Svoju prvú „beletriu“ napísala, keď mala osem rokov, v roku 2011 bola jej kniha Bon voyage zaradená do finálovej desiatky ceny Anasoft litera. Zuzana Mojžišová v rozhovore rozpráva o tom, prečo píše, ale aj o tom, ako sa od scenáristiky dostala ku kritike.

Ste filmová a literárna kritička, pedagogička na Katedre audiovizuálnych štúdií, ale venujete sa aj prozaickej tvorbe. A práve táto vaša stránka ma najviac zaujíma. Aké je to byť spisovateľkou v dnešnej dobe a hlavne na Slovensku? Je vôbec možné uživiť sa u nás spisovateľstvom?

Na túto otázku veľmi neviem odpovedať, lebo som to nikdy neskúšala. Myslím, že keby som sa venovala čisto literárnej činnosti, tak už dávno umriem od hladu. Ale možno aj u nás jestvujú úspešní autori, napríklad žánrových vecí, ktorí to zvládajú.

Kedy ste sa rozhodli, že sa chcete venovať písaniu na profesionálnej úrovni? Viem, že niekoľko členov vašej rodiny píše, ale neuvažovali ste niekedy, že sa vyberiete inou cestou?

Moja mama aj otec sú kunsthistorici, tomu slovu som však ako dieťa nerozumela, ani náplni ich práce. Keď ma teda vyzbrojovali do školy, ako odpovedať na otázku, čo mama a tato robia, mala som povedať, že píšu. Nie vždy to tak v rodinách býva, ale mne sa chcelo robiť to, čo robili predkovia. Lákalo ma písať od pomerne útleho detstva. Prvú „detektívku“, ktorá mala asi pol strany, som napísala, keď som mala osem rokov. No vážnejšie to asi začalo byť pri výbere vysokej školy, keď som sa rozhodla pre scenáristiku. Zvažovala som aj novinárčinu, no tá bola v minulom režime veľmi zaťažená politikou a ideológiou. Hoci zaťažená je aj dnes...

Takže nad inou profesiou ste nikdy nepremýšľali?

Ale áno, mám povolania, ktorým by som sa chcela venovať, keď sa znova narodím. Len krátka poznámka: písanie ma síce vo veľkej miere živí, ale ako profesiu beriem iné písanie, nie to beletristické. Beletristické písanie sa snažím vymedzovať ako hobby, ako niečo, čo robiť nemusím. Lebo úprimne, nemyslím si, že som až taká nadaná, aby som toho mohla robiť veľa. Určite by som nevedela byť spisovateľkou z povolania.

Spomínali ste, že ste vyštudovali filmovú dramaturgiu a scenáristiku. Ako ste sa dostali ku kritike?

Skončila som školu v deväťdesiatom prvom  roku, a to boli časy, keď sa začínala pomalá agónia slovenskej kinematografie, čiže rozpadli sa mi sny, že budem pracovať na Kolibe ako dramaturg, prípadne scenáristka. Bola som považovaná za celkom dobrú žiačku, takže to vyzeralo nádejne. Po osemdesiatom deviatom sme však museli zaplatiť daň za slobodu, predchádzajúce sny sa mi teda naplniť nepodarilo. Niektorí spolužiaci riešili situáciu napríklad prechodom do reklamy, ale to nebolo nič pre mňa. Tak som sa celé roky živila všeličím, čo mi prišlo pod ruku, len aby som si niečo zarobila. No a potom, v podstate náhodne, vznikla cez Václava Maceka možnosť ísť učiť na VŠMU. A tak mi to nejako prischlo.

Takže neľutujete, že ste zostali pri kritike a nevenovali ste sa scenáristike?

Nie, a hlavne ma to ešte stále napriek mnohým rokom, čo som na škole a aj sa kritike a recenzovaniu pomimo školy venujem, baví, a nie som typ človeka, ktorý by takéto veci ľutoval. To je život, bolo sa treba rozhodnúť, tak som sa rozhodla.

Okrem iného ste aj zakladateľkou časopisu Frame. Môžete mi o tom povedať viac? Čo vás viedlo k jeho založeniu?

