Táto krajina nie je pre starých

Ďalší text dištančnej výuky, tentokrát od Žofie Ščurokovej o filme Táto krajina nie je pre starých (Joel a Ethan Coen, 2007).  (Študentky prvého ročníka dostali k predmetu Filmová reč za úlohu napísať analýzu filmu, ktorý ich v živote ovplyvnil, resp. priniesol im niečo zaujímavé. Základom každej analýzy je formulovanie tézy. Aby bola téza čo najviditeľnejšia, je zvýraznená hrubým písmom. Ak má byť téza vnímaná čitateľom ako relevantná, je potrebné podporiť ju argumentmi a príkladmi.)

Kríza osobného charakteru na pozadí slnkom spálenej krajiny

V roku 2005 napísal Cormac McCarthy, držiteľ Pulitzerovej ceny, knihu s názvom Táto krajina nie je pre starých. V krátkej nadväznosti na to vzniklo aj jej filmové spracovanie. Bratia Coenovci si do filmografie v roku 2007 zapísali atypický western s kriminálnou zápletkou, prechádzajúci do thrilleru. Film, na rozdiel od klasických westernov, ako napovedá aj jeho názov, nepojednáva o dolapení zločinca a nastolení poriadku. Daná zápletka v ňom funguje iba ako podklad pre rozvíjanie príbehu oveľa osobnejšieho charakteru. Táto krajina nie je pre starých predstavuje neschopnosť starého, takpovediac „old school” šerifa začleniť sa do súčasného sveta, a vysporiadať sa s prekážkami, s tým spojenými.

Texas, 80. roky. Vojnový veterán a poľovník Llewelyn Moss (Josh Brolin) v pustatine objaví veľký obnos peňazí, ako pozostatok prestrelky medzi dvoma gangmi, obchodujúcimi s drogami. Moss si peniaze aj pod hrozbou nebezpečenstva zo strany kartelu nechá. Na stope je mu však aj hitman Anton Chigurgh (Javier Bardem), pred ktorým sa Mossovi spočiatku darí unikať. Prípad má na starosť miestny šerif, Ed Tom Bell (Tommy Lee Jones). Napriek šerifovmu potenciálu a bystrým postrehom vyšetrovanie zaostáva. Chigurgh pomocou sledovacieho zariadenia ukrytého v peniazoch vystopuje Mossa, ktorý zranený utečie do Mexika a napriek vyhrážkam zahŕňajúcim jeho ženu sa odmieta vzdať peňazí. Llewelyna zastrelia členovia kartelu tesne pred príchodom šerifa do motelu, v ktorom sa ukrýval. Chirugh získa peniaze, napokon vystopuje a zabije aj Mossovu ženu, Carlu Jean. Pri odchode z jej domu prežije autonehodu, z miesta odchádza s otvorenou zlomeninou, no po svojich. Šerif si uvedomí, že sa nedokáže prispôsobiť novodobému zločinu, rezignuje a odchádza na penziu. Na konci spomína manželke dva sny, ktoré mal. V prvom z nich stratil peniaze,  ktoré mu otec dal. Druhý sa odohráva, ako to nazýva Ed Tom, v starých časoch. V tme putujú s otcom na koňoch po horách. Otec sa vzdiali, aby založil oheň, Ed Tom zostáva v tmavej krajine s vedomím, že v diaľke na neho čaká niekto, na koho sa môže spoľahnúť.

Príbeh je teda vskutku jednoduchý. Jednou z vecí, ktoré ho robia zaujímavým, sú práve tri hlavné postavy- Anton, Llewelyn, Ed a to, čo každý z nich symbolizuje vo všeobecnom meradle.

Nové, staré a niečo medzi

Táto krajina nie je pre starých je naratívnym filmom, ktorý tvorí lineárne rozprávanie. Časová os udalostí nie je narušená a skladá sa z troch paralelných línií, pričom každá z nich patrí jednej z hlavných postáv. Prvým charakterom, s ktorým sa divák zoznámi je Anton Chigurgh. Anton uniká z cely a od začiatku sa vyznačuje nedostatkom empatie, chladnokrvnosťou. Riadi sa svojimi pravidlami, ktoré sú komplexnejšie, než motív peňazí, alebo drog. Netúži nevyhnutne po zabíjaní, jeho obete majú možnosť zachrániť sa, ak uhádnu na ktorú stranu padla minca. Výber zbrane naznačuje, ako neskôr v rozhovore s Carlou Jean podotkne aj šerif, nedostatok úcty k ľudom. Chigurgh totiž používa pištoľ slúžiacu na zvieratá pred porážkou. Je inteligentný, dokáže sa orientovať v prostredí, v ktorom sa pohybuje, no výzorom sa odlišuje od Mossa a Bella. Je bledý, nenosí klobúk a viditeľne nezapadá.

