Katedra audiovizuálnych štúdií – v spolupráci s Ateliérom filmovej a televíznej réžie, Ateliérom dokumentárnej tvorby a Ateliérom animovanej tvorby – od roku 2012 vždy koncom letného semestra organizuje podujatie s názvom Študentské konfrontácie. Jeho cieľom bolo a kontinuálne je, okrem zviditeľnenia práce KAS a jej študentov, naštartovať a udržiavať odborný dialóg medzi študentmi, ale aj pedagógmi rôznych katedier, a tiež vzájomne cizelovať schopnosti formulovať, vznášať aj prijímať negatívnu či pozitívnu kritiku vis-à-vis.

Dva dni, ktoré sú Študentským konfrontáciám venované, majú dnes už ustálenú štruktúru. V dopoludňajších hodinách sa premietajú filmy, ktoré vybrali jednotlivé tvorivé ateliéry. Popoludní potom druháci a tretiaci z KAS v kinosále verejne prezentujú svoje (vopred pripravené) kriticko-recenzentské zhodnotenia jednotlivých snímok. Po každom takomto príspevku dá moderátorka  priestor publiku, aby reagovalo, kládlo otázky, nahlas uvažovalo. Nie vždy sa to síce podarí, ale ak sa na pôde Študentských konfrontácií v zmysluplnom (a nemusí byť najpriateľskejší) rozhovore stretnú mladí tvorcovia filmu, mladí kritici a ich pedagógovia, človek priam dokáže nahmatať užitočnosť tohto podujatia.

Zuzana Mojžišová

Idea pravidelných stretnutí študentov Katedry audiovizuálnych štúdií s ich kolegami z realizačných ateliérov sa zrodila zo spoločnej iniciatívy pedagógov Ateliéru filmovej a televíznej réžie, Ateliéru dokumentárnej tvorby, Ateliéru scenáristickej tvorby a Katedry audiovizuálnych štúdií. Cieľom série týchto podujatí bolo vytvoriť diskusiu o študentskej filmovej tvorbe a jej aktuálnych tendenciách, poskytnúť filmárskym adeptom spätnú väzbu na ich diela, a zároveň vytvoriť priestor pre generačný dialóg. Pre poslucháčov audiovizuálnych štúdií, ktorí sa častokrát vo svojich analytických textoch venujú zahraničnej kinematografii, starším slovenským filmom alebo teoretickým problémom, malo zase podujatie poskytnúť príležitosť vyskúšať si kritický režim písania nielen v bezpečnej teritoriálnej a historickej vzdialenosti od tvorcov, ale aj naživo, zoči-voči vrstovníkom, niekedy dokonca kamarátom. Malo zoceliť ich schopnosť pohotovej reakcie, argumentácie, verbálneho prejavu a v neposlednom rade aj kritickej zodpovednosti. Kritické zručnosti sa cibria predovšetkým cvičením a kontinuálna reflexia tvorby je potrebná nielen pri filmoch pre kiná. Vnútrogeneračnú konfrontáciu preto vnímam ako vzájomne inšpiratívnu výzvu.

Študijný charakter projektu umožňuje v laboratórnych podmienkach školy bez inštitucionálnych či ekonomických tlakov obom zúčastneným stranám hľadať sa a mýliť sa. Preto podujatie zatiaľ nebolo určené pre širšiu verejnosť, malo skôr charakter poloformálnej diskusie vo vnútri fakulty. Dve série stretnutí, ktoré sa uskutočnili v uplynulom školskom roku, odhalili úskalia tohto projektu, poskytli však aj inšpiráciu pre ďalšie pokračovania. Ukázalo sa, že záujem tvorcov o reflexiu ich filmov nie je celkom samozrejmosťou. V niektorých prípadoch preto, že sú už po absolutóriu, v iných si filmári reflexiu dokonca neželajú. Ani nie z nejakej autorskej arogancie, ako skôr z nespokojnosti so svojimi filmami, na ktorých ešte aj po skončení školy kvôli rôznym tvorivým či produkčným problém pracujú. Otvára sa teda otázka, do akej miery sú školské filmy „work in progress“ a nakoľko ide o hotové diela otvorené reflexii. Ďalším aspektom, ktorý vyvolal istú kontroverziu, bola slobodná voľba metódy pre reflexiu filmu. Zatiaľ čo niektorí poslucháči KAS sa snažili dielo reflektovať komplexnejšie, iní sa ho zdráhali  interpretovať alebo hodnotiť jeho kvalitu a sústredili sa najmä na formálnu analýzu. Nazdávam sa, že tento postup je legitímny, v prípade formálnej analýzy by sa však žiadalo vytvoriť presah k iným študentským (prípadne profesionálnym) dielam.

Porovnanie atmosféry prvých a druhých Študentských konfrontácií mi dáva nádej, že najväčší problém tohto projektu sa podarí postupne prekonať. Tým problémom je málo intenzívny generačný dialóg. Neraz diskutovali viacej pedagógovia realizačných ateliérov ako ich študenti – tvorcovia hodnotených diel. Rovnako absentovalo živšie artikulovanie protichodných postojov v hodnotení jednotlivých filmov medzi študentskými kritikmi. Dielo môže žiť aj bez kritickej reflexie. A kritická reflexia má zmysel aj bez záujmu tvorcov. Potom však konfrontácie nemajú šancu byť dialógom, ale len zrážkou. Z tejto vykonštruovanej zrážky povstáva to, čo Northrop Frye v Anatómii kritiky označil za skreslené predstavy o kritikovi ako parazitovi a neúspešnom umelcovi, ktorý je tvorivo „impotentný“ a nenávidí skutočne tvorivých ľudí. Koexistencia praktických a teoretických študijných programov na jednej fakulte a ich vzájomná spolupráca je skvelou šancou pestovať intelektuálny rozmer tvorby a kreatívny rozmer kritiky. Potom môže spätná väzba na filmy čosi študentom dať. A ich kritickým proťajškom otvoriť nové teoretické i metodologické otázky. Teším sa na ďalšie stretnutia a ďakujem tým, ktorí ich robia zmysluplnými.

Katarína Mišíková

Text bol uverejnený v časopise Frame 2014, č. 1