Časopisy mám rada, sú takou mojou obsesiou. Páči sa mi to médium. No hlavne, keď som asi dva či tri roky pôsobila na VŠMU, uvedomila som si, že väčšina textov, ktoré študenti na škole v rámci rôznych zadaní písali, išla rovno do šuplíka, čo bola škoda, pretože niektoré z nich boli naozaj celkom dobré. Kdesi tam vznikol nápad založiť časopis. Mala som šťastie, že sa opäť Václavovi Macekovi, vtedy v úlohe vedúceho katedry, tá myšlienka páčila a podarilo sa nám aj vygrantovať nejaké drobné. A najmä som učila ročník, v ktorom bola napríklad aj Eva Filová, a oni boli fakt fajnoví. Eva sa časopisu hneď chytila po grafickej stránke, takže redakčný tím bol vlastne hotový. Boli prispievatelia, bola šéfka, bola grafička aj peniaze. Prvé dve čísla vyšli samostatne, až potom sa stal Frame súčasťou Kino-Ikonu. Táto symbióza dvoch časopisov sa mi dodnes páči.

V roku 2013 ste vydali svoju poslednú beletristickú knihu, pracujete momentálne na niečom?

Nepracujem. A už mi z toho šibe, lebo mám námet asi dva roky v hlave, ale neviem sa k písaniu dokopať. Dokážem písať aj relatívne s prestávkami, no začiatok musí byť intenzívny. Čiže často chodím po uliciach, vrátim sa domov, napíšem si nejaké poznámky do zošita, no keď sa doň pozriem, som zúfalá, lebo mnohé tam je v skratke, v náčrte, no nedokážem, nevládzem s tým nič robiť. Asi by sa dalo ostatné povinnosti si preštrukturovať, ale možno si ani v tomto veku stále neviem určiť priority. No momentálne som si na seba ušila bič, pretože idem požiadať o štipendium, a keby náhodou motyka vystrelila a dostanem peniaze, tak  jednoducho písať musím.

Čo vás inšpiruje pri písaní? Čerpáte zo života? Z fantázie?

Určite zo života, i keď aj vtedy je to fantázia. Pre mňa je príbeh meritórny. Milujem príbeh ako fakt. Ako skutočnosť. Najviac ma pri jeho vytváraní baví spájanie jednotlivých vecí. Niektorú zažijeme pred desiatimi rokmi, inú teraz, jednu s tým človekom, ďalšiu s úplne iným, ale napokon sa dajú v príbehu spojiť. A keď zrazu začne príbeh ožívať, veci do seba začnú zapadať.

Posledná moja otázka bude možno trochu čudná, ale vždy ma na píšucich ľuďoch zaujímalo, či sa vám niekedy nestáva, že s odstupom času sa na svoje diela pozeráte úplne inak.  A poprípade vám pripadajú zlé. Pýtam sa to najmä preto, lebo sa mi stáva, že keď niečo napíšem, po čase sa mi to jednoducho prestane páčiť. Ale možno je to iba mojou neskúsenosťou.

Vždy, keď niečo dopíšem, tak to dám prečítať zopár ľudom, ktorých názory si veľmi vážim. Ponúknu mi svoje pripomienky, rady, výhrady, ja splním 95 % z toho, čo mi povedia, a nepriečim sa. Tým pádom sa celá vec alibisticky niekde v mojej duši akoby otáča, zodpovednosť už prebral niekto iný než ja. Viem však, že v danej chvíli, keď kniha išla von, to z mojej strany bolo najviac, čo som vedela spraviť, a z ich strany to bolo priateľské a profesionálne posúdenie. Jednoducho, už sa stalo. Ale nevraciam sa často k svojim knihám. Keď k tomu však niekedy dôjde, „skromne“ priznávam, že nebývam znechutená. Ale ani nadšená. Písanie a texty sú úž raz takou mojou súčasťou, ako má človek ruku. Častejšie sa však vraciam k veciam, ktoré neboli publikované, lebo ich recyklujem v nových textoch. Je samozrejme veľa autorov, ktorí sú si istí, že to, čo urobili, môže ísť spokojne von a stačí im na to vydavateľ, no myslím, že mať okolo seba ľudí, ktorí sú ochotní si váš rukopis prečítať a pomôcť vám, je skvelé.

Ďakujem za rozhovor!

Zhovárala sa Eva Petrželová, študentka prvého ročníka Katedry audiovizuálnych štúdií FTF VŠMU.