Čo si myslím o slovenskom filme... Kauza Cervanová

Za prvý premietací víkend - od štvrtka 16. mája do nedele 19. mája - si nový slovenský dokumentárny film Róberta Kirchhoffa v slovenských kinách pozrel rekordný počet - 1132 divákov. Kauza Cervanová sa tak stala počas premiérového víkendu najnavštevovanejším slovenským dokumentárnym filmom tohto roka. Ako sa film javí členom Katedry audiovizuálnych štúdií?

Kauza Cervanová  je dobrý príklad toho, prečo je dokumentárny film (ak je profesionálne dobre nakrútený) zväčša oveľa zaujímavejším a lepším ako film hraný.
Žiadne scenáristické banality ani dramaturgické klišé. Dobrý príbeh kontrolovaný realitou. Skvelé postavy s presvedčivou psychológiou. Prirodzené prostredia. Znepokojujúca autenticita. Napätie. Nejednoznačný koniec.
A divákov z toho ešte aj mrazí.
Slovo „ pes“  nehryzie. Ani obrázok psa. Ale dokument môže pohrýzť poriadne.

V prípade požiadavky na moje hodnotenie filmu Roberta Kirchhoffa Kauza Cervanová vznášam námietku zaujatosti -   vzhľadom na dlhoročnú intenzívnu mediálnu kampaň osôb, niekoľkokrát právoplatne odsúdených za znásilnenie a vraždu,  a ich priaznivcov, sa cítim byť v predmetnej veci príliš zaujatá a preto žiadam, aby som bola z prejednania a hodnotenia v tejto veci vylúčená.

Mám rada filmy, ktoré o tienistých stránkach ľudí a  časov a spoločnosti, kde žijeme, vypovedajú viac, ako by si súdny človek prial; filmy, ktoré odkrývajú naše pravé tváre, hoci sme sa ich snažili prikryť okrášľujúcimi maskami, odkrývajú naše mlčanie, mlčanie ako znak súhlasu. Kdesi za nimi sa totiž môže krčiť nádej na lepšiu budúcnosť, nádej za občiansky zdvihnutý hlas. Taký je aj film Roberta Kirchhoffa Kauza Cervanová. Je za ním kus poctivej dokumentaristickej práce, kus dobrodružnej investigatívnosti, kus občianskej odvahy a úctyhodná snaha odkryť okolie (kriminálneho?) (politického?) prípadu, čo už od roku 1976 istým spôsobom stigmatizuje našu krajinu. Hoci sa odohral dávno, má čo povedať aj o dnešku, ako naznačujú aj nasledujúce režisérove slová: „Tento film nemá byť pátraním po vrahoch, ani dokazovaním neviny. Jeho poslaním nie je na konci odhaliť vraha, ani objasniť tento prípad. To je záležitosťou súdu. Tento nekonečný a tajomný prípad je v istom zmysle príbehom naše krajiny, mocenských štruktúr a presvedčivo ilustruje obdobie československej normalizácie, ktorého, aj keď už dávno skončilo,  prominenti odolávajú náporom času a premenám spoločnosti.“

Kauza Cervanová v priliehavom čase otvára otázku o (ne)kvalitnom fungovaní justičného systému. Mix ,,objektívnej publicistiky“ a autorskej výpovede prináša snahu argumentovať (ako na súde) a súčasne podať insajt do jednej ľudskej drámy s rôznou mierou režisérskej obratnosti.

Na autorské usporiadanie veľmi silného dokumentárneho materiálu som bola zvedavá. Robert Kirchhoff na filme pracoval osem rokov, sám priebeh nakrúcania bol dramatický. Fakty sa vyjavovali postupne, s nezanedbateľným podielom Kirchhoffovej účasti napríklad na príprave Hríbovej Lampy o kauze Cervanová. Autor mal ťažkú pozíciu. Čas pracoval proti napínavému príbehu investigatívneho vyšetrovania s nejednoznačnými dôkazmi, rutinným policajným babráctvom a politickou manipuláciou justície. Kirchhoff túto líniu vynechal a odkryl „technológiu“ výstavby svojho filmu. Medzitým súd znovupotvrdil oprávnenosť rozsudku a prípad opäť mediálne ožil pri slovenskom teste polygrafu, ktorý v Amerike rúca svety. Materiál dozrieval. A dozrel do štádia reflexie o vine a treste, čo je v dokumente mimoriadne.

U Kirchhoffa problém chápania viny a trestu nemá existenciálne dimenzie ako u Dostojevského a usiluje sa im vyhnúť. Kauza Cervanová prenáša dôraz na mašinériu justície a na jej schopnosť nastoliť spravodlivosť. To je samo o sebe diskutabilné.

Uvažovanie o filme ma vrátilo ku gréckej mytológii. Tá rozlišuje osud (božstvom pridelené fátum) a údel (ananké, osudovú nutnosť, ktorá nemôže nebyť, pretože byť musí) a znamená účasť človeka na osude. Takýchto démonov iba pripomínam, ale nevypustím z fľaše. Antické božstvá sú príliš  kruté.

Medzi Kirchhoffove mínusy patrí dĺžka filmu, neujasnená kompozícia a ilustratívnosť spájacích „náladoviek“.