(Sekerka - recenzia)

Od momentu, keď Oscara za najlepší film  prvýkrát vyhralo dielo  režiséra tmavej pleti, ubehlo už sedem rokov. Respektíve, vzhľadom na takmer storočnú tradíciu udeľovania cien americkej filmovej akadémie by asi bolo vhodnejšie nahradiť slovo „už“ výrazom „len“. Za sedem rokov sa toho však v rámci inklúzie vo filmových oceneniach stihlo mnohé upriamiť na správnu cestu, aj keď/hoci mnohé spôsoby nápravy, napríklad povinné kvóty pre možnosť uchádzať sa o zlaté sošky, sú dosť kontroverzné. Z širšieho spoločenského hľadiska sme sa však za posledné obdobie mohli presvedčiť, že rasové predsudky s často brutálnymi následkami medzi nami pretrvávajú aj naďalej. Aktuálnosť problematiky a dôležitosť upozorňovania na ňu si uvedomuje aj režisér Steve McQueen.

Bol to práve on, kto v roku 2014 s filmom 12 rokov otrokom (2013) ovládol oscarovú noc a v roku 2020 sa k téme rasových predsudkov vrátil v päťdielnej antológii Sekerka –zmesi štyroch skutočných a jedného fiktívneho príbehu, ktorá sa odohráva v období šesťdesiatych až osemdesiatych rokov minulého storočia. Projekt je pre McQueena o to osobnejší/naozaj osobný, lebo hovorí/prináša príbehy ľudí karibského pôvodu žijúcich na území Veľkej Británie. S prihliadnutím na túto tematiku ide tiež o viac než zaujímavý námet v rámci osvety vzhľadom na mimoamerické dejiny priamo vykresľujúce rasistické tendencie starého kontinentu. Je takmer neuveriteľné, že v záplave najrôznejších televíznych adaptácií klasických literárnych a dramatických diel sa pre dramatizácie látok, ktoré McQueenova antológia predstavuje, nenašlo v britskej televízii v rozmedzí šesťdesiatich/za posledných šesťdesiat rokov miesto.

Inšpirácie skutočnými udalosťami v podobe vyhrotených demonštrácií, súdnych procesov či nespravodlivo konajúcich orgánov spravodlivosti sú najmä v dnešnej dobe veľmi populárne, čo sa filmových námetov týka, a to predovšetkým v rámci územia Spojených štátov amerických. Tvrdenie, že inde ako za veľkou mlákou je otázka rasizmu pálčivejšia, by bolo špekulatívne, no práve jej vykreslenie cez problémy inej zdanlivo rozvinutej krajiny je hlavným ozvláštnením antológie Sekerka. Podobne ako Spojené štáty aj história Veľkej Británie, či dokonca len okruh černošských prisťahovalcov disponuje svojimi vlastnými osobnosťami martýrov či nenápadných revolucionárov dôležitých pre vývoj kozmopolitizmu, inklúzie alebo „len“ spravodlivosti neovplyvnenej žiadnymi predsudkami. Steve McQueen si uvedomuje potrebu upozorniť na tieto spoločenské problémy, a hoci sa odohrali už pred desiatkami rokov, zvoleným výberom tém a látok sa mu darí nachádzať paralely s terajším stavom spoločnosti.

Pri námetoch však výrazová pôsobivosť jednotlivých filmov nekončí. McQueen ako člen komunity demonštruje svoju spätosť s danou problematikou, pričom kritike nepodrobuje len jednu stranu spoločnosti. Napriek tomu, že vždy, keď sa na scéne objavia policajti, divákovi zovrie žalúdok, postavením afro-karibských prisťahovalcov do centra naratívu režisér formou prenikavej sondy odkrýva aj problémy vo vnútri komunity. Spomínané martýrstvo tak nie je jedinou charakterovou črtou utláčaných, čo je, dovolím si tvrdiť, najfrekventovanejším negatívne vyznievajúcim modusom filmov s obdobnou tematikou. McQueen komornejším formálnym prístupom vytvára akýsi mikrokozmos daných spoločenstiev na čele s chybujúcimi, no odhodlanými tragickými hrdinami. Ako jednoducho dobré či zlé nevykresľuje ani ostatné postavy, vďaka čomu sa mu darí vytvárať komplexné a uveriteľné interpretácie dôležitých udalostí.

Tento prístup je jasne badateľný už od samotného začiatku pilotnej epizódy Mangrove. Práve pri drámach zo súdneho prostredia, akú Mangrove predstavuje, je ústredná pozornosť rozprávania venovaná černošským postavám vzácna. Na ozvláštnení v podobe sondy do nejednoduchého života karibských prisťahovalcov postavil McQueen najvyhrotenejšiu a najpôsobivejšiu časť svojej antológie. Netýka sa to však len scén súdneho sporu obvineného majiteľa karibskej reštaurácie (Shaun Parkes) spolu s vodkyňou britského hnutia Čiernych panterov (príznačne obsadená Letitia Wright – hviezda komiksovky Čierny Panter /2018/) z účasti na mierových protestoch ukončených brutálnym potlačením zo strany londýnskej polície. Tomu všetkému totiž predchádza podmanivé predstavenie karibskej komunity prostredníctvom hudby, tanca či jedla, ale aj sugestívna evokácia obdobia sedemdesiatych rokov v štvrti Notting Hill. Herecké výkony spomínaných zúčastnených navyše zaujímavým spôsobom rozvíjajú charakter a vnútorné prežívanie chybujúcich hrdinov.

