Prišla mi od spolužiačky správa s linkom na článok uverejnený na internetovom blogu denníka SME. Článok s platenou reklamou, teda celkom čítaný, a vraj o našej škole.

Vravím si, super, že sa o nás píše.

A písalo sa konkrétne toto: Choroba slovenského filmu sa volá VŠMU FTF.^[1]

Autorom článku z januára 2023 je Tomáš Susko, podľa vlastných slov umelec na voľnej nohe momentálne sa venujúci hlavne strihu. Jeho text je akýmsi volaním po pretransformovaní národnej kinematografie na jednoliatu produkciu v štýle klasického Hollywoodu – s dôrazom na k tomu patriacu naratívnu štruktúru. Problém slovenskej kinematografie a jej „nekonkurencieschopnosť” podľa autora spočívajú v „absencii fungujúcej techniky na rozprávanie príbehu”.^[2] Autoritatívne presadzovanie svojho „receptu” na dobrý film sprevádza generalizovanie, skresľovanie, cielené vyberanie si príkladov na demonštráciu predkladaných tvrdení a aj uvádzanie nepravdivých informácií. Autor sa nestráni vyhlásiť FTF VŠMU za vinníčku zodpovednú za stav slovenskej kinematografie.^[3]

Článok to je nanajvýš škodlivý. Nie pre ľudí aktívne sa filmu venujúcich (prezentované „fakty” a tvrdenia je možné s ľahkosťou relativizovať a negovať), ale hlavne pre tých, ktorí s jeho teoretickou rovinou nemajú skúsenosti a sú tak náchylnejší na prijatie Suskovho stanoviska. Autorovo tunelové videnie a jeho presadzovanie jednej vetvy kinematografie ako tej jedinej správnej je spiatočnícke. Nielenže neponúka konštruktívne a aplikovateľné návrhy, ako zvýšiť kvalitu filmovej tvorby, dokonca nabáda k redukcii jej diverzity a k uniformite. Diváctvu málo exponovanému experimentálnym a artovým snímkam nepomáha osvojiť si rámce, ktoré by mohli aplikovať na čítanie a interpretáciu takýchto filmov. Utvrdí ich naopak v tom, aby na tento typ kinematografie nadobro zanevreli.

Dlho sme so Zuzanou, členkou redakčnej rady Framu, diskutovali o tom, ako a či vôbec na článok reagovať. Ako to občas býva, s pribúdajúcimi dňami sa vytráca intenzita pociťovaných emócií a udalostí. Ja mám však potrebu nechať svoj hlas znieť, hoci neprerazí internetové okraje študentského časopisu. Využívam teda, že som ešte nejaký ten čas súčasťou FTF VŠMU a ako zainteresovaná osoba mám právo vyjadriť sa.

V dobe, keď bol článok na blogu SME publikovaný, nám pod rukami vznikalo nové číslo študentského časopisu Katedry filmových štúdií Frame s témou Oslava. Oslava ako dramatická situácia vo filme, oslava kinematografie ako média či jej jednotlivých osláv v podobe konkrétnych filmových festivalov. Ako sa neskôr ukázalo, mozaika rôznorodých pohľadov a prístupov mala okrem témy spoločné ešte niečo – mnohé z našich textov ponúkali protipohľad na jednotlivé tvrdenia uvedené v článku. Nové číslo Framu tak možno ponímať ako neplánovanú kolektívnu odpoveď.

Ťažisko môjho príspevku do diskusie nespočíva v obhajobe FTF VŠMU, nekritickom uznaní kvality jej pedagógov či metodických východísk výučby, lež v zamyslení sa nad vlastným nahliadaním na kinematografiu a hodnotiacimi kritériami na ňu aplikovanými.

Susko má v súbore kritérií, prostredníctvom ktorých hodnotí kvalitu snímok, jasno. Sebaisto, bez priestoru na spochybnenie vlastného tvrdenia zodpovedá otázku, doposiaľ uspokojivo nezodpovedanú žiadnou filmovou teoretičkou alebo teoretikom: Ako vyzerá dobrý film? Okrem návodu na tvorbu „dobrého filmu“ (v tomto prípade ide o synonymum klasického hollywoodskeho rozprávania) sa autor snaží „[...] zároveň upliesť bič na našich filmárov pre neznalú slovenskú verejnosť či novinárov, aby vedeli, čo majú kritizovať a čo si majú všímať v slovenských audiovizuálnych dielach”.

Korektívne tendencie završuje moralistickou bodkou v podobe citátu Sidneyho Lumeta: „S možnosťou vytvárať filmy prichádza zodpovednosť tvoriť ich dobre.”^[4]

Čo však prichádza s učením toho, ako filmy tvoriť a vnímať? Kvalita filmov sa predsa nemeria tým, koľko z formálnych a naratívnych postupov príznačných pre jednu vetvu kinematografie autorský tím zvolí. Neexistuje jediná „správna” forma alebo štýl. Oveľa prínosnejšie je hovoriť o funkčnosti ich využitia v rámci konkrétneho diela a o možných motiváciách k tomu vedúcich.

