Čo si myslím o slovenských filmoch... Ťažká voľba a 5. október

Nový film dokumentaristky Zuzany Piussi Ťažká voľba sa do slovenských kín dostal tesne pred parlamentnými voľbami, koncom februára. Filmový debut fotografa a kameramana Martina Kollára 5. október mal premiéru začiatkom februára na Medzinárodnom filmovom festivale v Rotterdame. Prvý z filmov je nelichotivou správou o Slovensku cez zákulisie predvolebnej prezidentskej kampane v roku 2014, druhý je intímnym portrétom muža, ktorý sa rozhodne stráviť posledné mesiace pred dôležitou operáciou na ceste. 

Po nakrútení Kandidáta nemá zmysel nakrúcať filmy o tom, že v politike vládne manipulácia, že všetko ovládajú reklamné agentúry a oligarchovia.

Zuzana Piussi v Ťažkej voľbe si zvolila úlohu, ktorá sa zdala byť neriešiteľná, nakrútiť o tom istom probléme film, ktorý nebude rozriedením Karáskovho hraného debutu. Jej riešenie je funkčné a objavné. Na základni „ťažkej voľby“ medzi rôznymi politikmi, ktorí sa usilujú získať funkciu prezidenta na Slovensku v roku 2014, Piussi stavia zbor troch aktérov, ktorí nesú v sebe posolstvo filmu. Ako prvú možnosť postoja k politike ponúka stanovisko ľavicového anarchistu (Jakub Patočka), ktorý v podstate túži po novom Februári, iba nie z roku 1948, ale 2016.  Druhú voľbu ponúka rozhľadene nezaujatý filozof (Václav Bělohradský), ktorý všetkému rozumie a všetko vie vysvetliť, ale zavalený knihami o nič iné než komentár nemá záujem. Treťou voľbou je búrlivý aktivizmus bojovníčky (Ingrid Hrubaničová), ktorá v konečnom dôsledku potrebuje vymeniť ľud, aby sa zrealizovalo všetko to, po čom túži. Piussi stavia diváka pred rozhodnutie, ktoré bude v každom prípade nedostatočné, ani jedna z volieb postoja k „falošnej“ politike nie je ľahko akceptovateľná.

Zdá sa mi, že výnimočnosť Piussi spočíva v tom, že dokáže ísť aj sama proti sebe. Jej praktický  životný postoj je asi často blízky každému z troch „zboristov“, ale v konečnom dôsledku každého z nich nechá nejakým spôsobom „strápniť sa“. Pri nakrúcaní politikov používa najmä metódu „vypadávania z rámu“, nechá bežať kameru aj vtedy, keď „sa ešte nenakrúca“. U zboristov nič také neexistuje, ale ich prejavy dostatočne demaskujú ich slabé miesta.

Z aktuálnych mimofilmových rozporov Zuzany Piussi je zábavné jej vysvetľovanie, že musela odísť do Prahy, aby získala podporu na film Ťažká voľba, pričom sme dnes v situácii, že AVF podporuje veľkoryso filmovú produkciu. Piussi pritom sama iniciovala pokus o žalobu na Slovenskú republiku u Európskej únie, ktorá mala zastaviť dotovanie filmu cez AVF. Asi už na to zabudla, bolo to pred šiestimi rokmi, a to nebola „ťažká voľba“. 

Recenziu na film nájdete v aprílovom čísle Film.sk pod názvom „Červené koberce, vyrovnaný krok“: http://www.filmsk.sk/cislo/nove-cislo-4-2016/recenzia

Nedávno vznikla v našom kinematografickom časopriestore jedna mimoriadna pozoruhodnosť. 50 minútový skoro až experimentálny dokument 5. október, nádherne inovatívne nakrútená obrazová esej o živote a jeho zmysle vyrozprávaná pomocou príbehu človeka na bicykli. Režisér – pozorovateľ do situácie svojho brata – cyklistu zdanlivo nijako nezasahuje, vytvára ale obrazy, ktoré sa postupne stávajú akousi zvláštnou metaforou celej dnešnej Európy. 

Recenziu na film nájdete na stránke Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Ji.hlava pod názvom „Choroba, tvár, krajina – 5. október“:
http://www.dokrevue.cz/blog/choroba-tvar-krajina-5-oktober

Sú témy populárne a sú témy nepopulárne. Zábavné a nezábavné, divácke a nedivácke. V socializme sa nechcené témy a spoločenské javy vysúvali na okraj záujmu a vynárali sa v prípade potreby či na pokyn zhora – keď bol vyhlásený Medzinárodný rok žien, nakrúcalo sa viacej o ženách... o životnom prostredí... o deťoch... o Rómoch. Martin Kollár nadviazal na nenápadnú a nepatrnú dokumentaristickú líniu, ktorú začala odvíjať generácia Rudolfa Urca (Človek z Málinca) a Štefana Uhra (Poznačení tmou) na konci 50. rokov a našla svoju kontinuitu v 70. a 80. rokoch vo filmoch Petra Solana (Balkón plný plienok, Seď a poď), intímnych aj sociologických sondách do životov hendikepovaných ľudí a ich rodín. Prostredníctvom dlhometrážneho filmu O rakovine a nádeji sa v roku 1991 vyrovnával s diagnostikovanou chorobou režisér, dramaturg a hudobník Dežo Ursiny. K rakovine pristúpil nie z hľadiska fatálneho smerovania k smrti, ale naopak, z hľadiska nádeje – cez príbehy vyliečených pacientov, ich skúsenosti s chorobou a jej prekonávaním. Medzi výpoveďami zaznie, že „rakovina je v prvom rade choroba nerovnováhy“ – práve taká je tvár protagonistu filmu Martina Kollára, tvár jeho vlastného brata Jána, ktorý sa rozhodne namiesto podľahnutiu diagnóze prekonať sám seba v niekoľkomesačnej cyklotúre bez cieľa, ale s jasným termínom operácie. Niekomu dáva nádej viera, niekomu alternatívna medicína a 40-dňová hladovka, pre niekoho môže byť očistnou kúrou fyzická záťaž na hranici vlastných síl.