Zo študentskej perspektívy - seminár Ingmar Bergman a jeho odkaz

23. - 25. októbra sa v Bratislave konal medziodborový seminár o divadle a filme Ingmar Bergman a jeho odkaz, ktorý spoluorganizoval Kabinet audiovizuálnych divadelných umení (KADU). Seminára sa zúčastnili aj prváci z KAS a napísali pár postrehov:

Mária Pinčiaková

V roku 2018 slávime nejedno sté výročie. Nie len vznik Československa ale aj výročie narodenia jedného z najuznávanejších režisérov, Ingmara Bergmana. Ingmar bol švédsky filmový, divadelný a rozhlasový režisér, spisovateľ a dramatik. V jeho dielach sa často objavujú existenciálne otázky, otázky života a smrti, hľadanie zmyslu života, či hľadanie cesty skrz Boha. Často krát bol inšpirovaný snami, fantazijným svetom, čí rozprávkami.

Domovom priblíženia tvorby tohto výnimočného autora informácií o ňom sa stalo kino Lumiére, v ktorom Kabinet audiovizuálnych divadelných umení (KADU) v spolupráci so Slovenským filmový ústavom, Film Europe, s.r.o. a s Filmovou a televíznou fakultou VŠMU v Bratislave usporiadal festival s názvom „Ingmar Bergman a jeho odkaz“. Od 23. 10. do 25. 10.2018 sa v Lumiéri konali semináre na objasnenie myšlienkových pochodov tohto režiséra, prednášky a diskusie o jeho živote, rovnako ako premietania jeho diel a inscenácií.

Pre mňa bolo najzaujímavejšie autentické prenesenie do divadla vďaka záznamu inscenácie Zimná rozprávka na motívy drámy od Shakespeara. Bolo krásne viditeľné ako je Ingmar inšpirovaný týmto druhom umenia aj v jeho snímkach a ako je jeho divadelná genialita viditeľná vo filmoch. Zároveň ako sa tieto dva druhy umenia syntetizujú napriek jeho osobnému rukopisu.

Podujatie bolo výborným organizačne zvládnutým prínosom pre všetkých filmových a umeleckých nadšencov. 

Matej Ambroš

Keď som počul, že sa bude v Kine Lumiére premietať záznam Bergmanovej Zimnej rozprávky, a že to bude pravdepodobne jediná projekcia mimo Švédskeho filmového inštitútu, zaujalo to moju pozornosť. Pred premietaním bol v kinosále prednesený veľmi zaujímavý úvod, z ktorého som sa dozvedel veľa zaujímavostí okolo samotnej hry, a tak som bol dokonale navnadený si záznam pozrieť. Hoci projekcia neoplývala veľkou audiovizuálnou kvalitou, nebolo to to, čo ma pri pozeraní rušilo. Celá hra bola pochopiteľne vo Švédštine, preto musela byť premietaná spolu s titulkami vyrobenými špeciálne pre túto projekciu. Titulky však boli až príliš asynchrónne, čo v kombinácii s nejednoduchou štruktúrou hry pôsobilo nanajvýš mätúco. V prvom dejstve som ešte dokázal s vypätím síl držať krok s dejom, v tom druhom mi už však podstata celkom unikala. Ťažko povedať, či to bolo spôsobené len titulkami, alebo mi nesadla samotná Bergmanova réžia, môj celkový dojem po skončení nebol najlepší a odchádzal som sklamaný.

