„Jablko nepadá daleko od stromu.“

Touto vetou z prvých minút filmu Cesta ven (2014) sa pred nami otvára téma dedičnosti, no aj problematika rómskych stereotypov a predsudkov voči tejto komunite. Český režisér a scenárista Petr Václav sa opäť vracia k rómskej tematike, ktorej sa venoval už vo svojom celovečernom hranom debute Marian (1996). Príbeh rozpráva o Žanete, mladej príslušníčke tohto etnika, ktorá sa snaží zabezpečiť lepší život pre seba a svoju rodinu. Je to film najmä o Rómoch, no nie je tak celkom iba o Rómoch.

Snímka vo veľkej miere pôsobí ako dokument. Pomohlo tomu obsadenie naturščikov (ktorí, mimochodom, stvárnili svoje roly bravúrne), nakrúcanie v reáli a taktiež kamera, ktorá tu figuruje len ako tichý, nezaujatý pozorovateľ deja. Zachytáva výjavy z každodenného života, ktoré pôsobia tak autenticky, až máte chvíľami pocit, že sledujete zábery zo skrytej kamery. Tento aspekt pravdepodobne súvisí aj s režisérovým naturelom, keďže sa okrem hraných filmov venuje aj dokumentaristike, ktorú tiež vyštudoval na FAMU.

Je pozoruhodné, že film obsahuje čisto kontaktný zvuk, absencia nediegetickej hudby však vôbec nie je znateľná, jednotlivé scény sú celistvé aj bez nej. Zaujímavým prvkom je kompletné stíšenie zvuku v dvoch scénach. Zvuk je tu neprítomný len pár sekúnd, no aj to stačí na upútanie divákovej pozornosti. V prvej zo spomenutých scén sa hlavná hrdinka objíma so svojím manželom. V druhej vidíme bohatého a vysokopostaveného  politika, ktorý násilným spôsobom zaobchádza s prostitútkou, a to napriek tomu, že sa ho žena pokúša zastaviť. Takmer to vyzerá, akoby chcel režisér na základe tohto kontrastu zaobchádzania so ženami poukázať, že sociálny status nedefinuje charakter jednotlivca.

Naratív sa netočí okolo jedného ústredného konfliktu, zobrazuje skôr mnohé aspekty rómskeho života – chudobu, dlhy, kriminalitu, rodinné vzťahy, odmietnutie (či už pracovné alebo medziľudské), tehotenstvá v mladom veku, drogy, rómsku zábavu a hudbu, ich sny a túžby. Zahrnutím viacerých perspektív vzniká komplexný portrét tejto menšiny.

Veľkým plusom filmu je jeho nestrannosť. Nenadŕža ani Rómom, ani „bielym“, ukazuje celé spektrum oboch etník. Hlavnú hrdinku v jej úsilí o lepší život neťahajú nadol len Nerómovia s predsudkami, ale aj príslušníci jej vlastnej komunity, ktorých správanie a činy tieto predsudky bohužiaľ vyvolávajú. Sú tu zobrazené rómske postavy, ktoré kradnú a majú agresívne sklony, rovnako však aj tie, ktoré sa snažia žiť slušný život a poctivo zarábať. „Bieli“ sú vykreslení v podobnej škále - jedni odsudzujú a sú neprajní, druhí sú nápomocní či priateľskí. Tento aspekt snímky pekne odzrkadľuje realitu. V každom etniku sa nájdu príslušníci oboch pólov.

Idea filmu je však viacvrstvová a dá sa uplatniť aj mimo rómskej komunity. Žanetino vzopretie sa okolnostiam si môžeme priradiť k akýmkoľvek životným podmienkam, pôvodu či zázemiu, stále však bude poukazovať na dôležitosť našich skutkov. Žaneta sama nie je dokonalá, no napriek neustálym ťažkostiam a neúspechom sa vytrvalo pokúša dopracovať k svojmu cieľu.

Snímka nám ako spoločnosti nastavuje zrkadlo a odraz, ktorý v ňom vidíme, je v kritickom stave. Napriek tomu, že zobrazuje situáciu v Česku, bez problémov by sme si do obrázku vedeli dosadiť Slovensko či iné štáty.

Symptomatickým významom filmu je problém neprispôsobivosti a nedostatok snahy o zlepšenie. Totiž, na otázku, či Žaneta nájde cestu von, film neodpovedá. Odpoveďou sme totiž my všetci, nezávisle od etnickej skupiny. Úsilie o zmenu musí prísť z obidvoch strán.

Nina Ulická