Zo študentskej perspektívy – Týždeň slovenského filmu
V dňoch 11. až 17. apríla sa v bratislavskom kine Lumière uskutočnil druhý raz Týždeň slovenského filmu. Boli filmy, boli diskusie, boli workshopy. A študenti Katedry audiovizuálnych štúdií boli pri tom.
Istoty v Týždni slovenského filmu
Týždeň slovenského filmu pre mňa začínal v piatok, pre ostatných už víkend predtým poctou oceneným filmárom Jurajovi Jakubiskovi a Igorovi Lutherovi. Pokračoval celý týždeň premietaním slovenských a koprodukčných filmov z minulého roka. Už len to, že takáto podmienka pre výber naplnila celý týždeň, je pre slovenský filmový priemysel skvelá správa. Okrem toho organizátori vmiesili medzi premietania filmov aj tri panelové diskusie o stave hraného, dokumentárneho a animovaného filmu na Slovensku či workshopy Ivety Grófovej a Michala Kollára. Prvý film, ktorý som videla, bola Čakáreň Paľa Korca. Premisa, z ktorej film vychádzal, sa mi zdala veľmi zaujímavá. Pozorovať bežných ľudí v čase, ktorý nie je pre ich život príliš významný, kde len čakajú, keď sa stane niečo väčšie a prínosnejšie. To bezduché žitie, ráno vstať a dopracovať sa k tomu, aby som večer zaspávala, mantra, ktorú žije väčšina populácie a na jej tróne sedím ja čoby bezbrehý mrhač drahocenným časom. Keď som sa usadila, čakala som 72 minút, s ktorými by som sa stotožnila a uvedomila si, že toto ma pomaly, ale isto, ako každá jedna vec na tejto veľmi čudne zariadenej zemi, zabíja. Namiesto toho som si po prvej minúte želala odžívať čas niekde inde. Videla som sa v hlavných hrdinkách a priala som si, aby som bola ako ony – niekde inde než v kine. Nakoniec som sa ani necítila, ako by som bola na inom predstavení než obvykle. Zo desať ľudí v menšej sále, s výnimkou pána, ktorý nás na začiatku privítal a zveril sa nám, ako rád bude, keď sa ešte na tomto Týždni stretneme. Film asi videl, takže vedel, prečo to hovorí. S každým refrénom v znení šumu mora vo filme bolo moje vypustenie do voľnej prírody bližšie a bližšie. Po poslednej scéne, kde všetky ženy zjednotí tá slávna jednota času a priestoru, pričom tým priestorom nie je nič škaredšie a zapáchajúcejšie ako bratislavská hlavná stanica, som si myslela, že už som si krutých žartov na účet mojej trpezlivosti za poslednú niečo vyše hodinu hrdo pretrpela dosť. Keď však dav ľudí začal tancovať, úplne čistou až dokumentárnou náhodou podľa vzoru jednej z hlavných predstaviteliek, spolu, stále na tej hnusnej stanici, vtedy som prestala existovať. Na mojom mieste zrazu sedí len veľmi nezdravo vyzerajúci obal na dušu, ktorá sa medzičasom premiestnila do lepších časov, kde sa rozhoduje oveľa uváženejšie. Ale film ma aj výrazným spôsobom poučil, napr. že nie všetko, čo je slovenský dokument, sa blyští. Tobôž nie takýto hybrid dokumentu a fikcie. Takisto už budem vedieť, že si nemám doma zabúdať dáždnik. Len pre istotu. Po takomto zážitku sa mi na ďalšie predstavenie veľmi nechcelo, úprimne. Ale chystala som sa na Evu Novú, na ktorú každý peje chválu. Zlé, veľmi zlé rozvrhnutie času spôsobilo, že som na miesto neprišla, ako obvykle, o polhodinu skôr, ale len o pätnásť minút. V dlani som si počítala drobné, keď pokladník oznámil slečne predo mnou, že Eva Nová je už vypredaná. Začudovala som sa, veď jediný raz, čo som predtým iba počula o vypredanom kine, bolo, keď sa u nás doma premietalo Päťdesiat odtieňov sivej, hoci