Týždeň slovenského filmu očami študentov...
Poslucháči prvého ročníka Katedry audiovizuálnych štúdií sa prvý raz ako diváci, prípadne diskutujúci, zúčastnili aprílového Týždňa slovenského filmu. Niektoré ich názory na podujatie boli až prekvapivo kritické. Čítajte!
Praktické a teoretické...
... zhrnutie filmovej tvorby uplynulého roka sa uskutočnilo v Kine Lumière, tentoraz 3. až 9. apríla. Celkovo sa premietalo 28 hraných a dokumentárnych filmov, ako aj blok animovaných filmov.
Veľmi živou súčasťou bilancovania sú už tradične aj panely o dokumentárnej, animovanej či hranej tvorbe, masterclass, diskusie a tento rok aj rozsiahly seminár venovaný Petrovi Mihálikovi. Práve jeho meno nesie cena za celoživotný prínos v oblasti slovenskej filmovej vedy. Historicky prvým laureátom sa stal Juraj Lexmann.
Panelom a jednej z diskusií by som v tomto zaujatom rozpamätávaní chcela venovať. Sčasti aj kvôli poznámke, ktorú mi (našťastie) hanblivosť zabránila premeniť na nervóznu reakciu do mikrofónu. Od konca Týždňa slovenského filmu som si na útržky z jednotlivých diskusií niekoľkokrát mimovoľne spomenula. Teraz sa však pokúsim systematickejšie rozpamätať.
Týždeň slovenského filmu sa začal v pondelok po desiatej hodine seminárom Peter Mihálik po 30 rokoch. V prvom bloku na Petra Mihálika spomínali v príspevkoch jeho spolupracovníci, následne žiaci a nakoniec vedci a teoretici. K atraktívnosti tohto seminára prispela práve rovnováha rôznorodých uhlov pohľadu, rovnováha medzi objektívnym prístupom k jeho teoretickým prácam a veľmi osobnými, vtipnými i nostalgickými spomienkami na pedagóga, priateľa či kolegu. Aj keď tento seminár bol (prirodzene, kvôli subjektu a množstvu hostí) najrozsiahlejší, splnil svoj cieľ, a to vytvoriť komplexný a mnohovrstevný obraz osobnosti Petra Mihálika, nielen ako rešpektovaného teoretika a kritika, ale aj ľudského pedagóga či priateľa, navyše v kontexte neprajnej doby.
Panel o filmovej vede a kritike začal o hodinu neskôr než pôvodne mal. Priznám sa, že túto časť programu si pamätám len veľmi útržkovito, pravdepodobne kvôli množstvu faktov a nedostatku samotnej reflexie vedy a kritiky. Referát Evy Filovej obsahoval prierez odbornými knižnými publikáciami a časopismi posledných rokov. Koreferujúci Peter Ulman sa sústredil na písanie o filme pre širšiu verejnosť – teda recenziám v printových či internetových denníkoch. Vtipným faux pas však bolo úplné vynechanie časopisu Film.sk, ktorý sa stratil niekde na rozhraní oblastí záujmu dvoch referátov. Na jeho zmiznutie upozornil riaditeľ SFÚ Peter Dubecký. Z hľadiska zaznela aj otázka o stave našej filmovej teórie a kritiky v medzinárodnom porovnaní, tá však zodpovedaná ani rozvitá nebola.
Panelovú štafetu v utorok prebral hraný film, o ktorom diskutovali Václav Macek a Michal Michalovič. Okrem objektívno-subjektívnych hodnotení tvorby za rok 2016 sa dostala k slovu úvaha o „slovenskosti” filmov nominovaných na cenu Slnko v sieti a poukázanie na takmer rovnaký zoznam nominovaných titulov na českých a slovenských národných filmových cenách, a to v dôsledku majoritných či minoritných koprodukcií s Českom a inými okolitými krajinami. Relevantnosť tohto zvažovania sa preukázala aj pri sledovaní udeľovania cien Slnko v sieti. Vynoril sa akýsi otáznik, zapochybovanie nad reálnou prestížnosťou ocenenia a jeho významu pre filmových tvorcov. Zástupkyňou všetkých nominovaných za film Masaryk bolo mladé dievča, ktoré pri frekventovanom pohybe medzi hľadiskom a pódiom ani nemalo šancu sledovať, v koho mene sa tam ide tentokrát opäť slušne poďakovať. Po jej treťom výstupe na pódium bola situácia čoraz bizarnejšia, spolu s ďalšími „zastupujúcimi” to celé vyzeralo ako cielený bojkot zo strany väčšiny nominovaných.
