Človek hľadá sám seba vo filmoch a premýšľa, kam patrí. Som súčasťou väčšinovej bielej rasy, väčšinovej ženskej populácie a jednej alebo dvoch viac či menej diskutovaných menšín.

Donedávna som si to ani neuvedomovala, ale s príchodom pandémie sa stala moja metamorfóza na minoritu ešte citeľnejšia. Priateľ bol ďaleko a v televíznych správach, na sociálnych sieťach nariekali rodiny, ako si kvôli lockdownu a homeofficu skáču doma po hlavách. U mňa doma skákala iba mačka, najradšej po ovládači od projektora, náhodne si tak púšťajúc filmy bez mojej prítomnosti (true story). Jedného večera som sa teda  podvolila jej náznakom, nechala projektor zapnutý a preklikávajúc sa obsahom rôznych streamingových platforiem som začala hľadať reprezentácie svojich menšín na plátne.

Núdzový stav okolo Vianoc si vyžadoval núdzový binge-watching, mačka a ja sme teda zhodne prikývli na nórsky seriál Vianoce u našich (Hjem til jul/Home for Christmas, 2019 – 2020, r. Anna Gutto a Per-Olav Sørensen) dostupný na Netflixe. Začína sa spomaleným odjazdom od hlavnej postavy Johanny usadenej medzi dvoma deťmi za adventným stolom. Divák počuje jej vnútorný monológ: „Toto som ja. Johanna. Mám 30 rokov a som sama. Je prvá adventná nedeľa a celá rodina sa zišla u našich. Mama ma usadila na koniec stola medzi bratove dvojčatá. Povedala: S deťmi ti to ide. Myslí tým to, že s dospelými budem sedieť až vtedy, keď si nájdem priateľa. A v tom je ten problém. Ja sa mám totiž dobre, ale pri rozhovoroch s kamarátmi a rodinou sa cítim mimo. Väčšinou sa riešia partneri, deti, rande, sex, kolika, orgazmy, prsia, z ktorých tečie mlieko, ako na nič nie je čas. Tak som si začala hovoriť, hlboko vo vnútri sa pýtať, čo vlastne v skutočnosti chcem. Takmer to už ani neviem, keďže mi všetci stále vysvetľujú, ako mám žiť. Viem iba to, že na Štedrý večer nechcem sedieť medzi dvojčatami. Mozog mi teraz kolabuje a chystám sa povedať niečo, čo hlboko zasiahne nielen mňa, ale aj niekoľko ďalších ľudí.” Z Johanny napokon vypadne, že má priateľa. A  je to lož.

Počiatočná zápletka sa nebude zdať originálna divákom poznajúcim romantické komédie, v ktorých dievča predstiera, že má chlapca, aby sa striaslo nepríjemných vzťahových otázok svojej rodiny, následne však musí nejakého priateľa (spočiatku predstieraného) zohnať´, a to v limitovanom čase. Kvôli príkladu sa ani nemusíme vzdialiť od sezónnych filmov, dokonca tých vianočných: v snímke Sviatočné rande (Holidate, 2020, r. John Whitesell) vyrieši hlavná postava v podaní Emmy Roberts podobný problém „ prenájmom” frajera čisto len pre maškarádu rodinných stretnutí a osláv sviatkov počas roka.

V čase vianočných sviatkov a podobným úvodom vnútorného monológu sa začína aj príbeh najznámejšej filmovej „spinster” Bridget Jonesovej. Podobnosť s britskou komédiou sa však končí najneskôr v jej treťom filmovom pokračovaní, keď hlavná postava stráca označenie bezdetná. Z vnútorného monológu nórskeho seriálu sa dá všeličo odčítať, ale mu aj vyčítať. Johanna akoby naznačovala, že je spokojná bez partnera, že sama od seba nikoho nehľadá, ale cíti sa ostrakizovaná, či už pre nedostatok spoločných konverzačných tém s okolím, alebo len samotným faktom, že je single. Počas prvej epizódy nám jej singularitu (solitérnosť) vyhadzuje na oči aj spoločnosť: pyžamo v obchode sa predáva len v dvojitom balení –  pre zamilované páry, takže ak ho Johanna chce, musí si kúpiť oba kusy; podobná scéna nastane pri nákupe vlny na štrikovanie –  Johanna sa môže zapojiť do losovania o výhru exotickej dovolenky… pre dvoch! Keďže Johanna je v hľadaní priateľa rezervovaná, katalyzátorom pre mnohé rande sa stane jej dobrá priateľka a spolubývajúca Jørgunn, ktorá Johannu vyslovene núti do stretávok. Tak sa počas 12 častí a dvoch Vianoc zoznámi divák s viacerými nápadníkmi tejto sympatickej zdravotnej sestry: s niektorými to skončí po prvom rande, s inými ponadväzuje dlhodobejšie vzťahy. Nakoniec príde tridsaťročná Nórka minimálne na to, že nechce byť sama.