to by som radšej nepočula. A tak rozmýšľam nad svojím detstvom a dospievaním, kde som urobila chybu? Pri náhlení som si ani nepripustila takúto peripetiu spojenú s Bratislavou čoby kultúrnym centrom Slovenska. Holt, malé mestá s priemernou návštevnosťou štyroch dobrovoľných a dvoch pred dažďom sa ukrývajúcich divákov (obzvlášť na slovenskom filme) na predstavenie vám do života lekciu zrejme nedá. Poučená touto skúsenosťou a pánom súdruhom doktorom premiérom som si hneď vtedy kúpila lístok na 5. október. Áno, aj ja si zaslúžim istoty. Istá si tým, že Čakáreň nebude jediný film, ktorý uzrú moje oči, som sa o dva a pol hodiny poslušne vrátila, vybrala lístok a išla sa postaviť pred dvere sály, kde sa film mal premietať. Bolo pätnásť minút pred ôsmou, teda pred oficiálnym začiatkom, a slečna ma už vítala a trhala lístok. Dobre, hovorím si, asi púšťajú ľudí skôr. Sadnem si na miesto a ticho čakám, dokonca si vyzliekam sveter, znak dôvery v dané prostredie. Svetlá zhasli a nejaký iný chlapík z Aero Films mi ďakoval, že som si prišla pozrieť film z ich kolekcie. Nemáš za čo, vravím si. Niečo sa mi však nezdá. Dieru do srdca mi vyvŕtajú tri písmená na plátne. Nie, Ida nie je to, na čo som prišla. Prostredie ma zradilo. Istú sekundu či dve váham, či mám ostať alebo nie, ale dobrá duša (tá moja) by mi nedovolila ostať na predstavení, keď som zaň zaplatila menej než polovicu ceny lístka. Kde by sa podeli istoty sociálnej demokracie, keby všetci takto uvažovali! Musím odísť a musím sa aj zdôveriť, že dvere je po tme nielen ťažko nahmatať, ale aj otvoriť, a týmto sa ospravedlňujem všetkým, ktorým som pokazila zážitok z prvej až tretej minúty Idy. Som vonku a stručne to riešim s rovnakou slečnou, ktorá ma do sály uviedla. Obe sa navzájom ospravedlňujeme a prajeme si, aby sa tento rozhovor už skončil. Aj jej sa týmto ospravedlňujem. Koniec Týždňa slovenského filmu som zažila v správnej sále a na správnom filme, čo odteraz radím do priehradky aj-takáto-skutočne-ľahká-vec-sa-dá-pokaziť. Praská vo švíkoch. Premietal sa režisérsky debut kameramana a fotografa Martina Kollára 5. október o jeho vlastnom bratovi, ktorý si chce pred plánovanou operáciou s päťdesiat percentnou šancou na úspech ešte chvíľu užiť krásy sveta. A uistiť sa, že keď aj zomrie, tak aspoň spokojný a v pokoji. Aj on si zaslúži istoty. A som rada, že toto podujatie nám predstavilo novú istotu, takú, po ktorej sme veľmi dlho zúfalo úfali, a tou je pojem dobrý slovenský film, na ktorý sa oplatí ísť do kina.
Tatiana Rusnáková, študentka 1. ročníka KAS
„Je to ako keď zaradíme kuchársku knihu medzi najpredávanejšie knihy v kníhkupectve a potom ju porovnávame s beletriou,“ tvrdí o filme Rytmus – sídliskový sen na spoločnom stretnutí režisér Martin Šulík a rozprúdi ostrú debatu. Jej dejiskom je úvodná panelová diskusia v rámci podujatia Týždeň slovenského filmu, podujatia založeného za účelom bilancovania a hodnotenia uplynulého filmového roku. Viac než debatovaniu o filmoch sa ľudia venujú ich ekonomickému zákulisiu a diváka nadchnú hlavne menšie roztržky medzi niektorými tvorcami a teoretikmi. Katarína Mišíková a Jana Dudková z papiera prečítajú svoje príspevky o minuloročných hraných filmoch, z prezentácií sa dozvieme veľa faktických informácií, nových postrehov je však celkovo málo. Diskusia by asi celkovo nezapôsobila na diváka mimo školy či brandže.