Na záver však potešil príhovor Zuzany Mistríkovej, jednej z mála osôb, ktoré vystriedali mladú slečnu „Masarykovú”.
Otvorenie témy „slovenskosti” nominovaných filmov Michalom Michalovičom (aj keď nie konkrétne tejto jej rozhorčene rozvitej nadpodoby) so sebou prinieslo aj rôznorodé odozvy z takmer naplnených radov kinosály. (Je problematickým slovo národný v oficiálnom názve Slnka v sieti?)
Panel o dokumentárnom filme bol pre mňa najzaujímavejším vzhľadom na pomerne živú diskusiu, ale aj najkontroverznejším. Referát druhého hosťa bol totiž v niekoľkých (aj neznesiteľne dlhých) chvíľach trpko vtipný, častejšie však len zarážajúci. Snažím sa spomenúť si, či zvolený prístup bol snahou o akési hravé zakrivenie očakávaného odborného príspevku, alebo bol jednoducho len zľahka povýšenecký.
Na mieste a aj teraz sa však skôr prikláňam k druhej možnosti.
Priznávam, že hlavný dôvod je jeden a motivovaný mojou citlivosťou.
Na plátne sa objaví fotografia Richarda Müllera z dokumentárneho filmu Nespoznaný a Müller je posmešne označený za unaveného. Ledabolý prístup k tomuto filmu (jeho protagonistovi) pokračuje kladením si ontologických otázok – o podstate, téme a tak celkovo – „vlastne o čom je tento film?”. Argumentáciou tohto spochybňujúceho postoja (ktorý vyznieva ako filozofovanie nad anotáciou či trailerom) je sploštené zhrnutie dokonale opomínajúce východiskové témy tohto dokumentu. Najviac zaráža vynechanie protagonistovej diagnózy, jej (ne)vedomé prehliadnutie, či skôr ironické zaobalenie do hrubého nánosu stereotypných konštatovaní. Ak sa pri Removom dokumente hovorilo o etike prístupu k dokumentárnemu subjektu, takejto kritike by mohol pokojne byť vystavený aj druhý referujúci.
Našťastie z hľadiska zaznelo viacero pripomienok a okrem toho sa rozprúdila aj zaujímavá diskusia o (ne)pátose vo filme Zem, ktorá hľadá svoje nebo, ku ktorej sa vyjadrovala aj dramaturgička filmu. Jej účasť milo prekvapila, totiž okrem producentky filmu Stanko na Paneli o hranom filme sa nikto z tvorcov diskusií, ktoré mohli byť obohacujúce (nielen, ale aj) z ich pohľadu, nezúčastnil, respektíve neprehovoril.
Zo zvedavosti som vo štvrtok prišla aj na diskusiu „o nálepke ´kontroverzný´ a o etike v tvorbe dokumentárneho filmu” za účasti Mareka Šulíka, Jara Vojteka a Mira Rema. K všeobecnejším teoretickým záverom, v ktoré som, neviem vlastne prečo, dúfala, nedošlo. Hovorilo sa vtipne a nezáväzne (a vonkoncom nie zovšeobecňujúco) o diametrálne odlišných osobných skúsenostiach, hraniciach a prístupoch k tejto problematike a na žiadosť publika predovšetkým o kontroverzii okolo Remových filmov.
V piatok som sa rozhodla nevyužiť zodpovedne v predstihu zarezervovaný lístok na vlak a zúčastniť sa aj Panelu o animovanom filme. Možno tak trochu kvôli výčitkám svedomia. Počula som o Mimi a Líze, o chystanom seriáli o pavúkoch (ktorého meno som zabudla) a na Áčku ma zaujali filmy Martiny Mikušovej, no pretrvával pocit, že mi toho zo slovenskej animácie veľa uniklo.
