Čo si myslím o slovenskom filme... Babie leto

Po Devínskom masakri, na ktorý podľa Shootyho dobovej karikatúry chodili do kina hyeny, prináša principál bábkového divadla Gejza Dezorz na plátna kín svoj druhý celovečerný film Babie leto. Čo si o ňom mysleli filmoví odborníci, keď vychádzali z kina?

Tarantinovština à la Reservoir Dogs, v ktorej by sa navzájom postrieľali cigáni aj gádžovia, mohla byť celkom cool. Biely, krivý... svetlý, oranžový, hnedý... Lenže Tarantino (si) strieľa aj sám zo seba, zo žánrových klišé, z diváckych očakávaní. A na to sa Babie leto berie príliš vážne. Košickí mafiáni občas "prehrávajú" v štýle Aliho a Banána z Mafstory. Škoda. Ani na každý obal z poľských kravičiek sa písať nedá. Sú príliš mastné. Ktovie, ktoré predávajú v Košiciach - či kravičky "Krovka Poľská" alebo "Krówcia popularna". Po filme mi ostala blbá chuť v ústach (nepomohli ani kravičky) - či od toľkého "fajčenia", či od toľkých chrchľov. Všetkého veľa škodí.

Preč je čas, kedy platilo, že súčasný slovenský film sa rovná drásavá sociálna dráma. Behom mesiaca je v kinách druhý film ,,ľahkého žánru“ podporený v programe Minimal, ktorý chce priniesť žánrovú pestrosť. Mediálnu smršť okolo víťazstva Môj pes Killer na IFF Rotterdam vystriedala hystéria okolo Kandidáta – akoby mal divák-konzument priloženú hlaveň k čelu: vyber si buď vážnosť alebo zábavu – pričom pre adekvátny vývin kinematografie je výhodnejšie pomerné zastúpenie jednotlivých kúskov.

Hoci Babie leto nedosahuje prepracovanú mediálnu komunikáciu Kandidáta a buzz okolo neho je výrazne nižší, sršia z neho ambície – inšpirácie raným Tarantinom a tiež zastrešenie etablovaným producentom. Vraždenie v Auparku môže byť vcelku zábavné, ak vás pri rozprávaní o drsnom pomstiteľovi Alexandrovi Bártovi, nevyrušuje nelogickosť akcií či vyšumenie načrtnutých motívov do prázdna a nehľadáte nadhľad a sprisahanecké žmrknutie ,,my vieme, že vy viete.“

Prečo sa netešiť, že vznikol mestský film, ktorého príbeh sa odohráva inde ako v našej provinčnej krásavici na Dunaji? Ešte asi málo Slovákom visia nad posteľou Tisove podobizne, lebo legitimizovať obľúbenú postavu neonacistov spolu s pochybne ideologickými textami Zóny A považujem za zábavnú asi ako exploatáciu a la Modré z neba. Ale keďže žijeme v postmoderne, patrí sa schuti zasmiať.

Mám rád žánrové filmy. A žánrové filmy majú svoje naratívne  pravidlá. Pomerne presné. Tieto pravidlá žáner generuje, vyvíjajú sa. Ak sa porušujú, čo je na žánrových filmoch často najzaujímavejšie, tak aj to porušovanie býva presné.

Okrem pravidiel používajú žánrové filmy (tie horšie) súbor výrazových klišé. Používajú ich vážne, tie lepšie ich potom parodujú. Tento súbor obsahuje napríklad stretnutie chlapíka po návrate z väzenia s bývalou milenkou za zvukov debilnej romantickej hudby, obraz striekajúcej krvi z podrezaného hrdla, scénu prestrelky s pesničkou, ktorá je v kontrapunkt k obrazu a tak ďalej.

Slovenské pokusy o žánrový film používajú veľmi nedôsledne spomenuté pravidlá, ale zato žiaľ o to dôslednejšie spomenutý súbor klišé a banálnych obrazových riešení. Nie že by boli výsledky takýchto pokusov zákonite zlé. Ale sú nudné a nevzbudzujú dôveru. Toľko k filmu Babie leto.