Epizóda Lovers Rock je jediným fiktívnym príbehom antológie, čo je badateľné už na prvý pohľad. Oproti ostatným častiam prakticky nedisponuje konkrétnou naratívnou štruktúrou, z formálneho hľadiska tak ide o najzaujímavejšiu, hoci v rámci kontextu celej antológie aj o kvalitatívne najkontroverznejšiu prezentáciu daného obdobia a kultúry. Voľnosť rozprávania umožňuje McQueenovi ešte intenzívnejšie navodzovať a preskúmavať atmosféru domovej zábavy britských černochov. Cez obrazovku je možné takmer pocítiť chuť polievky, ktorú ženy na začiatku pripravujú, a to isté platí aj o upotených bytových tancovačkách, ktoré evokujú horko-sladké spomienky na dobu predpandemickú.

Kokosovým orechom (tmavým zvonka, bielym zvnútra) je svojou komunitou nazývaný forenzný vedec (John Boyega), ktorý sa v roku 1983 rozhodol, že sa situáciu pokúsi zmeniť zvnútra a narukoval do radov utlačujúcej/utláčajúcej britskej polície. Konflikt prameniaci z nosnej témy je ešte väčšmi umocnený súdnym procesom o napadnutí otca hlavného hrdinu práve príslušníkmi polície, čo scenár znamenito využíva pre nastolenie otázok, na ktoré nejestvujú jednoduché odpovede, a pre paralelu všeobecného konfliktu spoločnosti s osobným sporom otca so synom. Nešťastným scenáristickým krokom je však odoprenie dôležitých informácií divákovi, a to vrátane rozuzlenia. Príbehové a charakterové motivácie tým tak trocha uviazli v rovine nejasností, čo epizódu Red, White and Blue brzdí v potenciálne mimoriadnom vyostrení a katarzii.

Týmto nedostatkom ešte väčšmi trpí epizóda o premene osirelého outsidera na slávneho kultúrneho aktivistu menom Alex Wheatle. McQueen väčšinu sujetu situuje do prostredia obchodovania s drogami, čo kvôli tematickému presýteniu nedokáže ozvláštniť ani postavy, ani kultúru karibskej komunity. Frustrujúcejšia je ale uponáhľaná a opäť nedokončená naratívna štruktúra. Epizóda preto pôsobí ako úvodná časť samostatnej série o Alexovi Wheatleovi. O tom svedčí aj záverečný dôvetok, ktorý je v rámci života tejto osobnosti a spoločenskému kontextu najhodnotnejším prvkom celej epizódy.

Azda najosobnejšie vyjadrenie predstavuje záverečná epizóda Education, keďže samotnému režisérovi bola v mladom veku diagnostikovaná dyslexia. V nej je mladý Kingsley (Kenyah Sandy) kvôli výsledkom IQ testu preradený do „špeciálnej školy“, ktorá v skutočnosti predstavuje miesto, kam sú „odpratávané“ čierne deti. McQueen okrem upozorňovania na rasovo zaujatý systém berúci deťom ich šancu ešte skôr, než by nejakú vôbec naozaj dostali, zdôrazňuje dôležitosť podpory v rámci komunity. Sú to práve ženy tmavej farby pleti, ktoré túto obludnosť odhalia a prinútia rodičov, aby vzali riešenie problémov do vlastných rúk a nebáli sa bojovať za spravodlivosť.

Podobne by sa dal charakterizovať odkaz celej antológie. McQueenovo vyrozprávanie príbehov pozoruhodných osobností je svojím spracovaním značne nevyrovnané, no vďaka tomu ešte väčšmi vynikne pestrosť témy rasového utláčania a kolízie dvoch kultúr. Ide o zaujímavú súhru osobnej reakcie režiséra na nevenovanie pozornosti dôležitým udalostiam/obchádzanie dôležitých udalostí dejín britských imigrantov a poctu ich vzdoru s geopolitickým komentárom a alúziou na pretrvávajúce problémy rasizmu v dnešnej dobe. V kontexte súčasných diel kinematografie, ktorých nezanedbateľná časť pôsobí v rámci rozprávania príbehov o neprávostiach páchaných na rasových menšinách ako spoločenský kalkul, disponuje Sekerka nepopierateľným a úprimným zápalom pre upriamenie pozornosti na doteraz celkom prehliadané udalosti modernej histórie Veľkej Británie. Dôkazom je aj na pohľad láskyplná pocta karibskej kultúre, ktorá pre režiséra Stevea McQueena viditeľne veľa znamená,  na oplátku zase Sekerka znamená veľa pre túto malú komunitu na britskom území. Možno aj preto, že im pripomína slová Boba Marleyho: „Ak vy ste veľký strom, my sme sekerka.“

Matej Ambroš