Našou prácou je filmy (aj) hodnotiť, a teda nie je úplne irelevantné zaoberať sa otázkou, čo by mal dobrý film spĺňať a konkrétne čo ho dobrým robí. Postupovanie v štúdiu filmu mi však nepomáha tieto otázky jednoznačne zodpovedať a problematiku uzavrieť, práve naopak. Rozširovanie obzorov a oboznamovanie sa s novými perspektívami a prístupmi ma vedie k väčšiemu spochybňovaniu tvrdení, voči ktorým by som kedysi nenamietala. Utvrdzuje ma to v pozícii, ktorú si želám po konci štúdia zastávať. Neplánujem nikoho poučovať o tom, čo by mal v slovenských audiovizuálnych dielach kritizovať. A neželám si, aby niekto poučoval mňa o tom, čo si v nich musím všímať a automaticky negatívne hodnotiť. Môže mi to navrhnúť, byť mi pomocníkom, tichým sprievodcom v oceáne kinematografie, ktorým tiahnu rôzne prúdy. A ja sa budem snažiť prehlbovať koryto a pripravovať cestu novovznikajúcim kinematografickým cícerkom, aby sa s týmto oceánom úspešne spojili.

Jedným z dôvodov, prečo nás film baví, je, že nám umožňuje spoznávať svet a lepšie mu porozumieť. Situuje nás do nepoznaných či nedosiahnuteľných pozícií. Sprostredkováva zážitky na míle vzdialené tomu, čo nám je známe, čo sme prežili, často podnecuje vzplanutie silných emócií. Darí sa mu to robiť mnohými spôsobmi. Zvolený naratívny model tu nehrá rolu. Dôležité je, do akého, nakoľko súdržného celku podarí jednotlivé prvky pospájať.

Inklinácia k istým druhom kinematografie je do veľkej miery vecou osobných preferencií, odrazom toho, akú funkciu filmom prisudzujeme, či s akým zámerom sa do ich sledovania púšťame. O tom, čím všetkým pre nás film môže byť a aké úlohy vie v spoločnosti zastávať, svedčí práve rôznorodosť kinematografie dovoľujúca ľuďom nájsť si v nej to svoje. Ktovie, dobrý film je možno práve ten, ktorý pomôže rozkvitnúť takej úprimnej a vrúcnej cinefílii, o akej píše o niekoľko strán ďalej tretiačka Nina Ulická v súvislosti so Cinema Paradiso (1988).

Ako zásadný problém spôsobujúci neúspešnosť slovenského filmu vníma Susko zahraničné vplyvy spoluformujúce to, čo v súčasnosti považujeme za najplodnejšie tvorivé obdobie československého filmu: „[...] filmové nové vlny ktoré vznikli vo Francúzsku a Taliansku v 60. rokoch a ktoré zásadným spôsobom našich ´filmárov´ ovplyvnili a ktorí do dnešných dní učia na akademickej pôde študentov film a produkujú svoje filmy v tomto duchu”.^[5]

„Zlatá šedesáta je mŕtva”^[6], ale „mentalita” podporujúca „experimentálnosť” a „opustenie klasických storytellingových postupov” je v našej kinematografii prítomná dodnes. Čo je teda v súčasnej slovenskej kinematografii prítomné/živé a čo prekonané/mŕtve? Autor si želá, „[...] aby sa slovenský film vrátil k old schoolu plného funkčných princípov a úplne zabudol na new wave a tvorcov 60. rokov európskeho filmu. K old schoolu ktorý ho nikto nikdy nenaučil, ktorý tu nemal nikdy tradíciu a ktorý je v našich končinách rozpoznateľný len vo vodách divadla a jeho klasických dielach.”^[7]

Vrátiť sa k niečomu, čo tu nikdy nemalo tradíciu, je nádherný oxymoron hodný „novovlnných” filmárov. Pána Suska však už predbehli. Na autorov československej novej vlny sa zásahmi „vyššej moci” úspešne zabúdalo už v minulosti. Na nás teraz zostalo urobiť všetko pre to, aby sa tak viac nedialo. S filmármi minulými, aktívne tvoriacimi, ani budúcimi. Nepoľavujúc v obhajobe kvalít diel novej vlny tomu aktívne zabraňuje aj príspevok Maximiliána Hrma venovaný Jurajovi Jakubiskovi.

Nebojme sa priznať si, že nie každý film je pre každého. Diváctvo je rôznorodé a filmy tiež. Je to tak v poriadku. Nesnažme sa všetko vtesnať do jednej šablóny len preto, že ňou disponujeme. Okliešťovať ponúkajúce sa možnosti v tomto prípade ničomu neprospieva. Nie je snáď pozitívne, že aj v rámci malého rybníčka, ktorým slovenská kinematografia je, majú filmári konečne možnosť tvoriť filmy, aké chcú? Bez obáv, že diela skončia v trezore, ako sa to s mnohými snímkami hlásiacimi sa k novovlnovým tradíciám udialo? Prečo by sme na ne mali zabúdať, opomínať ich, znova zatvárať pre zmenu do trezorov mentálnych? Ak sa niečo o umení ukázalo byť nabetón pravdivé, tak to, že vznik ďalšieho druhu umenia, žánru či smeru nevytlačí tie staršie. Započatá tradícia sa nám bude v priebehu rokov v sínusoide pripomínať. Niekedy aktívnejšie, inokedy bude umelcov hlásiacich sa k nej minimum. Je zbytočné prskať prívlastky experimentálny či artový ako nadávky. Filmy novej vlny a tie ňou inšpirované totiž dokážu koexistovať so zvyškom produkcie bez toho, aby jej uškodili. A zabudnúť na ne? Na to už je neskoro.

