Adaptácie sci-fi velikánov na KAS a doma

Ako doktorand tretieho ročníka na Katedre audiovizuálnych štúdií mám možnosť už tretí rok ponúkať študentom námety na ročníkové a bakalárske práce. Vždy sa medzi tri-štyri ponúknuté témy „votrie“ aj porovnanie filmového diela či diel s ich literárnymi predlohami. Možno je to dané tým, že som v prvom ročníku na bakalárskom stupni riešil americké remaky originálnych diel japonského režiséra Akiru Kurosawu. Nešlo teda o porovnanie s iným umeleckým druhom, každopádne „porovnávať porovnateľné“ ma ihneď chytilo a zistil som, akým smerom by som sa chcel uberať aj v kariére pedagóga. Už od začiatku doktorandského štúdia ponúkam študentom možnosť vybrať si porovnať filmové adaptácie sci-fi diel amerického autora Philipa K. Dicka s ich literárnymi predobrazmi. Som rád, že tento rok sa jedna študentka prvého ročníka „chytila do pasce“ a budeme tak po dva semestre riešiť, ako tie slávne paranoidné predlohy vlastne (nielen) v Hollywoode pochopili.

Osobne som počas bakalárskeho a magisterského štúdia napísal tri rozsiahle komparatívne štúdie; a to Blader Runner vs. Snívajú androidi o elektrických ovečkách?, Scanner Darkly vs. Scanner Darkly a nakoniec Minority Report vs. Minority Report. V prvom prípade išlo o adaptáciu s menšími či väčšími zmenami oproti predlohe, ale so zachovaním ducha predlohy a hlavnej dejovej línie. V tom druhom o doslova identickú adaptáciu, čo sa týkalo aj neortodoxného štylistického spracovania pomocou rotoskopie, aby aj divák pochopil, čo je to byť celý život na drogách, ako hlavné postavy. No a tretie dielo patrí síce do „mainstreamu“, avšak z predlohy si „ukradlo“ iba ústredný nápad a ide si svojou vlastnou cestou. Som tak nesmierne zvedavý, čo budeme spoločne s mojou študentkou porovnávať tentokrát, vyberať je stále z čoho.

Pri premýšľaní nad tým, aké filmové resty dohnať počas globálnej pandémie a následnej domácej karanténe ma napadlo, že tu bol snáď minimálne ešte jeden slávnejší tvorca science fiction ako Philip K. Dick, a to Isaac Asimov. Paradoxne sa však scenáristi a režiséri jeho dielam skôr vyhýbajú. Pri hlbšom náhľade do problematiky to nepôsobí až tak nezmyselne. Jeho najslávnejšie diela by si zaslúžili drahé megaprodukcie a vzhľadom na ich inteligentné jadro a absenciu väčšej akcie nie je vôbec jednoduché napísať scenár, ktorý by zaujal ako široké masy, tak aj nekompromisných fanúšikov, ktorí by tvorcom neodpustili žiadne prešľapy. To sú aj dôvody, prečo „svätý grál“ žánru, rozsiahla séria o Nadácii z ďalekej budúcnosti, dosiaľ neuzrela svetlo sveta. No a práve na začiatku pandémie, kedy sme si všetci uvedomili, že bude vážne zle, prišla správa, že Nadáciu síce neuvidíme v kine, ale ako televízny seriál. Rozhodnutie v seriálovej dobe nepochybne správne, na ploche niekoľkých dielov, respektíve možno aj viacerých sérií, by sme sa mohli dočkať adekvátnej inteligentnej adaptácie, akú si toto komplikované veľdielo zaslúži.

Pri preberaní sa zoznamom toho, čo sa odvážili producenti a režiséri z Asimovovej tvorby previesť na filmové plátno nám vychádza, že jediným nadpriemerným výsledkom je vysokorozpočtový blockbuster Ja, robot z roku 2004. Ten sa však inšpiroval iba základnou myšlienkou o troch zákonoch robotiky a išiel si ďalej vlastnou cestou, nešlo v žiadnom prípade o adaptáciu žiadnej z desiatich poviedok tejto unikátnej zbierky. Ostatné adaptácie sú buď priemerné (Andrew- člen našej rodiny), alebo priamo nevydarené (Nightfall). Jedným z najlepších románov amerického spisovateľa s ruskými koreňmi je bezpochyby Koniec večnosti o mocnej organizácii vládnucej svetu z takzvaného prostredia bezčasia. Odtiaľto majú jej zamestnanci prístup do rôznych časových období ľudstva a majú tak možnosť ohýbať minulosť podľa potreby svojich zamestnávateľov. Komplikovaný román je v Hollywoode vo vyhliadke už pekných pár rokov, avšak producenti si ho prehadzujú ako horúci zemiak, čoho sme boli svedkami aj v prípade spomínanej Nadácie. O to viac ma prekvapilo, keď som zistil, že látky sa v roku 1987 chopili v Sovietskom zväze. Cieľom režiséra Andreja Jermaša bolo nadviazať na filozofické diela Andreja Tarkovského Stalker a predovšetkým Solaris, ktorého atmosférou a filozofickým posolstvom sa tvorcovia inšpirovali. Viacvrstvový dej románu bol pochopiteľne oklieštený pre potreby dvojhodinového filmu a prím hrá, ako aj v prípade Solarisu, milostná línia. To však nie je kritika, „socialistická“ výprava je bez akejkoľvek irónie unikátna, dej je prehľadný a bez logických dier a skrátka už len fakt, že sa niekto chopil tak náročnej látky, vzbudzuje veľký obdiv.

Erik Binder, doktorand na KAS

• Pokiaľ máš aj ty chuť porovnávať slávne či menej slávne filmy s ich slávnymi alebo menej slávnymi literárnymi predlohami, tak sa na teba tešíme na prijímačkách na pôde VŠMU začiatkom budúceho roka. Viac info TU.