Nina Nováková

Môj obľúbený slovenský film... neexistuje.

Tak trochu ním nie je žiaden, zároveň ním nemôže byť iba jeden.

Tie, ktoré by mohli niesť označenie „obľúbený“, nie sú nimi vo svojej celistvosti.

Sú to skôr fragmenty zo súčasných filmov slovenských a starších filmov československých, niekedy viac českých ako slovenských.

Film možno mať rád z mnohých dôvodov. Napríklad pre súkromné, vysoko subjektívne prepojenie s niečím osobným – zážitkom, spomienkou, asociáciou, životnou etapou.

Filmy máme radi preto, že nám prinášajú katarziu – často za cenu bolesti a smútku, ale aj z opačného dôvodu – že nás tešia, prinášajú nám radosť, niekedy iba takú jemnú, nenápadnú.

Tichú radosť mi nedávno spôsobil film Dušana Hanáka z roku 1985 s rovnakým názvom – slovným spojením, ktoré odznie priamo z úst hlavnej hrdinky, keď sa snaží zadefinovať akýsi prchavý životný pocit. V jednej zo scén jej kamarátkina dcéra češe vlasy, no práve v momente, keď sa Soňa chystá prezradiť recept na tichú radosť, ju dievčatko náhle potiahne za vlasy. Malá tichá radosť je tak ironicky prerušená drobnou, nepatrnou bolesťou.

Istý čas sledujem kvôli diplomovej práci krátke slovenské dokumentárne filmy so zdravotníckou a medicínskou tematikou. Dlhometrážne a hrané na rovnakú tému si dávam za odmenu. Príbeh zdravotnej sestry z detského oddelenia bratislavskej nemocnice bol odmenou v pravom zmysle slova.

Poteší už otváracia scéna in medias res. Soňa v podaní Magdy Vášáryovej leží ráno v posteli vedľa svojho muža Emila, zjavne je už dlhšie prebudená. Po rannej očiste v kúpeľni nakukne do izby, kde spí na chrbte jej chrápajúca svokra v natáčkach, deravá zubná protéza sa vznáša v pohári s roztokom na nočnom stolíku. Soňa sa vráti do izby a stojac nad Emilom, ktorý v totožnej spánkovej polohe pripomína svoju matku, sa rozhodne pre rázny krok: zbalí si kufor a pokúsi sa o odchod. Svokra však zalarmuje syna a ten s pomocou náhody zamknutých vchodových dverí stihne manželku zastaviť. Sprvu to vyzerá tak, že sa úprimne snaží zistiť, čo Soňu trápi, keď však utrúsi poznámku o tom, či zrovna nemá „tie ženské veci“, otvorí  diapazón mizogýnnych, sexistických výrokov na manželkinu adresu tiahnucich sa celým filmom. Ukážuc na natrhnuté vrecko od mlieka sa jej spýta, či v obchode nemali iné. Keď sa s ním – unavená po službe – odmietne milovať, muž zahlási: „Načo som sa ženil, večer ideš do služby a ráno mi ani raňajky neurobíš.“ Vyhrážka „ja ti dám deti, že ti hlava odletí“ je vrcholom slovného násilia v situácii, keď Soni vyčíta nadštandardnú pozornosť venovanú chlapčekovi prijatému do nemocnice, ktorému hrozí, že skončí v detskom domove. Aj keď niektoré z Emilových výrokov reprezentujúcich stereotypné vnímanie úlohy ženy v spoločnosti vyznievajú dnes neoriginálne, nestrácajú zo svojej závažnosti. Inštalatér Emil, ktorý je zároveň aj rádioamatérom, vysiela signály do neznámeho sveta, namiesto toho, aby sa pokúšal liečiť naštrbenú komunikáciu so svojou manželkou.

Vo vzťahoch medzi ženami a mužmi prevláda vo filme skepsa, priam nemožnosť vzájomného pochopenia. Pri čítaní novinovej správy o žene, ktorá odišla z domu bez toho, aby o sebe podala akékoľvek informácie, nás zarazí ľahostajná reakcia doktora Macka, ktorého sme dovtedy v množine Soniných potenciálnych mužských partnerov považovali za svetlú výnimku.

Empatia však viazne aj medzi ženami samotnými. Na jednej strane sa svokra svojej neveste zdôveruje, rozpráva jej sny o zosnulom manželovi, akoby si z nej chcela spraviť priateľku. Na strane druhej jej robí napriek: podlahu drhne práve vtedy, keď sa Soňa pokúša dospať nočnú službu, vyhodí jej krémy, rodinnú fotografiu nájde Soňa takisto v koši. Dôchodkyňa ráno večne obsadzuje kúpeľňu, preto je Soňa – ak chce odísť do práce načas, nútená umývať si zuby nad kuchynským drezom. „Čo tam robila celú noc, keď je taká unavená?“ podporí Emilova matka absurdné postoje svojho syna k štandardným požiadavkám zamestnanej ženy. Keď sa však schyľuje k rozvodu a Soňa si z bytu odnáša posledné veci, prizve ju svokra na sviečkovú.