V myšlienkach sa vraciam k výroku, ktorý zaznel vo filme Iné svety a  spomenula ho naša pedagogička, vedúca KFŠ, Zuzana Mojžišová počas jednej z diskusií, keď sa jej zdalo, že náš pohľad na práve preberanú problematiku je príliš zaujatý a jednostranný: „Jak utrimac tu biodiverzitu?!” A ja mám pocit, že nám nezostáva nič iné, než s úsmevom pokrútiť hlavou a danú otázku položiť znova.

Susko vníma slovenský film ako nekonkurencieschopný v zahraničí. Za posledný úspech stojaci za zmienku považuje oscarový Obchod na korze (1965). Prezentáciu snímok na festivaloch ako Berlinale, MFF Benátky či Filmový festival Cannes zámerne zamlčiava. O tom, prečo je v súčasnosti diskutabilné oháňať sa Oscarmi ako najvyšším možným ocenením, uvažuje prváčka Jasna Péterová, keď sa nebojácne púšťa do prehodnocovania ich relevancie pre audiovíziu. Súčasná národná kinematografia sa nenachádza v až takej bezvýchodiskovej situácii, ako by sa mohlo na základe blogerovho uhla pohľadu zdať. To, že slovenský film je nielen konkurencieschopný, ale aj úspešný, dokladuje na niekoľkých príkladoch vo svojom texte druhák Eduard Slamka. Jeho ročníková kolegyňa Tereza Kravecová mapuje pomyselný marketingovo-distribučný odrazový mostík pre žatvu svetových ocenení – históriu domácich filmových festivalov. Organizovanie slovenských filmových festivalov, ako aj účasť snímok na tých zahraničných, výrazne prispieva k životaschopnosti a rozvoju národnej kinematografie. Nezaslúžia si byť opomínané.

Bolo nám predostreté, že absencia fotografií z odovzdávania Oscarov či plagátu filmu Obchod na korze (1965) vo vestibule FTF vypovedá o našom mentálnom svete, o tom, čo je pre ľudí z fakulty naozaj dôležité.^[8] Ako externý pozorovateľ by som z pohľadu na priestory pravdepodobne usúdila, že FTF si zakladá na prezentovaní dosiahnutých úspechov študentov (vitríny s oceneniami) a informovaní o aktuálne prebiehajúcich kultúrnych akciách. Viem však, že takéto generalizovanie nie je nič platné.

Po niekoľkodňovom premýšľaní nad otázkou, čo je pre ľudí z fakulty naozaj dôležité, prichádzam k odpovedi, že vlastne neviem, čo je pre nás dôležité. My je totiž skupina ľudí, ktorých spája fascinácia kinematografiou, filmom. Pochádzame však z rôznych prostredí, socio-ekonomických vrstiev, nesieme si rozmanité životné príbehy. Naša inšpirácia napriek spoločnému súboru poznatkov nadobudnutých výučbou plynie z iných zdrojov. Nie sme jednotvárnou masou ľudí. V živote a umení nás tešia rozličné veci; k rovnakým problémom, akademickým či iným, volíme rôzne prístupy. To sa po ukončení štúdia nemení. Pod spoločnou strechou inštitúcie, desaťročia vzdelávaním nových generácií filmárov prispievajúcej ku kontinuite a rozvoju slovenskej kinematografie, prebiehajú rôzne pnutia.

Ak preto chcete vedieť, čo je pre ľudí z FTF VŠMU dôležité, opýtajte sa. Príďte diskutovať. Nie sme od vás vôbec ďaleko.

Žofia Ščuroková

^[1] Zdroj: https://blog.sme.sk/tomassusko/kultura/choroba-slovenskeho-filmu-sa-vola-vsmu-ftf. [cit. 15.02.2023].

^[2]Tamže.

^[3] Autor hovorí o probléme „[...] slovenského filmu od jeho samotného akademického začiatku, od samotnej existencie VŠMU FTF”. Či bol tento problém prítomný aj pred založením FTF, v dobe, keď boli študijné odbory orientované na film súčasťou Divadelnej fakulty, nie je jasné.

^[4] Tamže. Citované aj s gramatickou chybou.

^[5] Tamže. Citované aj s gramatickou chybou.

^[6] Tamže. Citované aj s gramatickou chybou.

^[7]Tamže. Citované aj s gramatickou chybou.

^[8] Tamže.