Stredajší panel o dokumentárnom filme pôsobí odľahčenejšie. Porovnávajú sa komentáre z portálu čsfd s publikovanými recenziami od profesionálnych kritikov. Pre mňa osobne je to porovnanie obzvlášť zaujímavé. Niečo vyše stovky by som iste nahrabal, ak by som mal dostať euro zakaždým, keď sa ma nejaký známy spýta: „Načo vôbec študuješ filmovú kritiku? Ja poznám tie komentáre z čsfd. Nechápem, prečo by na to niekto potreboval školu.“ Spomínané porovnanie by im možno ponúklo vhodnú odpoveď na ich otázku. Ja totiž asi nemám dostatočné schopnosti a niekedy ani chuť im ju adekvátne zodpovedať.
„To ja som Kapučíno,“ vyhlási s humorom Martin Šulík a privlastňuje si identitu jedného z čsfd komentátorov. Človek začne mať pocit, že na paneloch sú najhorlivejšími diskutérmi stále tí istí ľudia. Vtipnú vložku zaobstaral aj Dušan Trančík, ktorý na mieste číta list Martinovi Palúchovi o tom, prečo je jeho čerstvo vydaná publikácia Autorský dokumentárny film na Slovensku po roku 1989 zlou knihou.
Výrazne vydarenejším než panelové diskusie je workshop s Ivetou Grófovou na pôde VŠMU. Mladá režisérka rozpráva svoj osobný príbeh, ako sa dostala na školu a ako pod vplyvom spolubývajúcej začala režírovať krátke dokumenty. Aby to nezostalo len pri historkách, krátky film, na základe ktorého jej bolo umožnené prestúpiť z katedry animácie na katedru dokumentu, aj púšťa. Reportáž o dedinskom futbalovom ihrisku, jeho úprave pred zápasom, zápase samotnom a pozápasovej radosti je komediálne natočená i zostrihaná a urobí dojem aj napriek nízkej technickej kvalite. Neskôr sa debata presúva na Grófovej hraný debut Až do mesta Aš.
„Ako sa prelínala dokumentárna a hraná forma filmu pri tom ako sa vyvíjal?“ ozýva sa z hľadiska – kto iný než Martin Šulík. Autorka opisuje náročnú produkciu ktorá okrem iného zahŕňala aj smrť jedného z protagonistov. Workshop vrcholí rozoberaním režisérkinho najnovšieho a ešte nedokončeného projektu, adaptácie knihy Moniky Kompaníkovej Piata loď. Opäť nezostáva len pri slovách a z filmu púšťa dve krátke ukážky. Tie samotné však nie sú dostatočne výrazné na to, aby o chystanom filme niečo vypovedali či navnadili divákov.
Podujatie sa končí v nedeľu večer projekciou režisérskeho debutu Martina Kollára 5. október. „Je to film o mojom bratovi. Je o dvanásť rokov starší a v minulosti sme si k sebe nijak obzvlášť nenašli cestu. No pri natáčaní tohto filmu sme sa spolu neustále rozprávali, takže sme si to vynahradili, aj keď samotný film je nemý,“ uvedie svoju prvotinu autor. Na každom zábere snímky sa podpísal fakt, že režisér je špičkový fotograf. V tom dobrom aj zlom. Forma nás dokáže viackrát uchvátiť – jeho brat zaznamenaný na svojej cyklistickej púti v rôznych končinách a prírodných podmienkach, záber na riasy, ktorý je až solarisovský, ako Mária Ferenčuhová správne poznamenala, a záhadná séria na záver prebleskujúcich zlatých bubliniek. Detail na zavesenú dopravnú značku vlajúcu vo vetre však pôsobí ako zo školského fotografického cvičenia. Nie je to pre filmy z našej krajiny tak trochu príznačné? Krásne zábery a inovatívne nápady ruka v ruke s jednoduchými riešeniami začiatočníka.
Oliver Melicherčík, študent 1. ročníka KAS
Tretiu reflexiu pod názvom Trošku zo slovenského filmového rybníčka od Mateja Sotníka, študenta 1. ročníka KAS, si môžete prečítať na webe časopisu Kinečko:
