Zo študentskej perspektívy – Študentské konfrontácie (dokumentárny film)

Už tradične sa na Filmovej a televíznej fakulte koncom letného semestra dva piatky po sebe odohrávajú Študentské konfrontácie. Tvorivé ateliéry ponúknu filmy, kritická katedra svoj pohľad na ne. Dvadsiateho druhého apríla sa hovorilo o školských dokumentárnych filmoch.

Študentské konfrontácie by už podľa názvu mali byť o konfrontácií študenta so študentom. Študent natočí film a pustí ho ostatným študentom. To je ideálna možnosť pre mladých kritikov ukázať svoje schopnosti, v kľude si pozrieť študentský film od študentov filmových oborov a venovať sa mu ako študijnému materiálu.

Môže tak vzniknúť plodný dialóg, prospešný pre obe strany. Kritici majú možnosť spoznať tvorcov, ich metódy či tvorivé postupy a porozumieť tak ich tvorbe v širšom kontexte. Tvorcovia majú možnosť vypočuť si názor od niekoho, kto sa ich prácou podrobne zaoberal.   

Prečo teda v piatok (22. apríla) toľko režisérov chýbalo? Z ôsmich prišli dvaja. A to nehovorím o ďalších členoch filmového štábu. Drvivá vačšina osadenstva bola totiž z radov kritiky, ktorá sa tak celkom izolovane bavila sama so sebou a s pedagógmi tvorcov, ktorí rozprávali za svojich zverencov. Vtedy vzniká situácia, keď na Študentských konfrontáciach nekonfrontuje študent študenta, ale študent študentovho pedagóga.

Lukáš Šútor, študent 1. ročníka KAS

V prítmí Barca počas prvej časti programu priveľa divákov nesedelo, azda preto, že ľudia mali šancu vidieť mnohé z premietaných filmov už predtým. Otvorením je víťaz Áčka Ahoj, Láska a my máme opäť šancu vidieť milostný trojuholník a dieťa, ktoré je jeho obeťou. Prechádzame na ďalší film o domácnosti, tentokrát čisto ženskej, pod názvom Matky a dcéry. Špeciálne vo mne rezonuje scéna, keď je najmenšia členka domácnosti na romantickom výsluchu vedenom svojou starou mamou:

„No povedz, páči sa ti Maťko, Peťko či Paťko?“ (Mená si, prirodzene, vymýšľam, na tie ozajstné sa už nerozpomeniem). „Ale určite sa ti páči Riško. Samozrejme, že sa ti páči Riško. To neexistuje, aby sa ti Riško nepáčil,“ spokojne ukončí svoje vypočúvanie stará mama a malá sa dozaista cíti trápne. Bohužiaľ sú takéto rozhovory súčasťou pravdepodobne každej rodiny.

Nasleduje iný pohľad na rodinu. Tentokrát cez optiku politiky a práv menšín. Vo filme Odchádzame z tejto krajiny vidíme farára Kuffu, ktorý nemá rád homosexuálov, poslanca Škripeka, ktorý nemá rád homosexuálov, a homosexuálny pár, na ktorom nič zvrátené nie je. Zábery sú maximálne uhladené a čisté, avšak celý čas sa akosi nudíme. Nie je tam nič, čo sme už nevideli a čo by nebolo v nesúlade s modernými liberálnymi názormi.

Z ďalších filmov ma nadchne experimentálny kúsok Eda Cichu z ulíc Bratislavy Svet plotov. Zaujímavé je, že je to jediný film nesúvisiaci ani s rodinou, ani rodinnými príslušníkmi režisérov. A aj keď viem, že v tomto bude môj vkus menšinový, bohovsky ma baví aj domáce video Petry Mužíkovej Poblíž sebe. Veď si len vychutnajte túto konverzáciu dcéry s otcom:

