Filmová teoretička a výtvarníčka z Katedry audiovizuálnych štúdií FTF VŠMU rozpráva o feminizme v slovenskom umení aj o svojej výtvarnej činnosti. Verí, že má stále zmysel skúmať slovenskú kinematografiu a zapĺňať biele miesta v jej histórii. Podieľala sa napríklad na cennom objave talianskej verzie filmu režiséra Jozefa Zachara Zmluva s diablom.

Vysokoškolské vzdelanie ste najprv získali na VŠVU. Študovali ste grafiku. Čo spôsobilo, že ste začali študovať filmovú vedu a stali ste sa pedagogičkou? 

Keď som končila Vysokú školu výtvarných umení v roku 1996, môj brat sa hlásil na réžiu na VŠMU a neskôr sa dostal na dokument. To bol jeden impulz. Druhý bol ten, že celé deväťdesiate roky som navštevovala filmové kluby. Premietali sa trezorové filmy, Bergman, Fellini, všetko možné. Zistila som, že mám veľmi pozitívny vzťah k artovým filmom. Rozmýšľala som, čo ďalej po škole. Najprv som chcela ísť na animáciu, chvíľu som pracovala a až potom som sa rozhodla, že chcem ešte nasať nejakú históriu, teóriu, nejakú ďalšiu školu.

Pohybujete sa medzi výtvarným a filmovým umením. Vo vašich teoretických textoch o kinematografii je vplyv výtvarného umenia citeľný. Ovplyvňuje naopak film vašu galerijnú činnosť?

Veľmi mi lichotí, že ste si všimli takúto drobnosť. Ďakujem! Áno, snažím sa kombinovať tieto dve disciplíny. Je to veľmi príjemná kombinácia a niekedy aj užitočná. Ponúka možnosť dostať film do galérie, napríklad tak, že sa v galérii premietajú filmy. Z pozície umelca, výtvarného umelca, som schopná spraviť nejaké video ako umelecké dielo a vystaviť ho. V minulosti som prezentovala na rôznych výstavách štyri videá. Tu na škole sa snažím nemiešať tieto disciplíny, nehovoriť o svojich výtvarných aktivitách. Výtvarnou činnosťou sa zaoberám už dosť málo. Nemastím obrazy, nesochám, netočím jedno video za druhým. Všetko vyžaduje kontinuitu. Tak ako keď píšeme v rámci nejakého výskumu, máme myšlienky, ktoré dávame dohromady, tak aj výtvarníci sedia celé dni nad nejakým výtvarným projektom alebo problémom. Rozvíjajú ho, a to, čo vidíme na výstave, je výsledok.

Jedna aktuálna otázka. V roku 2004 ste v rámci projektu Billboart Gallery zverejnili slogan, že „Voľby sú ako orgazmus: príliš veľa sa od nich očakáva.“  Zmenilo by sa vo vete niečo v súčasnom povolebnom období? 

Zdá sa, že dnes voľby už ani ten orgazmus neprivedú. (Smiech.) Tie výsledky boli natoľko príšerné a priniesli také veľké sklamanie, že by som musela vymyslieť iný slogan, ktorý by zodpovedal tejto novej situácii v našej krajine a povolebnej frustrácii. 

Spolu s deviatimi ďalšími ľuďmi ste vystavovali v roku 2015 v bratislavskej Kunsthalle na výstave Fem(inist) Fatale. Aký bol koncept výstavy a výberu vystavujúcich? 

Kurátorkou bola Lenka Kukurová v spolupráci s feministickým združením Aspekt. Je na kurátorke, akých autorov osloví a akú koncepciu vymyslí. Stretla sa tam celkom zaujímavá zmes ľudí. Nemyslím si, že to bola prelomová výstava, ale zas: zviditeľnila slovenské umenie čisto cez optiku feminizmu. 

Vaše výtvarné objekty sú silne feministické. V roku 2003 ste vystavovali v Nitrianskej galérii pod názvom Ženské je politické. Politika a sexizmus sú dva pojmy, okolo ktorých sa točí veľká časť vášho profesionálneho života. Hrajú nejakú rolu aj vo vašom osobnom živote? 

Iste. Spoločenské dianie vplýva na súkromné životy, preto to heslo „Ženské je politické“. Vychádza z hesla feministiek zo sedemdesiatych rokov: „Osobné je politické“, s ktorým vyšli do ulíc. Takmer všetko sa nás týka a nejakým spôsobom nás formuje a my nemôžeme byť ľahostajní voči stavu spoločnosti, voči zákonom, voči politike atď. Odráža sa to v tvorbe, pretože vonkajší život ovplyvňuje môj život vnútorný. Tie termíny vyplývajú zo skúmania slovenskej kinematografie, kde je prítomného strašne veľa sexizmu. Súvisí to s politizáciou kultúry za socializmu aj z nových spoločenských a ekonomických podmienok 90. rokov. 