Panel venovaný animovaným filmom bol diametrálne odlišný primárne svojou atmosférou. Eva Šošková svoj referát adresovala pár ľuďom v hľadisku, vyjadrovala túžbu a nabádanie k diskusii – k diskusii o tom, prečo žiadna diskusia vlastne nie je. Druhý referujúci, Maroš Brojo, zas s miernym smútkom a rezignáciou v tvári vysvetlil, že nebude vôbec hovoriť o animovaných filmoch za rok 2016, ale o produkcii hier a možnostiach (produkčného) prepojenia animovaného filmu a tohto odvetvia. Aj keď diskutujúci vyzerali a vyznievali prinajmenšom skľúčene a kumulovaná atmosféra akoby predznamenávala zatĺkanie klincov do rakvy slovenskej animovanej tvorby, práve zo smútku a rezignácie vznikla úrodná pôda pre existenčné otázky týkajúce sa samotnej produkcie a distribúcie. „Referáti“, ale aj profesionáli či pamätníci z hľadiska sa v končenom dôsledku zhodli na niekoľkých nemilých konštatovaniach: Študenti buď nemajú nápady, alebo ich nevedia remeselne realizovať (nedostatočný počet uchádzačov z umeleckých SŠ), ak vedia, nechcú pracovať na väčších projektoch, ale chcú robiť autorské filmy a zakladajú si teda vlastné, menšie spoločnosti. Absencia veľkých spoločností s veľkým počtom animátorov, ktorí sú schopní (a ochotní) pracovať na väčších, dlhometrážnejších projektoch, je teda prirodzená – takáto spoločnosť je na Slovensku len jedna. Prirodzenou implikáciou je aj vznik skôr krátkometrážnych filmov, ktoré majú následne buď problémy s kvalitou alebo s distribúciou v nešpecializovaných kinách. Eva Šošková zároveň poukazovala aj na absenciu diskusie o estetike animovaných filmov medzi tvorcami a kritikmi a vyjadrila obavu, ktorá sa ako mrak vznášala nad väčšmi než poloprázdnou sálou – že animovaný film v slovenskom kinematografickom ponímaní nie je (zatiaľ?) považovaný za dostatočne dôležitý pre nadviazanie konštruktívneho dialógu medzi tvorcami a kritikmi, nieto ešte medzi širšou verejnosťou.
Barbora Nemčeková
Byť kritický voči kritikom
Od 3. do 9. apríla 2017 sa v bratislavskom Kine Lumière konal Týždeň slovenského filmu. Návštevníci si mohli za výhodné ceny doplniť databázu slovenských hraných, dokumentárnych aj animovaných filmov. Okrem projekcií sa mohli zúčastniť aj diskusií a panelov zaoberajúcich sa súčasnou slovenskou kinematografiou a po novom aj stavom slovenskej filmovej kritiky. Práve diskusie filmových kritikov a vedcov sa stali ešte zaujímavejším a kriticky podnetnejším bodom než samotná audiovizuálna tvorba. Prečo?
Diskusie ukázali, že pohľad kritického oka by mal byť voči filmovej kritike rovnako ostrý a nekompromisný, ako jeho pohľad na slovenskú filmovú produkciu. Ak chce samozrejme dopomôcť vzniku niečoho reprezentatívneho a nie provinčne zakrpateného.
Prvý deň festivalu, pondelok 3. 4., sa uskutočnil panel práve o stave slovenskej filmovej kritiky. Diskutéri Eva Filová a Peter Ulman, moderovaní Jelenou Paštékovou, ponúkli prezentácie sumarizujúce počty vydaných filmovo-teoretických kníh, článkov, kritík a recenzií za posledné dva roky, avšak hodnotenia ich kvalitatívnej úrovne sa dotkli len veľmi okrajovo. Mohutná suchopárnosť dávky číselných údajov a faktov akoby svojou zdĺhavosťou zámerne odďaľovala, alebo vytláčala, potrebu kritickej, hĺbkovejšej reflexie prezentovaných textov. Nehovoriac o opomenutí niektorých zásadných periodík (napr. časopis Vlna). Filová a Ulman v konečnom dôsledku nepôsobili ako ľudia, ktorí sa vyjadriť nestihli, ale ako ľudia, ktorí sa vyjadriť nedokázali.
Nízka kvalita panelu vyvolala aspoň pomerne vášnivú debatu v radoch publika, ktoré dokázalo čiastočne nahradiť najtristnejšie nedostatky prezentácií, ktoré nefungovali ako relevantné kritické zamyslenia, ale len ako nevyhnutné štartéry diskusie. Až dialóg publika sa dokázal priblížiť tomu, čo nazývame „kritikou” – reflexii, schopnosti ísť aspoň trochu pod kožu, nie len konštatovať objektívne fakty.