Čo sa týka prokreačnej témy, Johannin postoj nie je jednoznačný. Až v druhej sérii, pri návšteve bývalého priateľa, sa dozvedáme, že ich vzťah sa rozpadol aj kvôli tomu, že on deti veľmi chcel a ona sa vo svojich vtedajších 27 rokoch na ne cítila ešte primladá. Iróniou života je, že o dekádu mladší Jonas, do ktorého sa Johanna zaľúbi, sa s ňou práve zo strachu, že už bude chcieť riešiť otázku detí, na konci prvej série rozíde.

Johanna je o pár rokov mladšia postava, v ktorej sa do veľkej (no nie bezhraničnej) miery nachádzam: brat, ktorý má dvojičky, nevydarený predošlý vzťah, pocit osamelosti, no a napokon vzťah s oveľa mladším mužom. Tak by sa dali popísať posledné dva roky môjho života a dve série seriálu, z ktorých, žiaľ, tá druhá je aj tou poslednou. Končí sa síce happyendom, ale pre diváka to znamená aj koniec bez odpovede na otázky: Má vzťah s mladým Jonasom budúcnosť, ak by seriál pokračoval? Stane sa z dvojice príkladný pár manželov Macronovcov? A ako sa nakoniec rozrieši otázka detí?

Moje zaškatuľkovanie sa do dvoch minorít: bezdetná a s primladým frajerom mi však akosi nestačí. Nachádzané kinematografické ženské postavy si podľa ich vzťahu k potomstvu a pre systematickosť svojho hľadania, rozdeľujem na nasledovné množiny: matky spokojné a nespokojné; ženy, ktoré nemôžu mať deti a chceli by (Only you, 2018, r. Harry Wootliff; Private life, 2018, r. Tamara Jenkins); ženy, ktoré mali deti, ale prišli o ne (Tri bilboardy kúsok za Ebbingom 2017, r. Martin McDonagh; Pieces of a Woman 2020, r. Kornél Mundruczó); ženy, ktoré nechceli mať deti, ale nakoniec ich mali a sú spokojné; a ženy, ktoré nechceli mať deti, nemali ich a napriek tomu sú tiež spokojné. O túto poslednú kategóriu mi v mojom malom výskume ide: šťastná bezdetná žena. V zahraničných filmových článkoch sa často píše o jej nedostatočnom zastúpení. Môj skeptický názor však vždy znel, že pre ženu v reprodukčnom veku je komplikované spraviť záverečný úsudok o  otázke plodenia. Zväčša je potrebný odstup času, zostarnutie a obzretie sa späť. A tak napriek tomu, že ma fascinujú príbehy dobrovoľne sterilizovaných dvadsiatničiek, ich skalopevná rozhodnosť, za relevantnejšiu budem považovať vzorku starších ženských postáv. Až keď sa brána zatvára, uvedomujeme si, čo za ňou ostane zatvorené. Muž môže mať svoje biologické dieťa aj veľmi dlho po tom, čo ho žena mať už nemôže. Ženské hodinky odrátavajú čas bez ohľadu na to, či ich tikotu dievčina načúva alebo nie.

A tak som v okruhu mne známych ženských cinefiliek rozhodila siete a zapátrala  po spokojnej, zrelej, relatívne vyrovnanej, bezdetnej, heterosexuálnej ženskej postave a… akosi sme žiadnu nenašli. Našli sme mladé a nerozhodnuté. Našli sme lesbičky (a aj tie mnohokrát túžili byť –  a v konečnom dôsledku sa aj stali matkami), ako to napríklad ponúka najnovšia séria seriálu Master of none (2015 – 2021, r. Aziz Ansari a Alan Yang). Našli sme bezdetné verzie prehnaných kariéristiek, workoholičiek, alkoholičiek alebo inak závislých žien, našli sme vyššie spomenuté, z ktorých niektoré boli „ napravené” zásahom osudu, trebárs aj v podobe neplánovaného tehotenstva –  práve to dalo ich životu zmysel.

