Zo študentskej perspektívy – Piata loď

O filme Piata loď sa od jeho uvedenia do kín popísalo všeličo: že je to "dojímavý, poetický, hravý aj napínavý film", že je "novým klenotom slovenskej kinematografie", "dielom šikovných žien" a pod. Čo si o filme myslia druháci Katedry audiovizuálnych štúdií?

Od prevažne nešťastných interakcií detskej hrdinky s dospelými postupne k úplnej izolácii od ich sveta. Vynikajúce decká. Keď sa kreslí fixkami, fakt vyzerá, že sa bavia, nielen ako postavy, ale aj ako herci. Film do polovice určite pripomína Fish Tank. Nemajetná rodina bez stálej mužskej pomoci, nezodpovedná matka a túlajúca sa dcéra, akurát obe v trochu mladšom prevedení. Páči sa mi aj ambivalencia vzťahu matky a dcéry, gradujúca s piesňou "I was wrong". Vynikajúco nečakane ukončený a prekvapivý koniec.

Film a jeho knižnú predlohu neradno porovnávať, pretože potom iba nachádzate ďalšie a ďalšie skutočnosti, ktoré vám vo filme chýbali. V prípade Piatej lode od Ivety Grófovej, ktorá vznikla podľa knižnej predlohy Moniky Kompaníkovej, to však tak úplne nie je. Film od prvého záberu potešuje divácky zrak aj sluch. Je realisticko-magický, živý a poetický. Aj keď sa možno domnievam, že záver filmu mohol nastať tak o tridsať sekúnd skôr ako nastal, stále som veľmi rada, že na Slovensku vznikol film, ktorý po vizuálnej stránke mojim očiam tak lahodil. Piata loď je výnimočná kniha a teraz už aj výnimočný film.

Druhý hraný film Ivety Grófovej Piata loď, víťaz Krištáľového medveďa na tohtoročnom festivale Berlinale, hovorí o zlej sociálnej situácii v rozvrátenej rodine – očami dieťaťa. Snímka bola nakrútená na motívy knihy Moniky Kompaníkovej (víťazka Anasoft litera 2011) a na scenári pracoval spolu s režisérkou aj Marek Leščák. Hlavným detským postavám prisúdili vyspelosť, ktorá naopak absentuje pri protagonistoch, ktorí stvárnili rodičovské úlohy. Herecké výkony Vanessy Szamuhelovej a Matúša Bačišinu sú pôsobivé. Ich nenúteným ústnym prejavom, prirodzenou mimikou a gestikuláciou by sa mohlo inšpirovať množstvo slovenských hercov. Využitím kontrastného prvku – zázemie Jarky a Kristiána – autorka poukazuje na sociálne rozdiely v spoločnosti. Poetika záberov a príbehov vo filme však rozprávanie posúva do rozprávkovej (ľahšie stráviteľnej) línie. Taktiež zápletka s batoľatami zohráva skôr symbolickú funkciu. Sme svedkami zrodu netradičnej detskej rodiny, ktorá si vo svete  dospelých vytvorila vlastné, bezpečné a takmer neviditeľné univerzum. Iveta Grófová definitívne búra zaužívaný stereotyp o „rýdzo slovenskej“ filmovej tvorbe a touto snímkou posúva našu kinematografiu svetovým smerom.