Filová a Ulman si akoby uľahčili prácu. Odrapkali bibliografické a číselné údaje a vo všetkom ostatnom sa spoľahli na sebestačnosť a duchaprítomnosť publika. Po hodine a pol „referátov“ a ďalších (zhruba) deväťdesiatich minútach diskutovania, o úrovni katedier filmovej vedy v Česku a Slovensku, kvalite doktorandov, kritikov, recenzentov a periodík, vo mne ako v študentovi filmovej vedy ostala trpká pachuť podpriemernosti a letargie, v ktorej sa utápa naše debatovanie a premýšľanie nielen o filme, ale aj o filmovej kritike. Tá sa nám ukázala v stave podobnom slovenskému filmu 90. rokov – živoriacom a podvyživenom, keď je aj najmenší záchvev niečoho „väčšieho a lepšieho” zjavením. Avšak kritiku neobmedzujú financie. Skôr vlastná lenivosť.
Ďalším zážitkom vyvolávajúcim viac skepsy než pocitu kvality a kompetencie bol štvrtkový panel venovaný slovenskému dokumentárnemu filmu. Relatívne dobrý, dostatočne obsažný a pre zmenu aj reflektívny príspevok Martina Palúcha vystriedal text profesora Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave Tomáša Hučka. Kolísaním na hrane nechcenej paródie, mätúcej frašky, laického tárania a svojvoľnej dojmológie výrazne prekonal zreteľné, no nevzrušujúce nedostatky pondelkových „referátov“. Namiesto kritického zhodnotenia súčasného slovenského dokumentu sme dostali trochu bizarnú, trochu trápnu a trochu zbytočnú one-man show, opäť aspoň sčasti vykúpenú nasledujúcou diskusiou.
Účastníci na čele s teoretičkou dokumentárneho filmu Máriou Ferenčuhovou dodatočne rozprúdili živú debatu s podnetnejšími okruhmi otázok, postrehov a zamyslení. Blok sa pretiahol na takmer tri hodiny a opäť sa zopakovala situácia, keď diskusia poukázala viac na stav reflexie filmovej tvorby, než na stav filmovej tvorby. Ako však ukázal hlas publika, chyba je skôr vo výbere referujúcich než v podpriemernej úrovni kritickej obce ako celku.
Čo by prospelo sprievodným podujatiam Týždňa slovenského filmu, aby sa stali priestorom pre kvalitnú reflexiu filmov, a nie neúmyselným fokusom na diery a nedostatky v radoch kritikov, vedcov, publicistov či historikov? Odpoveď bolo možné bez námahy nájsť v publiku, ale aj na utorkovom bloku o súčasnom hranom filme, kde si Václav Macek s Michalom Michalovičom dôstojne sekundovali poctivým premýšľaním a vykŕmenými názormi.
Riešenie sa teda zdá byť jednoduché. Prísnejší a dôslednejší výber ľudí, ktorí majú čo povedať a vedia, ako to povedať, by nielenže zdvihol úroveň akcie, ale taktiež by vytvoril lepší obraz kritiky v očiach a mysliach návštevníkov. Dodal by filmovej kritike dôstojnejšiu hĺbku a charizmu. Na druhej strane, sprievodné podujatia nemožno hodnotiť a odsúdiť ako čisté fiasko. Zohrali dôležitú úlohu. Ich podoba mohla byť pre filmovo-kritickú obec orientačným pohľadom do vlastných radov, podľa ktorého môže spustiť sebaregulačné procesy. Tie zabezpečia, aby sa takýto nie práve lichotivý pohľad na konštatujúcich alebo tárajúcich kritikov nemusel opakovať na každom ročníku.
Michael Papcun
Rodinný film?
V rámci Týždňa slovenského filmu sa 7. 4. premietal koprodukčný Rodinný film slovinského režiséra Olmo Omerzu.
Jedna rodina a pes. A vlastne okrem toho takmer nič iné.
Ťažko povedať, kde by mala začať hranica kategórie „rodinnosti“ tak, aby dokázal byť film pre celú rodinu, a hranica vykonštruovanosti tak, aby sa film páčil úplne každému. Zdá sa mi, že Rodinný film robí až príliš veľa ústupkov svojej vlastnej premise byť úplne pre každého.
Príbeh rodiny, ktorej rodičia sa spolu so psom vydajú na exotickú dovolenku a dve deti nechajú v honosnom mestskom byte. Rozprávanie nesleduje rodinu paralelne, väčšinu času zostane zamerané na deti, ich dvoch kamarátov a strýka, ktorý sa má v prípade núdze o ne postarať. V neskoršej fáze sa prejde z problémov dospievajúcich k problémom dospelých. Film postupuje lineárne a otvára rôznorodé témy. Stále sa snaží držať v medziach rodiny, byť viac generačnou výpoveďou, filmom, ktorý otvára otázky ohľadom dospievania, prvých lások, zodpovednosti, strachu o blížneho, podvádzania...
