Čo si myslím o slovenskom filme... Čakáreň

Medzi októbrovými novinkami bol aj poviedkový film Pavla Korca Čakáreň. "Dokument o veľkých a malých čakaniach prináša sedem príbehov reálnych žien, ktoré spája čakáreň na Hlavnej stanici v Bratislave." Či film naplnil svoje krédo (a divácke očakávania) a ako preniesol na plátno život na Hlavnej stanici nám prezradia pedagógovia našej katedry.

Prečo si filmár vyberie tému, ktorej nerozumie? Ktorú necíti, ktorá mu je priveľká, nesedí mu, a keď si ju prešije na svoj obraz, ukáže sa, že potom nesedí zase niektorým jeho protagonistkám?

Film Čakáreň mal byť podľa tvorcov a producentov „dokumentárnou mozaikou života, ktorá v niektorých chvíľach prerastá až do krutej sociologickej sondy dnešného sveta“ (citované podľa popisu projektu v systéme AVF). Film Čakáreň sľuboval kreatívny dokumentárny film, ktorého oblúk malo tvoriť čosi ako „sedem vekov ženy“ na pozadí prostredia, v ktorom jednotlivé ženy žijú, pracujú alebo pusto trávia čas. Tieto ženy malo spájať čakanie a na tento účel presne určené miesto: čakáreň na hlavnej stanici v Bratislave. 

Celé by to bolo krásne, keby to bolo skutočné. Odpozorované. Nažité. Lenže koncept filmu Čakáreň od samého začiatku šušťal papierom a voňal čerstvou lepiacou páskou. A ani výjavy zo života siedmich žien, tak ako ich režisér Pavol Korec nakrútil, ho naplniť nedokázali. Film zostal prázdny, povrchný a smutný. 

Už v úvode Čakárne sa objaví moment, ktorý irituje: päťročné dievčatko v letných šatách a crocsoch si na morskom pobreží vyhadzuje nafukovaciu loptu. Potom loptu pustí do vody a čaká. Kým ju vlny neodnesú. Áno, má crocsy, nie lakovky, na ktorých by mu záležalo a pre ktoré by do plytkej vody nevbehlo. Nie, ani vietor nefúka.

Má byť tento inscenovaný úvod metaforou šťastia, ktoré ženy len tak pustia do vody a potom sklamane hľadia pred seba?  Je to dosť možné. Korec si totiž svoje protagonistky nevybral náhodou. Skôr si ich starostlivo „nacastoval“. Rozmaznaná tínedžerka, fotografka, ktorá pracuje v bare, závisláčka na hracích automatoch, kancelárska myška, ktorá sa uvoľní večer pri tanci, matka postihnutého dieťaťa, filantropka maľujúca s rómskymi deťmi lavičky na Luníku IX a stará staničná upratovačka sú len ženské typy, nie plnokrvné postavy. Zrejme aj preto vyzerajú tak pasívne, naivne alebo doslova hlúpo.

Režisér ich ukazuje v reduktívnych výrezoch, v sterilných, umelých situáciách a ak ich aj nechá prehovoriť, smú sa vyjadriť len k čiastkovému javu, takže pôsobia povrchne – hoci povrchnosť je tu skôr režijnou metódou, nie vlastnosťou žien. Niektoré protagonistky pritom majú potenciál. Sú vierohodné. Sekvencia s tínedžerkou má dobrú pointu, tá so závisláčkou na automatoch je zas veľmi autenticky zahratá. Sekvencia s matkou postihnutého dievčaťa má zase silný sociálny náboj – lenže život tejto ženy je ukázaný len v akomsi filmárskom vákuu, akoby táto žena nemala susedov ani žiadne iné živé vzťahy. To posledné vlastne platí pre všetky Korcove ženy: ani jedna z nich nereaguje na vonkajší svet. Reagujú  výlučne na situácie vytvorené režisérom. S takýmto prístupom sa krutá sociologická sonda nakrútiť jednoducho nedá.

A pokiaľ ide o tú úvodnú metaforu – zo scenára (opäť dostupného v systéme AVF) sa dá vyčítať, že v úvodnom obraze mal okrem dievčatka a lopty hrať ešte jeden herec. Vietor. Mal loptu uchytiť, pričom dievčatku sa táto živelná hra mala páčiť, a až keď by lopta bola ďaleko od brehu, malo si dievčatko uvedomiť, že o ňu prišlo.

Lenže vietor sa na nakrúcanie nedostavil.

Niečo také sa pri nakrúcaní filmu – a zvlášť dokumentárneho – stáva. Preto dokumentaristi zväčša na scenári až tak neľpejú a pracujú s tým, čo majú k dispozícii. Čakáreň však nie je dokumentárnym filmom v pravom slova zmysle. Iba sa naň hrá. V takom prípade však mal celý štáb do lopty fúkať o čosi silnejšie, prípadne si mal vypožičať ventilátor. Bez vetra sa totiž úvodný obraz stáva len metaforou bezradnosti. Nie však portrétovaných žien, ale režiséra.

Čakáreň je film-problém a to je škoda, pretože miestami vykazuje silný a kvalitný potenciál. Skladá sa zo siedmych častí, pričom prvé dve sú dobré. Príbeh stredoškoláčky a v druhom prípade barmanky - fotografky majú vysokú mieru autenticity, obratne balansujú na hrane dokumentu a hraného filmu. Dialógy sú výborné, realistické a uveriteľné. Samé o sebe by boli fajn, boli by to dva zaujímavé krátke filmy. Potom sa to ale celé začína problematizovať. Poetika ani štýl a teda ani použitie vyjadrovacích prostriedkov sa v ďalších častiach nemení a veľmi rýchlo sa tak vyčerpáva. A vyčerpáva sa preto, lebo nejde o celovečerný film s naratívnym oblúkom, ale stále o to isté. Sedemkrát pohľad na rôzne formy „čakania“. Snaha o leitmotív pomocou výtvarne komponovaných statických záberov na industriálne celky s drôtmi, koľajnicami a železnými konštrukciami sa úplne rozpadá a stáva sa len a len repetitívnou. Observačný princíp a zároveň pokus o intelektuálny odstup sú samoúčelné a postupom času úplne nefunkčné. To je to. Tento film nefunguje tak, ako by mal. Jednotlivé zložky a prvky postupne prestávajú slúžiť harmónii celku a rozpadávajú sa na drobné. Posledná časť (o babke - upratovačke) je opäť zaujímavá, filmársky prístup k postave a jej prostrediu sa sčasti mení vďaka úsiliu to celé uzavrieť. Ale nestačí to. Nestačí na to ani snovo-tanečná scéna na železničnej stanici odrazu sa vymykajúca všetkému predošlému realizmu. A nie je to iba dramaturgický problém – skôr ide o všeobecnú skladobnú mechaniku spájania jednotlivých relatívne samostatných častí a súvislostí, ktorá je síce takmer ako podľa učebnice, ale v tomto prípade ani zďaleka nefunguje.