Týmito témami sa zaoberáte aj vo svojej knihe Eros, sexus, gender v slovenskom filme. Kniha je prepracovanou verziou vašej diplomovej práce Eros a dizertačnej práce Kapitolky z dejín slovenského filmu. Prečo nahliadate na túto problematiku skrz slovenskú kinematografiu, máte natoľko vyvinuté národné cítenie? 

Musím priznať, že tému vtedy vypísala docentka Jelena Paštéková. Považovala ju za dôležitú a neprebádanú. Mňa téma oslovila, začala som sa jej venovať a zistila som, že to je parádna výzva. Na jednej strane sexizmus, na druhej erotika, či a kde sa v slovenských filmoch nachádza, akým spôsobom sa objavuje. To už bolo obdobie, keď som si uvedomovala, že inklinujem k slovenskej kinematografii. Má ešte veľa bielych miest, ktoré sa dajú zapĺňať. Stále má význam a zmysel skúmať slovenskú kinematografiu. Nie všetko bolo objavené a nie všetko bolo napísané. Napriek tomu, že slovenských filmov od začiatku až po dnes nie je neúrekom, napriek tomu, že často nejde o dobré filmy, ale skôr o nejaké úpadkovosti či  nepodarky, dá sa toho v našej kinematografii ešte veľa vybádať.

Pri písaní knihy ste museli nazbierať množstvo informácií. Bolo niečo, čo vás obzvlášť zasiahlo?

Zákerná otázka. (Smiech.) Súvisí s ňou totiž jeden objav. Nebol to môj objav –  talianskej verzie filmu Zmluva s diablom režiséra Jozefa Zachara. Vedelo sa, že taká verzia existuje, ale nikto ju nevidel. Moja talianska kamarátka žila v Ríme a komunikovala s archívmi. Navigovala som ju. Objednala termín v rímskej cinematéke. Prišla som tam, pozreli sme si ten film a získali sme kópiu na DVD. Bolo to prínosné pre Slovenský filmový ústav, pre kinematografiu a archív. 

Knihu ste predstavili na Filmovom festivale inakosti 26. októbra 2013 pred projekciou filmu Hana a jej bratia režiséra Vladimíra Adáska. Akú to má symboliku? 

Posledná kapitola, venovaná súčasnému filmu, má podkapitolu „Som iný ako ostatní, ktorých poznám“. Týka sa filmov s homosexuálnou tematikou, týka sa inakosti. Prišlo mi príznačné prezentovať knihu práve na FFI. 

Kultúru zveľaďujete aj spolu s kolegyňami Katarínou Mišíkovou a Monikou Mikušovou prostredníctvom Rádia Devín. Projekt nesie názov Kino-ucho, čo je parafráza Kina-oka Dzigu Vertova. Kto prišiel s týmto pomenovaním a o čo vlastne ide? 

Projekt je už ukončený. Trval tri roky a išlo o dejiny svetovej a slovenskej kinematografie prispôsobené pre rozhlasové vysielanie. Čo znamená úplne iný rozmer, ako divákom sprostredkovať filmové obrazy a filmové prostriedky. Názov sme vymysleli spoločne, veľa sme komunikovali, hľadali sme vhodnú štruktúru relácie. Veľmi dobrá bola spolupráca s redaktorkou a spisovateľkou Danielou Kapitáňovou, ktorá držala nad nami patronát. 

Prečo ste sa rozhodli prinášať informácie o audiovizuálnej sfére cez audio formát? 

Prišla taká výzva zo strany rozhlasu. Dostala sa ku mne cez kolegu Martina Ciela a zdalo sa mi  potrebné niečo vymyslieť. Nie sama, pretože robiť kontinuálnu rozhlasovú reláciu, je náročné. Keďže učím predmet Dejiny svetovej kinematografie s oboma kolegyňami, bolo logické reláciu robiť spoločne, a ony súhlasili: ideme do toho a vyskúšame to. Audioprostredie ponúka iné možnosti – prácu so zvukom, zvukovými efektami, rozhlasovým archívom atď. Myslím si, že na Slovensku má ten projekt pilotné postavenie. 

Ďakujem za rozhovor! 

Zhovárala sa Lenka Magulová, študentka prvého ročníka Katedry audiovizuálnych štúdií FTF VŠMU.