Dcéra: „S maminkou  nemáte hroby spojené, ale máte ich blízko seba.“
Otec: „Áno.“ (Otec počas všetkých odpovedí vykonáva „kutilskú“ činnosť, ktorú neviem bližšie špecifikovať.)
Dcéra: „To je veľmi praktické.“
Otec: „Áno.“
Dcéra: „Asi aj ja by som si mala nájsť chlapca, ktorý má hrob blízko mňa.“
Otec: „Áno.“
Dcéra: „Bolo by to veľmi praktické.“
Otec: „Áno.“
Dcéra: „Trebárs susedovie Pepíka.“
Otec: „Áno.“
Dcéra: „Tak ja zistím, ako to s ním je.“
Otec: „Áno.“
Dcéra zostáva mlčať.
Otec: „Áno.“ 

Táto fantastická scéna, ktorá prisúdila názov celému filmu, podáva jeho pointu v skratke. Rodinný život je len toto. Žiadne strhujúce a napínavé dobrodružstvo. Len toto. Filmu udeľujem špeciálnu cenu poroty. Teda minimálne špeciálnu cenu mňa.

Ostatné filmy až natoľko nerezonujú. Najslabším zo všetkých premietaných filmov je pre mňa Čaj proti hnačke. Filmový zlepenec o Monike z amatérskeho divadelného súboru, zostavený najskôr z hovoriacich hláv, potom skúšky v divadle a neskôr inscenovanej návštevy Blaha Uhlára v nemocnici. Celé to pôsobí prinajlepšom rozpačito.

Po prestávke začínajú referáty študentov, ktorým boli pridelené konkrétne filmy. Do Barca prichádza väčší počet ľudí a sála sa celkom pekne zapĺňa. Za dokumentaristov prichádzajú aj Jaro Vojtek s Marekom Šulíkom. Študentov dokumentu je však v sále málo. Z režisérov, ktorých filmy boli premietané, len Edo Cicha a Kristína Schnirzová. Žiaci začínajú čítať svoje referáty. Martin Adam Pavlík vníma Ahoj, láska hlavne prostredníctvom očí malého dieťaťa, ktoré kvôli chybám dospelých trpí. Marcel Šedo má svoj referát dôkladne pripravený a ponúka nové nazeranie na Svet plotov. Tvrdí, že film sa dá žánrovo zaradiť k portrétu. Zaujímavé tvrdenie, ktoré si pri polemike s moderátorkou diskusie Máriu Ferenčuhovou vie obhájiť. Je to portrét Edovho zosnulého kamaráta, sprejera, čo sa hodil pod vlak.

Kontroverzný vrchol dňa je referát Jakuba Lenčéša. Ten sa ospravedlňuje Petre Mužíkovej, ale k jej filmu Poblíž sebe cíti nechuť. Na obhajobu filmu prichádzam ja a následne aj Jaro Vojtek s Marekom Šulíkom. Na obhajobu Jakuba prichádzajú jeho spolužiaci. Za jeho prednesom vraj stojí prepracovaný štýl práce, keď hodnotíme filmy v rovnakej štylizácii, ako boli ony natočené. Padne zopár viet, ktoré niektorí z prítomných považujú za urážky (Jakub Lenčéš: „Pri pozeraní filmu som sa niekedy cítil trápne.“ Mária Ferenčuhová: „Veď aj my sa niekedy cítime trápne, keď čítate váš text.“) a horlivá diskusia o Poblíž sebe sa presúva aj do debaty o filme Hniezdo. Netreba sa tomu čudovať, dielo vyvolalo najviac rozruchu oprávnene.

Erik Binder na margo Čaju proti hnačke hovorí, že do nemocnice za Monikou mohli prísť aj iní ľudia než len Blaho Uhlár. Vojtek so Šulíkom si to nemyslia. Matej Sibyla si myslí, že keby bolo viac dokumentov takých ako Nový svet, do kina by na ne chodilo viac ľudí. Marek Šulík si myslí, že je to len prázdna novinárska floskula. Podujatie sa končí a všetky pretrvávajúce nezhody sú vyriešené v podniku Doska.

Preferenčné poradie premietaných filmov podľa Olivera Melicherčíka je takéto:

1.     Poblíž sebe
2.     Svet plotov
3.     Ahoj, láska!
4.     Matky a dcéry
5.     Nový svet
6.     Hniezdo
7.     Odchádzame z tejto krajiny
8.     Čaj proti hnačke.

