Whiplash

Druhák Matej Ambroš považuje film Whiplash (Damien Chazelle, 2014) za míľnik v kinematografii, a preto si ho vybral k vypracovaniu zadania v čase dištančnej výuky predmetu Kultúra písaného slova – film, ktorý ma ovplynil.


Presné údery, ozývajúce sa hlbokým tónom

Dôvodov, prečo dielo akejkoľvek formy umenia dokáže človeka hlboko zasiahnuť a ovplyvniť ho, nebojím sa povedať aj na celý život, je naozaj obrovské množstvo. Pre jedného môžu byť dôležité do detailov premyslené vizuálne kompozície, pre druhého symptomatické významy obsahu. Pre niekoho výrazný a charakteristický autorský štýl, pre iného implicitné stotožnenie sa s látkou. Možno nič z toho, možno všetko naraz. Pri premýšľaní nad filmom, ktorý ma najväčšmi ovplyvnil, som sa snažil zájsť čo najviac do minulosti. Tam, kde prvýkrát začalo prepukať moje zanietenie pre tento druh umenia. Ukázalo sa však, že tadeto cesta nevedie. Áno, mohol by som označiť Levieho kráľa či Pána prsteňov. No môj pohľad na tieto filmy stále zahmlieva hrubá vrstva nostalgie. Navyše omnoho zaujímavejšie sa mi zdá hovoriť o dielach–míľnikoch môj záujem o toto médium ďalej prehlbujúcich. Azda ten najvýraznejší predstavuje film Damiena Chazellea  Whiplash.

Celovečerný debut amerického režiséra o mladom perkusionistovi Andrewovi, čeliacemu drastickým metódam svojho profesora Fletchera, pozbieral množstvo ocenení a samotného Chazellea katapultoval medzi hollywoodsku elitu. Hoci za jeho najjagavejší klenot považujem muzikál La La Land, komornejšie ladený Whiplash predstavuje osobitejší a výraznejší celok. Režisér a scenárista v jednom to dosahuje aj prostredníctvom kompaktnosti, keď sa bez zbytočných odbočiek a hlbokých sond drží hlavnej témy súboja dvoch posadnutých osôb na ceste za úspechom. Pre samotnú konfrontáciu a pôsobenie jej aktérov využíva postupy prekračujúce žáner drámy cez thrillerové až hororové prvky. Vyostreniu napomáha aj narácia, a to svojou nepredvídateľnosťou, čím divákovi takmer ani na chvíľu nedovolí odvrátiť pozornosť. Snímka oplýva aj nápaditým technickým spracovaním, najmä čo sa strihu a kamerových kompozícií týka. Toto všetko je napokon výsledkom autorského zápalu pre spracovanie látky, ktorý z filmu cítiť aj bez vedomostí o  skutočnom zákulisnom vzťahu režiséra k rozoberaným témam.

Pre Andrewa sú štúdium na konzervatóriu a hudba veľmi dôležitými súčasťami života. Teda, aspoň si to myslí, pokým do jeho života nepríde profesor Fletcher. Toho by bolo na prvý pohľad možné charakterizovať termínom sociopat. Jeho hraničné metódy zapríčiňujú kolísavosť narácie striedaním voľného tempa s maximálne vypätými situáciami. Film týmto spôsobom divákovi nedovolí odvrátiť pozornosť po celú jeho minutáž. Z príbehového hľadiska zase postava Fletchera posúva Andrewove ambície na úplne novú úroveň. V dôsledku toho ide v jeho živote postupne všetko s výnimkou hudby bokom. Okrem Fletchera do toho Andrewa tlačí aj zúžená naratívna forma. Film prakticky nedáva priestor akýmkoľvek vedľajším líniám či postavám úzko nesúvisiacim s postupnou premenou hlavnej postavy. Scény s  otcom a priateľkou napokon vytvárajú kľúčové motívy k životnému vývinu hlavnej postavy. Ako úplne prvý moment filmu, keď s absentujúcim vizuálom počujeme prvé rytmické údery, tak aj posledné sekundy pred záverečnými titulkami dávajú divákovi jasný odkaz, o čo sa narácia bude usilovať, respektíve sa usilovala. Nepredvídateľnosťou a osciláciou napätia baví diváka počas trvania filmu, jej kompaktnosť pomáha odovzdať  myšlienku a zosilniť zážitok.

Jeho neopomenuteľnou súčasťou sú aj thrillerové prvky. Tie súvisia najmä s postavou profesora Fletchera, ktorému dodávajú z hľadiska príbehu veľmi potrebnú autoritu, ba až démonickosť. Konštantne odetý do tmavého odevu zjavuje sa takmer výlučne v šerosvite a tmavých priestoroch. Aj vďaka týmto aspektom film docieľuje, že strach z Fletchera budeme ako diváci pociťovať, podobne ako väčšina postáv vo filme, nielen pri jeho drastických výpadoch, no aj v naoko pokojných momentoch. Práve pri nich pozorujeme aj nadprirodzene pôsobiace prvky, ktoré však nikdy neprekročia hranicu. Ide tak o jemný, no zároveň dôležitý doplnok atmosféry a tvarovania postavy či konfliktu. 

Tieto prvky by ale nemohli fungovať bez premyslenej technickej stránky, v tomto prípade tej strihovej. Jej výrazné podriadenie téme filmu nie je viditeľné iba pri okamihoch s hrajúcou hudbou. Aj počas nich sa totiž Chazelle hlbšie zameriava na motív prekážky v podobe Andrewovho súboja s Fletcherom. Strih síce úzko spolupracuje s aktuálne nastaveným rytmom, no väčšina kamerových záberov si vyberá polodetaily a detaily tvárí Andrewa a Fletchera. Vnútorné prežívanie a meniace sa psychické rozpoloženie má teda prednosť, čo je pre hlavné zameranie príbehu dôležitý krok. Samotná hudba, respektíve hra na hudobný nástroj ako nositeľka témy však rozhodne opomínaná nie je. Nápadité a rytmické striedanie záberov, detaily na kvapky potu, slín a krvi nielenže umocňujú zážitok z hraných skladieb, ale tiež poukazujú na Andrewovo rastúce odhodlanie, vzostupy a pády.

Tie ako ľudia zažívame  denno-denne. Damien Chazzelle posolstvo svojho filmu neadresuje len bubeníkom, hudobníkom, umelcom. Pomocou ukotvenia príbehu do jemu blízkych hudobných kruhov, a o to osobnejšieho spracovania a vyznenia, dokáže oné myšlienky komunikovať s väčším dôrazom širšiemu publiku. Otázky o premene ambícii na výsledky a o cene, akú za to budeme musieť zaplatiť, prichádzajú na pretras v životoch mnohých ľudí, možno aj bez toho, aby si to uvedomili. Whiplash pod svojím kabátom ucelenosti a jednoduchosti ponúka široké spektrum možností a podnetov pre pochopenie týchto otázok, ktoré divákovi vtlačí do hlavy svojím osobitým autorským prístupom. V jednoduchosti je krása.

Matej Ambroš, 2. ročník