Žena v okne

Celé dni je zavretá doma, stará sa o mačku, pracuje na počítači, učí sa cudzí jazyk. Večer pozerá staré noirovky a popíja víno. Kontakt s vonkajším svetom má obmedzený na hŕstku jedincov: sem-tam zazvoní kuriér a nechá pred dverami nákup, občas sa u nej zastaví David, nájomca, ktorý obýva pivničné priestory niekoľko-poschodového domu a vynesie jej smeti.

Už viac ako rok zažíva podobne “lock-downové” situácie väčšina planéty. Detskú psychologičku Annu Fox, hlavnú postavu filmu Žena v okne (The Woman in the Window, Joe Wright, 2021), však nezadebnila doma pandémia, ale úzkostné ochorenie z veľkých a verejných priestranstiev nazývané agorafóbia. Raz do týždňa ju preto navštívi aj jej psychiater, aby overil, ako pacientka reaguje na nové medikamenty a napreduje v liečbe. Zvyšok Anninho dňa zaberú rôzne telefonáty, pozorovanie ruchov ulice a susedov v oknách. Tými najnovšími, ktorí sa práve prisťahovali, je trojčlenná rodina Russellovcov a ich dospievajúci syn Ethan, ktorý bude prvým zo série Anniných návštevníkov.

Príbeh filmu Žena v okne je zasadený do jednej z manhattanských ulíc s typickými radovými “brownstones” a vychádza z rovnomennej knihy Daniela Malloryho, píšuceho pod pseudonymom A. J. Finn. Pre plátno ho adaptoval oceňovaný herec i dramatik, držiteľ Pulitzerovej ceny Tracy Letts, ktorý si zároveň zahral rolu vyššie spomenutého Anninho psychiatra. Dej napínavého kriminálneho príbehu, ktorý v sebe spája žáner detektívky, thrilleru i hororu, sa odohrá v priebehu siedmych dní, od pondelka do nedele. Spúšťacím mechanizmom je desivá udalosť, ktorej svedkom sa stane práve Anna v okne.

Odkaz na Hitchcockove Okno do dvora (Rear Window, 1954) už úvodnou mŕtvolkou zaseknutou na obrazovke Anninho televízora, ale aj prostredníctvom podobnosti názvov oboch filmov, či samotným motívom pozorovania susedstva cez okno (príležitostne aj s fotoaparátom v rukách) je poctou dedičstvu majstra strašenia. Priestor obrazu v obraze dostanú aj čiernobiele klasiky, reflektujúce mentálny stav hlavnej hrdinky, ktorá po večeroch zamdlieva od vlastnoručne namixovaného alkoholovo-drogového koktejlu, ako napríklad snímka Laura od Otta Premingera z roku 1944, či Temná pasáž (Dark Passage) s Lauren Bacall a Humphrey Bogartom z roku 1947.

