem to všetko pre túto chvíľu za hlavu.) Jasné, neviem posúdiť kvalitu vlastného vystúpenia, vnútorný osobný intelektuálny zážitok môžeme však niekedy mať aj vtedy, keď to zvonka bohvieako nepôsobí. (TU sa dá presvedčiť, či sa vlastne naozaj chvastám, alebo sa opäť iba strápňujem).

Hoci toto nie je bájka, záverečné poučenie prísť môže – a týka sa v nemalej miere aj našej filmologickej branže: Nech už človek stojí na ktorejkoľvek strane mikrofónu, treba sa na rozhovor čo najprecíznejšie pripraviť.

Zuzana Mojžišová, pedagogička na KAS

• Pripraviť sa na nekonečné rozhovory o filme a svete môžete aj na Katedre audiovizuálnych štúdií. Viac info o prijímačkách TU.