Adam Gazdič

Poznávacia exkurzia do útrob duše švédskeho majstra, bola obohacujúca jednak rozšírením skúseností s jeho dielom,  ako aj odhaľujúcim nahliadnutím na občas temný súkromný život Bergmana, ktorý sa tak často odzrkadľuje v jeho takmer auto-terapeutickej tvorbe. Opätovné zhliadnutie klasík ako Siedma Pečať či Fanny a Alexander, bolo pre mňa mimoriadne sugestívnou záležitosťou aj vďaka výbornej atmosfére podujatia a prítomnosti  odborníkov z rôznych odvetví, ktorí svojimi prednáškami zainteresovanému obecenstvu poskytli nové uhly pohľadu, ozrejmujúce a približujúce najmä tematické východiská Bergmanovej tvorby. V rámci programu KADU, sme mali taktiež možnosť vidieť veľmi raritný záznam jednej z jeho posledných divadelných inscenácií Zimná rozprávka, z ktorej zážitok v mojich očiach mierne devalvovali asynchrónne titulky. Odhliadnuc od toho, je však stretnutie s divadelným Bergmanom istotne zaujímavé, najmä ak ste s ním boli ako diváci doteraz oboznámení len vo filmovej podobe.   Analogicky tu vynikajú mrazivé herecké výkony a trpko – vtipné situácie,  generované aj skvelým scenárom. O vysokom záujme publika svedčila aj slušná účasť a niekedy nedostatok voľných miest. Voľne vydávané brožúrky pri vstupe,  obsahovali okrem programu i priestor pre špeciálne pečiatky, ktorých požadovaný počet (6) vám vyniesol publikáciu od Maaret Koskinen, profesorky Štokholmskej univerzity a odborníčky na Bergmana. Celá udalosť,  sa vyznačovala emanáciou mimoriadnej dávky rešpektu až piety k tvorcovi od všetkých zúčastnených.  

Michal Baranovič

Pri zmienkach a sledovaní filmov Ingmara Bergmana sa ma často zmocňuje zmes protichodných pocitov. Až posvätná bázeň a rešpekt, hlboká zainteresovanosť, opojenosť nádherou niektorých obrazov, zimomriavky z iných. Pri mnohých z jeho snímok pritom občas cítim podivnú blízkosť tém a príbehov plných intímnych portrétov postáv, ich radostí a súžení, rodinných vzťahov, kríz umelcov. I najväčších strachov, zla a v neposlednej rade duchovna. Možno je to i tým, že som sa k Bergmanovi po prvý raz dostal okľukou, cez divadlo. Premietanie jeho Siedmej pečate na jednej z hodín divadelného krúžku dodnes považujem za prvý zo zlomových momentov na mojej ceste k filmu. Nesmierne si preto cením možnosti vidieť ju v rámci KADU po prvý raz na plátne. Ešte viac ma snáď ale nadchol film, ktorým tohtoročný program Kabinetu začínal - Fanny a Alexander. Tento umelecký testament, ktorý, ako ho pani Gindl-Tatárová v úvode trefne označila, je opojným zhrnutím bergmanovských tém a, napriek drobným technickým nedostatkom projekcie, rezonuje vo mne doteraz.

Michaela Magulová

V štyroch stenách kina Lumiére sa počas troch dní vystriedalo nespočetne veľa emócií a to vďaka jednému z najvýznamnejších osobností kinematografie, Ingmarovi Bergmanovi. Za úspešný začiatok môžme vďačiť poslednému Bergmanovmu filmu Fanny a Alexander, na ktorý nás pripravila prof. Zuzana G. Tatárová formou prednášky. Zistili sme, že v kine bolo veľa divákov, ktorí tento film vidia prvýkrát a medzi nimi som bola aj ja. Tak ako profesorka povedala, závidí nám ten pocit, keď to uvidíme prvýkrát a dnes, pár dní po tomto premietaní nám tiež závidím. Akoby na tri hodiny zmizol celý okolitý život a žila som dej postáv. Tak to bolo aj pri ďalších majstrovských dielach, pri ktorých v kine, akoby nikto ani nedýchal. Okrem filmov a divadelnej inscenácie sa objavili dva zaujímavé dokumentárne filmy. Jedným bol Ingmar Bergman očami choreografa, v ktorom sme sa cez iný druh umenia preniesli do sily emócií, pohybu, deja a charakterov. Druhým bol televízny videozáznam z posledného rozhovoru s Ingmarom Bergmanom. Po tomto dokumente som porozumela veľa veciam z jeho života, ktoré boli prenesené do filmov. Do strachov, ktoré ho obklopovali celý život. Vďaka tomuto filmu som sa vžila do jeho situácie a taktiež som sa s ním vo veľa veciach stotožnila. Po tejto pojekcií nasledovala prednáška od významných slovenských psychiatrov, ktorí mi opäť otvorili brány do vnímania Bergmanovho sveta. Vďaka celým trom dňom som prešla psychickou a emočnou cestou sebapoznania, tak ako bližšieho poznania tvorby Ingmara Bergmana.