Ako sa darí absolventom Katedry audiovizuálnych štúdií?

Magisterské štúdium na Katedre audiovizuálnych štúdií každoročne ukončí len niekoľko najlepších študentov a študentiek. Počas štúdia si na seminároch rozvíjajú analytické myslenie a schopnosť vyjadrovať svoje názory písanou aj ústnou formou, konfrontujú sa s prácami svojich kolegov a kolegýň z realizačných ateliérov, vyskúšajú si prepojenie výskumu a filmovej praxe, stážujú v redakcii filmového časopisu, v prostredí distribučnej spoločnosti či vo festivalovom tíme. Ale až skutočná prax preverí ich schopnosť presadiť sa v konkurenčnom prostredí.

Nina Šilanová:

Po skončení VŠMU som sa vrátila naspäť do Prešova. Odhodlaná vzkriesiť neexistujúci filmový klub v meste. Podarilo sa a 2 roky som pôsobila ako dramaturgička v kine Scala, podarilo sa nám dosiahnuť veľký úspech, čo sa návštevnosti týka a vďaka Programovacím seminárom ASFK som v tom čase bola zvolená do Výkonného výboru ASFK, kde pôsobím dodnes. Potom sa to celé trochu skomplikovalo a Kino Scala som musela opustiť, avšak s kamarátmi sme sa nevzdali a založili si nový filmový klub Kino Pocity, ktoré premieta dodnes a má celkom slušnú návštevnosť (aj keď trochu ťažký život pútnika, kedže nemáme stály priestor). Robiť kino je teda môj koníček aj vďaka tomu, čo som zažila a videla počas svojich vysokoškolských rokov. Boli to kvantá filmov na VHS (!) i v kine a nekonečné diskusie so spolužiakmi o filmoch, ktoré sme videli a ktoré sme ešte nestihli vidieť. Dnes sa podieľam na organizovaní filmovej prehliadky Pocity Film Fest v Prešove a zavialo ma ešte aj do Košíc, kde pôsobím ako PR manažérka najväčšieho nezávislého kultúrneho centra na Slovensku - v Tabačke Kulturfabrik. Nálepka "Nina z kina" sa so mnou "vlečie" aj tu - okrem PR mám na starosti aj dramaturgiu malého filmového klubu Kina Tabačka. Vďaka škole a  "kinárčeniu" som spoznala množstvo zaujímavých a inšpiratívnych ľudí z celého Slovenska a z rôznych oblastí filmu. Vždy sa s nimi rada stretnem na filmových seminároch a festivaloch a aj keď už ubehlo od skončenia školy pár rokov sú to vždy veľmi veselé a úprimné stretnutia:)

Tomáš Hudák:

Filmová veda, alebo Audiovizuálne štúdiá znejú cool, no málokto si pod tým vie niečo predstaviť, a preto sa vás budú všetci otravne pýtať, čo budete robiť po škole. Neraz s podotázkou, či budete nakrúcať filmy, alebo či budete hercom/herečkou. Naozaj.

Základná odpoveď je, že budete písať o filme. Spomeňte recenzie a rozhovory, to ľudia ako tak chápu. Možno sa to nezdá, ale priestoru na takéto písanie je na Slovensku dosť. Od veľkých denníkov až po poloobskúrne časopisy a weby, kde máte slobodu a píšete si, o čom sa vám zachce a ako sa vám zachce. Ak vás bavia blockbustre, píšete o nich, ak chcete o súčasnom katalánskom filme, píšete o ňom. V tom druhom prípade môžete tiež písať o tom, prečo by mali ľudia dať takýmto filmom šancu, a potom bude vaše facebookové statusy možno citovať aj Denník N!

Alebo môžete robiť videoeseje, keďže je 21. storočie.

A robiť rozhovory so zaujímavými ľuďmi je fakt super! Dozvedáte sa veci, o ktorých sa vám ani nesnívalo. Ok, niektorí režiséri sú odmeraní a tvária sa, že ich otravujete (pozdravujem B. F.), no väčšinou sú milí a možno vám na konci aj poďakujú, že ste ich prinútili zamyslieť sa nad ich tvorbou iným spôsobom (potešenie na mojej strane, J. R.). A to hovorím o naozaj európskych menách.

A keď budete mať dostatočne veľké ego, napíšete aj op-ed o tom, ako u nás nejaké veci nefungujú a začnete sa pasovať za opinion-makera.

Písať však môžete aj teoretické a historické štúdie. Dlho som si o sebe myslel, že temné zákutia slovenskej filmovej histórie nie sú pre mňa, no potom to prišlo. Narazíte na príbeh cenzúry v súvislosti s vraždou (bez srandy) alebo na príbeh o tom, ako vznikali plány na áčkový festival v Starom Smokovci (úplne vážne) a –  to je ponuka, ktorá sa nedá odmietnuť. Musíte vedieť viac. Máte stopy, hľadáte, kombinujete, snažíte sa zostaviť príbeh, pochopiť, čo sa stalo. Historik je vlastne detektív!

Ak máte radi niečo kľudnejšie, môžete sa stať archivárom a prípadne sa podieľať aj na digitalizácii. Verte mi, váš život bude iný od chvíle, keď budete o filme uvažovať v desiatkach technických kategórií. A ak budete mať šťastie, dostanete aj biely plášť. (Mimochodom, ja som ho nemal.)

Nakoniec, jeden z najviac cool jobov na svete, festivalový programmer. Uznávam, aj toto je práca, ktorá má svoje temné stránky ako pozeranie desiatok zlých filmov, keď sa vám ozaj nechce. A väčšinou sa k tejto pozícii musíte prepracovať cez organizačné veci, písanie tlačových správ a festivalových denníkov, obchodovanie, koordináciu projektov. No to všetko stojí za to.