Ja len, ak by si to niekto niekedy chcel archivovať.

Oliver Melicherčík, študent 1. ročníka KAS

Projekciou filmu Leny Kušnierikovej Ahoj, láska, ktorý zožal úspech na poslednom Áčku, sa začali Študentské konfrontácie. Išlo o dokumentárne filmy, za ktoré sa pri neskoršej diskusii pán Marek Šulík krvopotne bil. Keby tak dokázali otvárať ústa študenti, čo čítali svoje referáty k daným filmom. Pri siedmich z ôsmich muselo v kinosále nastať hrobové ticho, aby ich bolo počuť, no aj tak to veľmi nepomohlo. Žeby boli študenti hlasní len na papieri? Slovný boj sa väčšinou nekonal. Slečny poslušne prikyvovali takmer na všetko, aj keď tým oponovali práve prečítaným písmenkám. Chlapská presila sa buď nedala zahanbiť vôbec, alebo úplne. Zo spomínaných premietaných ôsmich filmov sa Konfrontácií zúčastnili až dvaja režiséri: Edo Cicha (Svet plotov) a Kristína Schnirzová (Hniezdo). Priznávam, že referát Marcela Šeda k Edovmu filmu dosiahol u mňa názorové preklopenie. Škoda len, že som nevedela, že Edo sedí za mnou, kým tento progres nastal. Prišlo, samozrejme, aj k argumentačnej mele medzi kritikou a tvorcami filmov. Pisárov sa zastalo čisto ženské zoskupenie. Keďže nešlo o fyzický boj, vyhrali ženy. Tak snáď podobne aj nabudúce.

Lenka Magulová, študentka 1. ročníka KAS

Z druhého ročníka Študentských konfrontácií dokumentárneho filmu rezonuje v prvom rade kvalita videného.

Ateliér dokumentárnej tvorby FTF VŠMU si aj v nie celkom žičlivom prostredí vybudoval elitný status. Viacerí jeho adepti produkujú ozajstnú kvalitu. Za všetkých spomeniem aspoň tých, ktorí urobili oproti ostatným predsa len ešte jeden krôčik dopredu.

Autoreferenčný princíp uplatnený v rodinnom ponore Poblíž sebe Petry Mužíkovej a do istej miery aj v generačnom príbehu štyroch osamotených žien vo filme Matky a dcéry Ivany Hucíkovej, drsná spoločenská kritika vo filme Dominika Jursu Odchádzame z tejto krajiny, experimentálna filmová esej Eda Cichu Svet plotov a prirodzené nachádzanie narácie v observačnom dokumente Leny Kušnierikovej Ahoj, láska patria k tomu najlepšiemu, čo sa dalo vidieť na prvej časti Študentských konfrontácií venovanej dokumentárnej tvorbe minuloročných bakalárov a magistrov.

Doobedňajšia projekcia bola pre mňa úchvatná. Reflexie kolegov z Katedry audiovizuálnych štúdií boli až na pár výnimiek k veci, čím chcem povedať, že sa im často podarilo, ako sa hovorí, trafiť do čierneho a vystihnúť esenciu toho či onoho filmu. Ak niektoré krívali, tak kvôli ustrnutiu vo vágnom opise deja. Otázna ostáva účasť tvorcov a neobjektívne intervenčná kritika filmu Poblíž sebe, ktorú predniesol Jakub Lenčéš. Dá sa povedať, že okrem Márie Ferenčuhovej moderovali druhú časť piatkových Konfrontácií aj Marek Šulík s Jarom Vojtekom, ktorí boli ako pedagógovia zodpovední za viaceré premietané projekty. 

Je skvelé, že medzi študentmi praktikmi a teoretikmi existuje takáto interaktívna platforma. Domnievam sa, že sa osvedčí rokmi, aby bola ešte výživnejšia.  

Matej Sotník, študent 1. ročníka KAS

Foto: Marek Franko