Práve tu mám pocit, akoby sa film neopodstatnene vrstvil. Vo chvíľach, keď mu už dochádza dych a nemá čo ďalej povedať, odhodí nepodstatné postavy a z balíčka všeobecných tém vytiahne novú. Pričom však nedokáže vyčerpať, analyzovať alebo odhaliť takmer nič z tej predchádzajúcej. Vzniká tak akýsi tematický terorizmus, divákovi sú v časovom slede púšťané iba tézy, ktoré sa vo veľa prípadoch prenesú aj do samotných dramatických situácií. Film s nimi nedokáže pracovať organicky, nezačleňuje ich ako existenčné problémy postáv, ktoré okolo nich iba prázdno krúžia. Nakoniec ich ani samotné postavy nemôžu vyriešiť, a tak ich riešenia väčšinou pôsobia umelo, ako scenáristický naschvál, ktorý nemá nijakú inú motiváciu, ako posunúť sa ďalej k inému problému.
Toto zjednodušovanie filmu vôbec neprospieva. Dá sa možno predpokladať, že tvorcovia chceli práve na problémy nazerať z vrchu, tak aby sa nestali príliš ťaživými a film sa nespreneveril svojmu názvu a širokej cieľovej skupine, takto ale neprehovára o ničom a k nikomu. Možno keby sa oprostil od vážneho tónu, ktorým na samotné problémy nazerá a zahlcuje sa zbytočným pátosom, dokázal by plynúť o čosi lepšie.
Samotný pátos do filmu prinášajú hlavne postavy mladšej generácie, ktoré pôsobia monotónne, stále akoby v hmle depresie. Pozitívne sa tak na chvíľu tvária iba rodičia, tešiaci sa z dovolenky. Pričom však práve tu mohol film ťažiť z kontrastu budúceho diania – nechať byť deti na chvíľu „v pohode“, uvoľniť celkové dianie a aj na ich problémy dospievania sa skúsiť pozrieť s nadhľadom, odstupom a istým pochopením. Keďže ale nič z toho neprichádza, postavy pôsobia, že ich rovnako trápia ich stratení rodičia, „rozbujarená“ kamarátka a nezvestný pes. Akoby im chýbala hierarchia a spúšťačom ich smútku a negatívnych emócií bolo úplne všetko, až sa zdá, že majú klinickú depresiu.
V neorganickosti filmu sa stráca aj dramaturgia, vo veľa prípadoch hlavne scény, ktoré sa snažia vizualizovať vnútorné prežívanie postáv, napríklad jazdenie na kolobežke, ale v zásade končia skôr odcudzujúco a postavy odďaľujú.
Zaujímavým je však úvodný záber na dokument o morských zvieratách. Práve ten, ale aj neskorší televízny archívny záznam Deža Ursínyho So synom v ZOO, môžu vo filme pôsobiť nadbytočne, paradoxne sú však najucelenejšie a prepájajú sa s naratívnou rovinou psa, ktorý sa opustený túla na exotickom ostrove. Mohlo by sa polemizovať o interpretačných možnostiach a presahoch o animálnosti ľudí, no film v tomto, žiaľ, nedokáže byť čistejší.
Zbytočným vrstvením tém a neschopnosťou postáv sa k nim postaviť s prislúchajúcou motiváciou sa teda snímka potáca od ničoho nikam. Postavy nemôžu prejsť nijakým vývojom, situácie sa dejú, ale nič neznamenajú. Film zostáva stratený a blúdiaci po vlastných tematických ostrovoch ako jeho najschopnejší protagonista – pes.
Peter Kováč
ROZHOVOR s Monikou Lošťákovou
Monika Lošťáková je bývalá študentka Katedry audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU v Bratislave. Venuje sa organizácií rôznych podujatí a jedným z nich je aj Týždeň slovenského filmu.
Akým spôsobom si sa dostala k práci na podujatí Týždeň slovenského filmu?