Najlepšia časť však nie je to, ako vás všetci obdivujú –   alebo si to aspoň nahovárate –, ale to, že objavujete nové filmy a prinášate ich ľuďom. Že, možno, meníte ich životy. Nie z pozície autority, ktorá hovorí, že toto musíte vidieť, ale ponúkate: toto je, podľa mňa, zaujímavé, dajte tomu šancu. A raz za čas vám potom pri odchode z kinosály poďakujú. To je fajn pocit.

No toto všetko, čo tu píšem, je vlastne jedno. Je to v prvom rade o tom, čo chcete robiť. Ako hovorí Rytmus: „Rob, čo ťa baví, a…”

Kristína Aschenbrennerová:

Keď som sa rozhodovala o ďalšom štúdiu, vedela som, okrem iného, že chcem robiť s filmom, ale nemala som pocit, že by som zvládla „byť“ filmárom. Preto som sa rozhodla pre filmovú teóriu a históriu, alebo ak chcete, filmovú vedu. Po niekoľkých rokoch písania recenzií a odbornejších textov (čo stále občasne robím) som vďaka  šťastiu a pár priateľom dostala šancu pracovať ako zostavovateľka sekcie na Art Film Feste, zameranej na môj srdcový región východnej Ázie. Výber filmov pre festival mi dal ďalšiu zámienku cestovať a navštevovať veľké filmové festivaly a markety jednak priamo v Ázii (Busan, Hongkong), v Európe (Cannes, Berlín), ale aj tie menšie a možno aj „útulnejšie“ (Far East Film Festival v Udine). Od júla 2015 robím v Slovenskom filmovom ústave na oddelení filmových podujatí, takže poznávam filmové markety aj z druhej strany – človeka, ktorý filmy a informácie o nich poskytuje. Plus, pracovať na filmovej prehliadke v SFU prináša rôznorodejšie úlohy – už to nie je len vybrať filmy a s napätím čakať, ktoré sa podarí zazmluvniť, ale aj o zabezpečení práve licencií, samotných filmov, hostí, priestorov kina, promo materiálov, koordinovaní spoluorganizátorov a partnerov a tak ďalej. Stále je to ale najmä o učení sa nových vecí a spoznávaní nových ľudí, nových filmov, nových miest. 

Peter Závadský:

Naplno sa venujem pracovnej náplni filmového historika v Slovenskom filmovom ústave. Po samostatnej odbornej analýze rozširujem databázu SK Cinema najmä o špecializovaný popis obrazu a zvuku audiovizuálnych diel – spravodajských filmov.

Je celkom fajn, ak má človek v obľube film, podstatné je však, aby mal chuť zájsť ešte ďalej, snažiť sa porozumieť mu, skúmať ho, analyzovať a dokázať s ním komunikovať. Mne osobne štúdium dopomohlo k vyformovaniu osobnosti, najmä čo sa týka spôsobu uvažovania o filme, o umení, o médiách a technológiách, ktoré nás obklopujú. Mal som to šťastie študovať s nesmierne talentovanými ľuďmi a získať kontakty potrebné pre budúce profesijné pôsobenie. S vďakou spomínam na osobný a konštruktívny prístup pedagógov.

Po absolvovaní štúdia som pôsobil vo vtedy najväčšej filmovej distribučnej spoločnosti na Slovensku a som rád, ako predtým, tak i dnes z pozície odborného pracovníka SFÚ, že môžem istou formou prispievať k obohacovaniu filmového sveta. 

Pavla Rachelová:

Posledné necelé dva roky som pracovala na projekte digitalizácie na pozícii digitálny retušér v Slovenskom filmovom ústave. Popritom som sa venovala rôznym menším veciam – na chvíľu som vypomáhala s rešeršami pre jeden dokumentárny film, občas ma oslovili Evy z Kinečka a na pravidelnej báze teraz prispievam do Film.sk v rámci rubriky Ako vzniká film. Už tradične si svoje akreditácie na MFF Bratislava a MFF Cinematik Piešťany odpracujem napísaním nejakých recenzií. Momentálne sa rozbieha projekt, na ktorom by som mala participovať, ale je to zatiaľ v plienkach... 

A čas v škole? Netreba sa vyhýbať školským, festivalovým, filmovým akciám, sú prínosné nielen svojím programom a obsahom, ale najmä kontaktmi a ľuďmi, ktorých tam spoznáte. 

Lea Krišková:

Moje profesionálne pôsobenie sa svojou štruktúrou podobá skladačke. Pozostáva z rôznych činností a aj keď niektoré z nich pribúdajú či ubúdajú, vždy do seba napokon pekne zapadnú. Väčšina z nich rôznym spôsobom súvisí so vzdelávaním mladšieho i staršieho filmového publika. Učím na strednej umeleckej škole scénického výtvarníctva potenciálnych filmových tvorcov a pracujem vo filmovej distribučnej spoločnosti FILMTOPIA, kde momentálne organizujeme projekt KineDok a do škôl distribuujeme dva brazílske tituly. Okrem toho ako lektorka cestujem po slovenských kinách s projektom ASFK Filmový kabinet deťom, kde žiakom prvého stupňa ZŠ odhaľujeme svet animovaných filmov.

Štúdium na Katedre audiovizuálnych štúdií mi poskytlo mnoho impulzov a priestor na výber v oblasti, ktorá sa na prvý pohľad javí ako úzkoprofilová. Odbor ponúka široké možnosti uplatnenia a jednou z pomôcok na ich zúženie je povinná praktická stáž, kde si každý môže vyskúšať rôzne pracovné pozície. Písanie o filme však v neposlednom rade podnietilo moje analytické a kritické myslenie aj v iných oblastiach, čo osobne považujem za jeden z najväčších prínosov.