Ešte stále, aj v dnešnej dobe, nepovažujem za samozrejmosť prípad muža – režiséra staršej generácie –  artikulujúceho feministické názory, to je prvý z dôvodov mojej tichej radosti z Tichej radosti. Druhým je vizuálne pohladenie v podobe vkusnej scénografie so starostlivo a minimalisticky volenými rekvizitami v interiéroch: majestátna mapa sveta nad manželským lôžkom, niekoľko ďalších kartografických kúskov na stenách pekne zladeného bytu s nepekne  vychádzajúcimi spolubývajúcimi – všetko v tlmených zemitých jesenných farbách. Oľga Maiová, Viera Dekišová a Mona Hafsahl sú ženami podpísanými pod architektúrou, scénografiou a návrhmi kostýmov, ktorých farbená paleta je pastvou pre oči: od Soninej maslovo bielej nočnej košele s drobunkým žltým vzorom cez vyblednutú banánovú farbu kuchynskej linky, dotváranú jediným doplnkom – kávou Moka, rôzne odtiene béžovej, kapučínovej a khaki v odevoch postáv, tóny čokoládovej a orechovej v nábytku a ďalších dekoráciách, dokonca aj tá tisíckrát vykefovaná hnedá nemocničná kachlička vyžaruje s odstupom času akúsi príťažlivú patinu. Pocity dezolátnosti a zanedbanosti, ktoré kedysi takéto výjavy vyvolávali, metamorfujú pod vplyvom retro filtrov instagramových fotiek a súčasných dizajnérskych trendov na zrakovú nostalgiu, výtvarný spomienkový optimizmus.

Pani Malíková, upratovačka v nemocnici, je – podobne ako povolanie vrátnika v akomkoľvek závodnom podniku či družstve danej doby – nositeľkou všemocného spoločenského statusu. Samozvaná odborníčka na mužskú fertilitu si na margo bezdetnosti doktora Macka dovolí utrúsiť poznámku: „Čo ten už vie o deťoch, keď si ani vlastné nevie urobiť“; zdravotnú sestru, ktorá jej zadá úlohu vyčistiť podlahu, odpapuľuje slovami: „Keď ti len toľko k šťastiu chýba.“ Doktor s ambíciami na ďalšiu atestáciu alebo sestrička študujúca popri práci sú niekým, kto „chce byť múdrejší ako tí ostatní“ (s prirodzene negatívnou implikáciou) a na koho treba nazerať prinajmenšom s podozrením. Spolu s úplatkami v podobe demižónov vína či stavebného materiálu; protekciou na pracovisku; bielymi sandálikmi na opätkoch, ktoré dnes už nespĺňajú štandardy predpísanej pracovnej obuvi zdravotného personálu; podávajú tieto atribúty výstižnú správu o socialistickom zdravotníctve. Životné dilemy a drámy, ktorým tridsaťšesťročná Soňa čelí, sú však šokujúco aktuálne aj po štyridsiatich rokoch.

Dialógy vo filme Tichá radosť sú strohé a obrazné, niekedy nemožno jasne dekódovať, čo chcú postavy danými vyjadreniami povedať. Prirodzene sa tým rozširuje pole interpretácie, čo nabáda diváka hľadať konotácie s vlastným životom. Samota ako psychologický a sociologický fenomén teraz rezonuje svetom kvôli vynútenej izolácii počas pandémie a je veľkou témou aj v Hanákovom „filme o ženách“.

Doktorka Galová, slobodná matka, Sonina kolegyňa a blízka priateľka, ktorú stvárnila Jana Brejchová, v úvode filmu vyhlási, že zotrvávaním v súčasnom manželskom vzťahu klame Soňa samu seba. Soninou sebaanalýzou je odpoveď, že sa možno bojí byť sama. Od tohto prvotného strachu prejde hlavná hrdinka stoosemdesiatstupňovým prerodom až k záverečnej scéne filmu: keď sa jej sympatický sanitár Vlado opýta, či bude jeho podnájomníčkou, odpovie mu, že chce byť sama. V skutočnosti však sama nie je alebo aspoň v istom zmysle dlho nebude, čaká totiž dieťa.

Debatu na tému samoty vediem s dvoma priateľkami/priateľmi. Obe osoby sa nachádzajú v životnej situácii, v ktorej je samota vzácnosťou. Jedna si ju smie dopriať len v malých špecifických okamihoch mimo kruhu svojej rodiny a práce, druhá si ju užíva plnými dúškami, ale za cenu istej straty a traumy. Vždy som si myslela, že človek nebol vysústružený na samotu. Potrebuje ďalšiu alebo ďalších k svojej existencii. Alebo ešte rigoróznejšie: vytvára si svet spolu s niekým, niekto sa stáva jeho svetom a on sa stáva svetom pre niekoho. Nestratiť v takom prípade sám seba, ako na to upozorňuje Sonina kamarátka v Tichej radosti, nie je jednoduché. Druhou možnosťou je stať sa sám sebe celým svojím svetom.

Autorka je študentkou 5. ročníka.

Foto: Snímka z filmu Tichá radosť (1985). Zdroj: https://encrypted-tbn0.gstatic.com/images?q=tb-n:ANd9GcRVheYiwwDAM58R6oXrHExiXE0e4R66zYbYyg&usqp=CAU