Z Mexika do Žiliny

V Sabinove si kinofili môžu spomenúť na Obchod na korze; v okolí Novákov zas na Boxera a smrť, ktorý sa nakrúcal v priestoroch bývalého pracovného tábora určeného počas nacistického Slovákštátu pre Židov; na Zvony pre bosých, brázdiac  liptovský či malofatranský plenér. Dalo by sa pokračovať. Príbeh nedávno premiérovaného filmu Petra Bebjaka Správa sa odohráva niekde medzi Auswitz-Birkenau, konkrétne časťou koncentráku prezývanou Mexiko, a Žilinou. Film sa ale nakrúcal prevažne na Záhorí.

Prázdniny filmológov sa dajú tráviť všelijako. Na filmových festivaloch, v dovolenkových destináciách, písaním doma, ale napríklad aj tak, že si siahnete na miesto niekde blízko vlastného fyzického dna rozmaznaného dnešnou našou bohatou, technickými vymoženosťami zaplavenou civilizáciou. Že pôjdete po vlastných za pár dní okolo stodvadsať kilometrov, snažiac sa kráčať aspoň približne tadiaľ, kadiaľ utekali Rudolf Vrba s Alfredom Wetzlerom, aby podali správu o zverskom systematickom vyhladzovaní. Že začnete uprostred tehlových a drevených  barakov, falošných spŕch a spaľovacích komôr. A skončíte v suteréne budovy bývalého židovského starobinca, kde dvaja utečenci podali svoju správu, ale kde sa, žiaľ, film nenakrúcal. Že ste sa teda zúčastnili Vrba Wetzler Memoriálu 2022 –  od roku 2014 ho pravidelne organizuje česká a slovenská pobočka Medzinárodného kresťanského veľvyslanectva Jeruzalem  (ICEJ). Iniciátorom projektu je Fedor Gál. Vrbovi s Wetzlerom trvalo jedenásť dní, kým vyhladovaní a fyzicky zúbožení po dvoch rokoch v koncentračnom tábore prešli z Osvienčimu do Žiliny. Putovali počas chladných aprílových nocí, s nohami omotanými handrami v topánkach, čo tlačili, ukrývali sa pred ľuďmi, jedli len kúsok chleba s margarínom, strieľali po nich. Nám trvala trasa päť dní, prešli sme ju v spoločnosti asi štyridsiatich nových priateľov za slnečných a teplých dní, s dobrou turistickou výbavou, energetickými tyčinkami, pár prestávkami na čítanie z kníh Vrbu a Wetzlera alebo aj na kávu či pivo, a každú noc sme spali pod strechou. Počas pochodu sme sa vystavili skúsenosti Vrbu s Wezlerom, prostredníctvom pohybu krajinou nanovo spoznávali ich príbeh. Sotva sme sa však mohli do tej skúsenosti ponoriť naplno. O to napokon vlastne ani nešlo.

Vzdať hold hrdinom; pozerať sa do očí potomkom tých, čo len o vlások ušli peklu koncentračných táborov a plynovej smrti; stáť na miestach, kde pred desaťročiami pravdepodobne stáli Vrba s Wetzlerom na svojej strastiplnej púti; postáť pri hrobe Agáty a Ondreja Čáneckých, ktorí dotrhaným a hladným utečencom pomohli...  Spoznávať príbehy a motivácie rôznych ľudí, odpovede na otázku, prečo práve takto trávia pre radosť stvorený letný čas... Ale aj radosti bolo dosť – lebo vzťahy, lebo ľudské teplo, lebo podobný pohľad na svet a súčasnosť. (Občas sme sa aj s ukrajinskou vlajkou vyfotografovali.) A často sa reč zvrtla aj na Bebjakov film, bolo zaujímavé počúvať názory ľudí, čo možno ani nechodia často do kina, ale v téme sú naozajstnými insidermi. Človek si za pochodu zas raz pripomínal, že úsudok si treba tvoriť po zrelej úvahe a nestrácať zo zreteľa, že divákov je mnoho, sú rôznorodí...

O mnohom by sa ešte dalo – o dedení traumy, o bolesti a smrti, hrozivej podobnosti minulosti a dneška, o hrdinstve a zbabelosti, spolupatričnosti, o veľkohubých rečiach majiteľov pravdy prenášaných tvárou v tvár utrpeniu, o schopnosti rozumieť bolesti druhého a snahe pomôcť mu ju niesť, o umeleckom spodobovaní dejín či o odvahe vybojovať politické a spoločenské bitky, čo sa okolo nás množia ako huby po daždi.  Lebo to všetko sa pútnikovi preháňalo hlavou niekde medzi Mexikom a Žilinou. A ostáva v nej. Snáď natrvalo. Lebo netreba zabúdať.

Zuzana Mojžišová, Katarína Mišíková, pedagogičky KAS