Čo si myslím o slovenskom filme... Comeback

Comeback s malým c sa spája so znovuobjavením postáv v hviezdnom odlesku mediálnych kanálov. Rovnomenný slovenský film sa ironicky pohráva s takýmito konotáciami, keď do centra reflektorov uviedol väzňov z Ilavy. Comeback prevracia zaužívanú cestu od nuly na vrchol, lebo Miro a Zlatko sa zväčša pohybujú v sférach, keď je aj tá lepšia voľba stále veľmi zlá. Celkom kruté rezy do každodenných trivialít robia z divákov zvedavých voyeurov súčinne s atraktívnou filmovou štylistikou. Jednoduché hľadanie vinníka a ukazovanie prstom ,,vy za to môžete" tento film našťastie neponúka.

Miro Remo má nos na protagonistov. V Arsy-Versy mu protagonista na svojich pleciach uniesol takmer celý film. V Comebacku sa mu opäť podarilo naďabiť na protagonistov s obrovským potenciálom. Zároveň prišiel s témou, ktorá je mimoriadne silná. Jeho Comeback má byť filmom o tom, že návrat väzňov do života je prakticky nemožný – často im chýba zázemie, inštitucionálna i individuálna podpora, pracovné návyky i pracovné príležitosti –, takže reálnym comebackom je vlastne opätovný návrat do väzenia…

Remo už pred uvedením filmu vo viacerých rozhovoroch avizoval, aké ťažké preňho bolo nakrúcať vo väzenskom prostredí či priamo intra muros väznice v Ilave. Po premiére filmu však musím konštatovať, že nakrúcanie vo väzení Remo zvládol veľmi dobre.

O nakrúcaní „na slobode“ to však povedať nemôžem.

Hlavní protagonisti filmu, starší recidivista Zlatko a mladší „prvoväzeň“ Miro, majú vo filme nerovnomerne prerozdelený priestor. Ťažko socializovateľný skrachovanec Zlatko s problémami s alkoholom má rodinné zázemie – mäkkú, utrápenú matku, ktorá si ho kedykoľvek privinie –  a toto všetko máme možnosť vo filme aj vidieť. Naproti tomu Miro, mladý, v podstate pohľadný a zdravo pôsobiaci jedinec, po (takmer) desiatich odsedených rokoch nemá pevnejší kontakt s rodinou a ani s každodennou realitou. Zrejme ani Removi sa s ním nepodarilo nadviazal dostatočný kontakt, lebo v polovici filmu mizne a jeho príbeh je dopovedaný prostredníctvom fotografií a potom opäť zábermi z väzenia. Videli sme síce, ako sa Miro po prepustení z väzenia ohlásil u sociálnej kurátorky, ako išiel navštíviť brata, no o jeho spôsobe prežívania, potýkania sa s každodennosťou, ani o jeho recidíve, sa nedozvieme ničové nič.

Z tohto hľadiska Removi film vyšiel len spolovice: situácie so Zlatkom a jeho matkou, pitie s kamarátom z mokrej štvrte, ale najmä situácia na krajskom súde, kde som ako diváčka doslova zamierala pri očakávaní verdiktu, sú tými najsilnejšími momentmi filmu. Zrušenie neprimeraného trestu dokonca pôsobí katarzne, ako malé víťazstvo. Tento efekt však narúšajú rámcujúce štylizované zábery z úvodu a záveru, v ktorých Zlatko reve a tvrdí, že okamihy na slobode sú preňho otrasnejšie než život v base. Vlastne ho nenarúšajú: ony ho totiž celkom rušia. Akurát, že ich štylizovaná teatrálnosť nás nepresviedča – to utrpenie rovné peklu by sme totiž najprv museli vidieť. A my sme videli akurát jeden (hoci pekelný) pád hlavou nadol. V prípade Mira a jeho nárazu na realitu sme dokonca nevideli ani ten.

Remov pohľad na návrat prepustených trestancov do slobodného sveta (a v prípade jedného po krátkom čase opäť do basy) mohol byť spektakulárnym výletom po smutnej skutočnosti bývalých väzňov a po ich problematickej či dokonca nemožnej reintegrácii. Stal sa však len krátkou, i keď intenzívnou exkurziou po väznici a po výsekoch zo života dvoch mužov, ktorým ani pracovitý strihač Marek Kráľovský či dopasovaná novinárka Mirka Ábelová nedokázali vytvoriť filmový priestor, v ktorom by žili a svojím životom ilustrovali v praxi mnohokrát potvrdenú tézu o skutočnom „comebacku“ veľkej väčšiny odsúdencov.