Na Týždeň slovenského filmu som sa dostala počas jeho úplne prvého ročníka, keď som zastávala funkciu asistentky produkcie. Zavolali ma moje dve kamarátky, ktoré tam pracovali ako produkčné. Tým, že to bol prvý ročník, ani jedna z nás úplne nevedela, čo od toho očakávať. Nakoniec čas ukázal, že to bol ten najpokojnejší ročník.
Čo je tvojou úlohou, pred, počas a po skončení tohto podujatia?
Moja úloha sa z roka na rok v podstate mení. Stále sme v rámci produkcie tie tri isté baby a podľa našich schopností (a možností) si vzájomne delíme všetky produkčné úlohy, aby Týždeň slovenského filmu fungoval. Ja sa dostanem do projektu tak maximálne dva týždne pred a riešim väčšinou praktické veci už na mieste. Od minulého roka nám prácu spestruje Slnko v sieti, ktoré je organizačne oveľa zložitejšie. Tam mám na starosti koordináciu a komunikáciu s nominovanými filmármi a producentmi.
Je niečo, čo by si na tejto filmovej udalosti rada zmenila?
Týždeň slovenského filmu je podľa mňa veľmi príjemnou prehliadkou slovenskej tvorby, ktorá sa z roka na rok nielenže zväčšuje objemovo, ale výrazne sa posúva aj kvalitatívne. Tým, že som súčasťou Týždňa slovenského filmu od začiatku, vidím aj jeho pozitívny posun. Tento rok prekračuje aj hranice Bratislavy a pokračuje v regiónoch po Slovensku, k tradičným diskusiám na témy o hranom, dokumentárnom a animovanom filme sa pridala veľmi úspešná diskusia o filmovej vede. Podujatie sa prepojilo s VŠMU a študentom ponúklo master class Terezy Nvotovej. A za jeden z najväčších úspechov tohto ročníka pokladám diskusie po troch filmoch – Richard Müller: Nespoznaný, Para nad riekou a Ja, Olga Hepnarová. Tie boli každá niečím špecifická, iná a veľmi zaujímavá a navyše dokázali prilákať aj divákov, ktorí by inak do kina neprišli. Veľké množstvo projekcií bolo vypredaných alebo skoro plných. Tak ako slovenský film, tak Týždeň slovenského filmu ako podujatie dospieva, z čoho sa veľmi teším. Takže by som vlastne ani nič nemenila.
Plánuješ sa práci na evente venovať aj v budúcnosti?
Moje momentálne plány nesiahajú až tak ďaleko, hlavne preto, že do Týždňa slovenského filmu naozaj vstupujem len pri posledných fázach príprav, čiže uvidíme. Ale tým, že mám veľmi pozitívny vzťah k slovenskej tvorbe, by som rada zostala súčasťou podujatia aj naďalej.
Aké pozitíva/negatíva ti táto práca ponúka?
Špecifickosť zamerania len na domácu tvorbu umožňuje priamy a osobný kontakt so slovenskými tvorcami, čo je pre mňa v rámci práce jedno z najväčších pozitív, a paradoxne niekedy aj negatív. :)
Vedela by si pre nás porovnať Týždeň slovenského filmu s inými filmovými podujatiami, na ktorých spolupracuješ alebo si spolupracovala?
Tým, že robím počas roka na viacerých filmových festivaloch a podujatiach, zisťujem, že každé je špecifické nielen programom, ale aj samotnou prácou na ňom, čiže je to dosť ťažké porovnávať. Podľa mňa má však Týždeň slovenského filmu potenciál rastu a má už aj napriek krátkej trojročnej existencii zaslúžené miesto vo festivalovom kalendári. Ale do vysokej miery za to vďačí vzrastajúcej úrovni slovenskej tvorby.
Aký je tvoj subjektívny pohľad na filmovú tvorbu, ktorá je na podujatí tento rok prezentovaná?
Tohtoročná slovenská tvorba možno nebola až taká „slovenská“ ako napríklad minulý rok, keďže ceny Slnko v sieti aj väčšinovú pozornosť divákov získali slovenské minoritné koprodukcie. S tým sa však nedá nič robiť. Beriem to skôr ako pozitívum. Fakt, že je Slovensko zaujímavou krajinou aj ako minoritný koproducent, je dôkazom toho, že sila slovenskej kinematografie naozaj vzrastá. Stačí sa pozrieť pár rokov dozadu, keď minoritné koprodukcie skoro vôbec nevznikali. Avšak, ako tak pozerám na tohtoročné premiéry slovenských filmov, budúci rok to bude naozaj zaujímavé. :)
Martina Kullačová
