Vanessa Suchá

Šesťdesiate roky. Nová vlna. Do kín po celom Československu sa postupne dostávajú debuty (ne)absolventov FAMU, mladej generácie režisérov. Populárny Juraj Jakubisko, Dušan Hanák,  trojicu sviežej krvi režisérov uzatvára Elo Havetta. Jeho meno sa dočkalo širšieho uznania až po odznení normalizácie, keď o Havettovi vyšla prvá monografia a o pár rokov neskôr aj dokument Slávnosť osamelej palmy (2005) Marka Škopa a Juraja Johanidesa. Lubor Dohnal, ktorý je spoluautor scenára Slávnosti v botanickej záhrade, v tomto dokumente hovorí, že Havetta bol jednoducho len antitalent na slávu. To mu však jednoznačne neuberá na filmárskom potenciáli, ktorý bol v nesúlade s časom, kedy ho začal rozvíjať. Za život sa mu podarilo nakrútiť iba dva celovečerné filmy.

Takmer polstoročia od nakrútenia Havettovho debutu Slávnosť v botanickej záhrade sa táto filmová óda na život dostala aj ku mne a už po krátkej dobe som ňou bola uchvátená. Lyrická slávnosť roky uložená v trezore sa uložila aj do môjho pamätného trezoru a odvtedy sa z neho nepohla.  

Slávnosť v botanickej záhrade sa už zaužívane nazýva farebnou feériou o potrebe zázraku v ľudskom živote. Dej filmu sa odohráva v dedinke Babindol, do ktorej sa na začiatku vracia jej rodák Francúz Pierre – „lumièrovským vlakom“, naľahko, so sebou má len prázdny obal na husle, a takmer ihneď sa začína angažovať do životov obyvateľov Babindolu. Dedinčania zrazu spoznávajú život v pravom slova zmysle. Pierre prináša do Babindolu ľahkosť bytia a slobodu –  s motívom slobody sa stretávame počas celého filmu v najrôznejších podobách (strach mužov zo záväzkov voči ich ženám, rozhovory dedinčanov, pojašené správanie postáv či samotného filmu...). Odpovedí na otázku, čo teda sloboda v skutočnosti je, dostávame niekoľko.

Ženy tu pociťujú potrebu sa usadiť, muži zasa strach zo straty slobody. Pri Pierrovom príchode sme svedkami nepodarenej svadby krčmárky Márie a Pištu Domčeka. Ako sa dozvedáme, Domček opäť uteká od oltára aj napriek tomu, že má s Máriou už osem detí. Najstaršia dcéra krčmárky Katarína zažíva podobný problém, Gašpar nie a nie odhodlať sa k tomu, aby ju požiadal o ruku. Mária aj Katarína ostávajú starými dievkami naďalej.

S predstavou toho, čím môže sloboda byť, sa stretáme aj priamo v replikách postáv – či už farára, ktorý tvrdí, že sloboda je zem pod nohami, zázemie; alebo samotného Pierra, ktorý polichotí Márii slovami, že jej to pristane väčšmi v zelenom než v bielom. Téma slobody je prepletená s témou odchodov a návratov, konštantou domova – svetobežník sa vracia do svojho rodiska, Domček stále uteká od oltára k vinohradom, ale vzapätí sa vracia späť k Márii. Pierre pochopil, že mu je slobodnejšie v rodnej zemi, zatiaľ čo Gašpar utečie od Kataríny a opúšťa aj svoje rodisko. Nahrádza Pierra v úlohe svetobežníka.

Vo filme dochádza k naozajstnému blázneniu, či už je to spôsobené miestami preafektovaným rozprávaním postáv a prežívaním emócií, ich kontrastnou premenlivosťou, ba aj samotnou naráciou. Ženské postavy častokrát prechádzajú z úplnej eufórie do hlasného náreku (Katarína sa besní s Gašparom na vrchu kalvárie, v ďalšom zábere už neznesiteľne narieka). Až groteskná scéna hádky v skleníku je dôkazom vyostrenia situácií s lietajúcimi fackami či črepníkmi. Okrem lietajúcich filmových rekvizít aj naivní babindolskí opilci nakoniec uveria, že s falošnými krídlami dokážu vzlietnuť. Čože neviete, aký hlúpy vták je hus? A človek aby si nevedel dať rady s krídlami, na ktorých ten ploskozobý operenec obletí pol zemegule?