Druhú postavu, Llewelyna, spoznávame krátko po Chigurghovi, pomocou vety, ktorú obaja vyslovia. „Nehýb sa”. Zatiaľ čo Anton ju venuje človeku, ktorého sa chystá zastreliť, Llewelyn si ju hovorí pri poľovaní na divú zver. Hlavnou motiváciou ostrieľaného vojnového veterána sú peniaze. Inteligenčne za Chigurghom viditeľne nezaostáva, no nestíha mu ani unikať. Viackrát sa dostáva na hranu života pred tým, než ho zastrelia.

Šerif Ed Bell síce rámcuje dej, a otvára príbeh vo forme voice over-u, kde hovorí o tradícii povolania v rodine a spomína na Texas ako ho poznal v mladosti, no prvýkrát sa objavuje až niekedy v tridsiatej minúte filmu. Jeho osobnosť pôsobí pokojne, rozvážne, no unavene. Jazdí na koni, zbraň vyťahuje nerád a ako prízvukuje, niekedy ju šerifovia ani len nenosili. Po Mossovej smrti sa vracia na miesto činu a nachádza mincu patriacu Chigurghovi, ktorá je otočená na rovnakú stranu, aká padla predavačovi na čerpacej stanici a zachránila mu život.

Poradie, v ktorom sú dané charaktery predstavené, nie je náhodné. Film presúva ťažisko z Antona, symbolizujúceho predvoj, niečo nové a nezvyčajné, na Llewelyna. Ten, predstavuje prítomnosť, ktorá je neutrálna, neškodlivá. Tvorí pomyselný medzičlánok medzi Chigurghom a Bellom. Bell, ktorého línia je vo filme rozvinutá najmenej, charakterizuje minulosť, staré zabehnuté spôsoby. Jeho neschopnosť vysporiadať sa s napredovaním sveta a novou formou zločinu sa odráža v závere filmu - Anton uniká.

Paralelizmus, ktorý prezentuje vo filme rozdielnosť postáv je uplatnený napríklad v ich medziľudských vzťahoch. Chigurgh pracuje sám, nemá známych, alebo iné kontakty. Llewelyn má manželku, ich komunikácia však nie je na vysokej úrovni, náturou je skôr samotár. Prvý záber, v ktorom sa ocitne Ed Bell zahŕňa aj jeho manželku, s ktorou má harmonický vzťah, prístup k nej do značnej miery definuje jeho charakter. Taktiež pri vyšetrovaní nepracuje sám.

Podobné to je aj so zbraňami, použitými vo filme. Chigurgh nepoužíva pištoľ alebo revolver, ktorý by rovnako splnil účel. Namiesto toho si vyberá moderne vyzerajúcu mohutnú zbraň na dobytok. Moss stojí znova niekde na pomedzí. Ed Bell jazdí stále na koni, čo predstavuje jeho vzťah nielen k ľuďom, ale aj zvieratám. Zbraniam sa už zo spomínaného dôvodu vyhýba, nie je zvyknutý na formu trestných činov a násilia, aké reprezentuje Chigurgh.

To, čo robí tento neo western atypickým, je práve absencia postavy tradičného šerifa, ktorý by vystupoval ako smelý, odvážny udržiavateľ poriadku. Už to nie je obraz, aký vykreslil napríklad snáď najstarší film radiaci sa k westernu, Veľká vlaková lúpež Edwina S. Portera. Tu vyhráva zločinec. A nie je to ani tak o tom  zločincovi samotnom, než práve o kríze osobného charakteru. Za zločinca si totiž vieme dosadiť aj vývoj a napredovanie spoločnosti, ako celku. Niektorí fanúšikovia dokonca tvrdia, že Anton v skutočnosti neexistuje, a predstavuje tak čisto novú vlnu násilia. Naznačovať by to mohla scéna, v ktorej sa šerif vracia na miesto činu a nachádza mincu. Všetko poukazuje k tomu, že Chigurgh sa v moteli stále nachádza. Ed Bell so strachom zvažuje, či je ochotný vsadiť svoj život pri odhaľovaní zločinca. Keď sa rozhodne, že je, čo sa dá pokladať za posledné vypätie síl, ale aj statočnosť, zvyšok filmu prekrývanú jeho nechuťou k súčasnému násilnému svetu, nachádza izbu prázdnu. Na stene je jeho mohutný tieň pripomínajúci tiene nebojácnych šerifov z westernov končiacich dolapením zločincov, a  na koberci leží minca, ktorá sa stala jeho šťastnou. Anton tak môže pre šerifa slúžiť ako personifikácia jeho osobného strachu vysporiadať sa s niečím nepoznaným, či o svoj život samotný. Minca môže znamenať nielen dobrú správu, že sa v moteli zločinec nenachádza a Ed Tom sa nemusí zúčastniť prestrelky, pri ktorej by pravdepodobne umrel, ale aj jeho voľbu odísť do dôchodku a v pokoji dožiť život, ktorá sa v konečnom dôsledku javí ako dobrá. Otázku, či je Anton Chigurgh skutočný,  nie je až taká dôležitá, a určite nie je potrebné ju jednoznačne zodpovedať. Dôležité je, čo jeho postava vo vzťahu k šerifovi symbolizuje.