            Je asi pol roka do Vianoc a pol roka po Vianociach, človek by povedal, že dozrel čas na odstup a aj na uspokojivý výsledok pátrania. I don't feel at home in this world anymore (2017, r. Macon Blair) je vtipne napísaný a príjemne pozerateľný film s hlavnou postavou Ruth, ktorú stretáme v deň, keď všetko, čo sa dá pokakať, sa aj pokaká –  a to doslova,  aj pes chalana zo susedstva na jej trávnik a to opakovane. Vrcholom toho „dňa blbca” je vykradnutie domu, pri ktorom je odcudzený Ruthin počítač a vzácne striebro po babičke. Ruth nie je stará žena, ale nie je už ani najmladšia a otázka detí príde na pretras len okrajovo, za to však v kľúčovej scéne v druhej polovici filmu. Elijah Wood ako podivínsky sused Tony, ktorého pes pravidelne špinil Ruthinu predzáhradku, sa medzičasom stal parťákom hlavnej postavy na ceste za dosiahnutím spravodlivosti, a tak sa táto dvojica ocitne v dome potenciálneho páchateľa. Spočiatku nájdu len pohostinnú macochu hľadaného grázlika, ale po chvíli sa objaví aj mafiánsky pôsobiaci otec s ozbrojeným komplicom. Medzi Ruth a otcom zlodeja sa odohrá nasledovný rozhovor:

Mafián:           Prečo ste tu?

Ruth:               Váš syn sa vlámal do môjho domu a ukradol mi veci.

Mafián:           Čo to má spoločné so mnou?

Ruth:               Myslela som, že ho tu nájdem.

Mafián:           Preto predstierate, že ste policajtka?

Ruth:               Chcela som ho vypátrať, aj keď tu nebude.

Mafián:           Prečo?

Ruth:               Aby som ho konfrontovala.

Mafián:           V štýle „ako sa opovažuješ bla-bla-bla”?

Ruth:               Áno, presne tak. Nemôžete sa takto správať k ľuďom.

Mafián:           Vravíte to tak, akoby to niečo znamenalo. Pozrite,

                        neschvaľujem správanie svojho syna, ale ktokoľvek

                        sa môže chovať akokoľvek, pokiaľ mu na to dáte príležitosť.

                        Vitajte v reálnom svete.

Ruth:               Teraz už chápem, prečo z neho vyrástlo to, čo vyrástlo.

Mafián:           Máte deti?

Ruth pokrúti hlavou.

Mafián:           V tom prípade nemáte predstavu, o čom tu rozprávate.

                        Christian mal viac výhod a možností ako 99,9 percent tejto planéty.

                        Vďaka mne. Takže s týmto za mnou nechoďte. Koľko chcete?

Ruth:               Nejde mi o peniaze.

Mafián:           Tak potom som zmätený. O čo vám ide?

Ruth:               For people to not be assholes.

Aby sa ľudia nesprávali ako kreténi – to je posolstvo nedoceneného filmu, ktorý na čas odpútal moju pozornosť od oscilácie okolo „ego-témy” vlastného rozmnožovania a odhalil krásu postáv, ktoré sa namiesto svojich detí starajú o tie (do tých), ktoré už na svete sú, nenápadnú vznešenosť charakterov, ktoré sa usilujú o ľudskosť ľudstva, etickosť k zvieratám, k planéte.

Pátranie po šťastnej bezdetnej a vyzretej heterosexuálke sa však nekončí, čitateľom a čitateľkám už teraz možno nejaké napadajú. Hustejšie zastúpenie minorít, ich príbehy v umení a kultúre sú súčasťou pozitívnych spoločenských zmien a moja skromná predpoveď je, že aj spokojných, zrelých, nič neľutujúcich bezdetných ženských charakterov bude viac. Teším sa na ne.

Nina Nováková