Samotné filmové rozprávanie je veľmi spontánne, dokazuje, že film je slobodným a môže si robiť, čo len chce. Tvorcovia pristupovali k filmu hravo. Občas nás prekvapia vložené titulky do záberov, ktoré poukazujú na to, že i banálne situácie môžu mať hlbší význam, inokedy zas zatúlaná kapela hrajúca stále tú istú skladbu v slučke. V slučke je uväznené aj celé dianie, dej sa zbavuje chronologického dojmu, ide o mozaiku udalostí, ktoré vrcholia Pierrovou inscenáciou biblického príbehu svadby v Káni galilejskej. Film sa priznáva, že je „len“ filmom. Ku koncu niekoľkokrát vidíme záber na štáb a počujeme aj režisérske pokyny, čo Havetta vykrikuje do ampliónu.

„Nemal vlastné bývanie, sťahoval sa po podnájmoch, ale pri túlaní a útekoch stále hľadal domov a túžil po ňom. Rád sa vracal domov do Vozokan a z nich sa zas vždy ponáhľal späť do Bratislavy," spomína jeho priateľka Mariana.^[[1]] Zdá sa, že aj jeho osobný život sa točil okolo témy odchodov a návratov, čo posilňuje tvrdenie, že vo svojich filmoch nechával celého seba. Prerástol mentalitu svojej dedinky, avšak práve jeho rodná zem, do ktorej sa vracia, mu ponúkla pevné základy pre režisérsky debut. To, že svoju rodnú zem prerástol, vidíme vo filmovom vyobrazení Pierra ako svetobežníka, ktorý sa na dianie v dedine a prostý ľud pozerá s akýmsi nadhľadom, pozoruje niekedy až nezmyselné rozpravy dedinčanov a stáva sa ich učiteľom. Učiteľom slávenia dňa každodenného.

Nájdu sa mnohí, ktorí Slávnosť v botanickej záhrade veľmi neobľubujú pre jej karnevalový, veselý nádych s absenciou akéhokoľvek pochmúrna, dramatickej zápletky. Mňa Havetta a jeho zázrak presvedčili o tom, že nie som jediná, ktorá nosí hlavu v oblakoch. Z môjho obľúbeného slovenského filmu si odnášam okrem nezabudnuteľného filmového zážitku aj isté posolstvo, ktoré mi vždy vyčaruje úsmev na tvári. Musíme veriť, nerešpektovať zákony fyzikálne a nebáť sa, len vtedy palmy aj v Babindole zdomácnejú a Pierre vystúpi z vlaku bratov Lumièrovcov.

Slávnosť v botanickej záhrade bola točená už aj počas vtrhnutia vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa. Tu film ešte viac naberá na svojom význame – áno, má význam aj napriek slovám, s ktorými bol odvrhnutý do trezoru: „Nič to celé nehovorí ani o nás, ani u nás. Nie je to ani ironické, ani poetické, ani lyrické... Namiesto polohy zvláštneho         v Havettovi prevláda poloha nezmyselného...“^[[2]] Stal sa akýmsi poetickým zbohom za zlatými šesťdesiatymi, za obdobím plným radosti, smiechu a ľudskosti.

Autorka je študentkou 1. ročníka.

^[[1]]Havetta pracoval s nadšením, sfanatizoval všetkých okolo, 2005. Dostupné na: https://www.sme.sk/c/2259531/havetta-pracoval-s-nadsenim-sfanatizoval-vsetkych-okolo.html. (29. 01. 2022)

^[[2]] MACEK, Václav. Elo Havetta (1938 – 1975). Bratislava: SFÚ, 1990, s. 44.

Foto: Snímka z filmu Slávnosť v botanickej záhrade (1969). Zdroj: https://literarnytyzdennik.sk/wp-content/uploads/2019/10/Slavnost-v-botanickej_zahrade_002.jpg