V súčasnosti sa veľa hovorí o „age gap” či vekovom rozdiele. Najmä, ak sa jedná o starších ľudí a technológie, alebo porozumeniu vzorcov správania sa mladšej generácie. Príbeh Eda Toma Bella by sa dal bezproblémovo zasadiť do iného prostredia a vyrozprávať ako sociálna dráma z rodinného prostredia. V ňom by nebol šerifom, ale jednoducho starým otcom, ktorý je už unavený z večného snaženia sa porozumieť vnúčatám, či novodobým komunikačným prostriedkom, a tak po istej dobe rezignuje a vráti sa k starému spôsobu života. Je to teda akési  inovované poňatie archetypálneho príbehu, nie nepodobného tomu Hemingwayovmu, s názvom Starec a more.

Budovanie napätia

Táto krajina nie je pre starých by okrem westernu zapadla aj do kategórie thrillerov. Najmä preto, že oscarovým bratom Coenovcom a kameramanovi Rogerovi Deakinsovi sa darí precízne budovať a dávkovať napätie počas celého filmu. Oko kamery, tvoriace objektívny pohľad sa často strieda so subjektívnym pohľadom postáv. Následkom je zredukovanie množstva informácií, ktoré divák má, na tie, ktoré v danom momente prijíma hrdina príbehu, čo vyvoláva očakávanie a následný moment prekvapenia. Napriek dramatickému príbehu zostáva kamera nenápadná, priam lenivá ako prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva. Prudké pohyby, veľké celky, či jazdy kamery sú nahradené v dôležitých momentoch detailmi na predmety slúžiacimi ako interpunkcia. Napríklad po konštatovaní šerifa, že ak miesto činu nie je zmätočné, tak zmätok ešte len príde a následne je strihnuté na Chigurghovu zbraň, ktorá je jeho stelesnením. Scéna, v ktorej si Chigurgh lieči zranenia sa tiež skladá najmä z celkov, ktoré zdôrazňujú jeho precíznosť a pragmatické myslenie.

Vo filme sa nenachádza žiadna hudba, jeho zvukovú zložku tvoria iba dialógy a ruchy, niektoré modifikované, či zámerne zvýraznené práve pre účel budovania napätia a očakávania. Prehnanú pozornosť tak vyvolá pípanie sledovacieho zariadenia, kroky, zvonenie telefónu. Ako príklad môže tiež poslúžiť scéna na čerpacej stanici. Pri rozhovore s predavačom položí Chigurgh na stôl pokrčený obal od sušienky, ktorý sa pomaly roztvára, pričom daný zvuk evokuje rotujúci cylinder na revolveri. Záber je snímaný ako detail, čo dovolí zamerať sa na zvuk, ktorý papier vydáva. Zároveň pripraví priestor pre mincu, ktorá sa za chvíľu objaví pri obale. Ako už vieme, minca má v deji zásadný význam a preto je dôležité, aby bola tiež snímaná ako detail a divák na ňu upriamil pozornosť. Napätie je v scéne vybudované aj pomocou veľkosti záberov. Široký záber, ktorý predstaví predavača a prostredie, v ktorom sa scéna odohráva, sa postupným zoomovaním mení na polodetail vyzdvihujúci emócie oboch protagonistov, pričom okrem pár detailov zostáva snímanie dialógu postáv pri konvenčnej forme záber-protizáber.

Línie troch protagonistov sú do jednotného celku spojené pomocou krížového strihu, ktorý je ďalším z nositeľov napätia. Čím bližšie sa k sebe postavy v priestore dostávajú, tým kratšie sú sekvencie jednotlivých postáv. Krížový strih sa vyskytuje čoraz častejšie, až napokon dve línie splynú v jednu, ako je to napríklad pri prvom stretnutí Mossa s Chigurghom.

Atmosféru filmu dopĺňa aj počasie a časť dňa asociovaná s postavami. Scény so šerifom sa odohrávajú väčšinou počas dňa v slnkom zaliatej krajine. Llewelyna spoznávame v podobnej atmosfére, no akonáhle sa dostane ku kufríku s peniazmi, obloha sa zatiahne a začína búrka. Na úniku pred Chighurghom sa po krajine presúva za tmy, alebo nadránom. Chigurgh funguje v oboch typoch prostredia, čo značí jeho schopnosť prispôsobiť sa.

Film Táto krajina nie je pre starých je inovatívny najmä z jedného dôvodu. Coenovcom sa podarilo zasadiť western, pojednávajúci o akejsi kolízii svetov, do 80. rokov, ktoré sa vyznačujú najväčším počtom masových vrážd, vyostrovaním drogového konfliktu na mexicko-amerických hraniciach a ako náprotivok dosadiť charakter starého šerifa, neschopného bojovať proti zločinu, prostredníctvom ktorého demachizovali žáner vyznačujúci sa práve týmto rysom.

Žofia Ščuroková, 1. ročník