Tak ako väčšina amerických (i ne-amerických) filmov pracujúca s postavami užívajúcimi lieky a trochu otrepaným motívom miešania liekov s alkoholom, objavujú sa aj v tomto filme obrazy na prelome sna a skutočnosti, akési halucinogénne etudy. Tieto naratívne klišé však vyvažuje ich formálne spracovanie. Veľkú čierňavu s malými svetelnými bodkami, ktorá sa opakuje vo chvíľach Anninho spánku, zobúdzania a halucinácií môže divák, ktorý už pracuje s informáciou diagnózy hlavnej postavy, interpretovať ako to najstrašidelnejšie, čoho by sa taký agorafobik mohol báť - najotvorenejšieho priestranstva, aké existuje: vesmíru. Zároveň je tento nenápadný detail jedným z mnohých zavádzaní diváka. Kvapky vody padajúce z kohútika do drezu, respektíve rytmické spojenie ich zvukového i vizuálneho zobrazenia v kombinácii s hypnotickou hudbou pôsobia osviežujúco; výtvarné uspokojenie nachádzame aj pri falshbacku, ktorý sa zhmotní v súdobom priestore. Zaujímavou je aj kameramanská práca v scéne, keď Anna, húpajúc sa na kresle, pozoruje cez štrbinu dverí spomienku na udalosť, ktorá sa prednedávnom odohrala vo vedľajšej miestnosti medzi ňou a ďalšou postavou. Kývaním zo strany na stranu tak striedavo vidíme raz jednu, raz druhú postavu. Použitie scudzovacích efektov, akým je napríklad Annin monológ prednesený v prítomnosti takmer kompletnej hereckej zostavy, keď sama Anna označí svoje svedectvo za výplod svojej fantázie, sa podobá výstupom na javisku: zvyšné postavy nečakane stíchnu, zaujmú pozíciu hľadiska a okolie sa ponorí do tmy. Britský režisér Joe Wright sa rád vracia k performatívnym prvkom a divadelnej mizanscéne, v jeho verzii Anny Kareniny z roku 2012 bolo ich použitie ešte výraznejšie: choreografia tancov budila dojem muzikálu, v prípade Ženy v okne ide o civilnejšiu verziu.

Ani v adaptáciách knižných predlôh nie je Wright nováčikom. Okrem Ženy v okne je spomenutá Anna Karenina dielom ruského klasika Tolstého, filmové Pokánie z roku 2007 zase románom známeho spisovateľa Iana McEwana.

Hneď v úvode filmu Žena v okne plynie kamera interiérom domu a my vidíme domček pre bábiky, rovnaký štylistický prvok, aký Wright použil aj v Pokání, kde je vernou podobizňou reálneho domu rodiny Tallisovcov. Podobne detský vláčik - kľúčový leitmotív a symbol samovraždy Anny Kareniny, ktorý sa objaví v spomínanom filmovom spracovaní, tak predznamenáva hrozbu skutočného vlaku. Použitie hračiek, makiet a rôznych miniatúr možno považovať za rukopis tohto britského režiséra, podobne ako plávanie kamery akoby cez steny, z izby do izby, ktoré poznáme napríklad z filmov Petra Greenawaya či Wesa Andersona. Wright je režisérom, ktorý pracuje s osvedčenými kolegami, a tak sa napríklad v úlohe Alistaira Russella znova stretáme s Gary Oldmanom, ktorý stvárnil staručkého Winstona Churchilla vo Wrightovom filme Najtemnejšia hodina (Darkest Hour, 2017).

Za pochvalu stoja aj scény s modernými technológiami - vyhľadávanie osôb na sociálnych sieťach, fotografia v mobilnom telefóne, ktorých si niektorí z nás zhotovujeme denne desiatky, strata signálu a ďalšie; prichádzajú Anne na pomoc alebo naopak maria jej snahy v úderne vypočítaných okamihoch. Vďaka dobre vypointovanej dramaturgii pôsobia nanajvýš prirodzene a uveriteľne, tým pádom neiritujú ako väčšina im podobných v tejto žánrovej kategórii.

Väčšina scén tejto priam komornej psychologickej drámy o pár postavách je ponorená do prítmia domu, ktorý má síce pôsobiť trochu zanedbane a ošumelo, ale prevláda jeho vznešenosť - zachováva si ju v podobe vysokých stropov a dverových vitráží, pripomínajúc tým majestátnosť gotických katedrál. Dom je Anninou pevnosťou.

Ak máte radi filmy, v ktorých tvorca bravúrne mieša skutočné a iluzívne, ak sa radi necháte zavádzať, ale na oplátku dostávate vcelku originálny výsledok, ale najmä ak vás baví napätie, ktoré vzíde z náhodného svedectva zločinu, tak vás podobne ako napríklad Dievča vo vlaku od Tate Taylora nesklame ani Žena v okne.

Nina Nováková, študentka 4. ročníka