Čo si myslím o slovenskom filme... Koza

I.

Dlhometrážny hraný debut Ivana Ostrochovského Koza je vysoko oceňovaný pre svoju pôsobivú umeleckú formu, minimalizmus, odstup bez citového vydierania, výkony nehercov, čierny humor... Je charakterizovaný ako sociálna dráma, boxerské roadmovie, boxerský film, hybrid dokumentu a fikcie... 

Koza je však najmä výstižnou metaforou spoločnosti, v ktorej je akceptovaný rasizmus a xenofóbia. Nie, manažér Zvonko nemá problém počas "boxerského turné" spávať v aute spolu s Rómom, ani nik zo zahraničných organizátorov nemá problém prijať do zápasu rómskeho boxera. Ale pre celý tento "biely svet" je Koza iba fackovacím panákom, ktorého možno legálne mlátiť, obmedzovať a okrádať. Koza vo svojej jednoduchosti a naivite netuší, či niečo zarobil, vpred ho ženie jediná myšlienka - priniesť peniaze svojej družke Miške. "Posledná prehra" bývalého olympionika totiž nie je iba v ringu, ale v intímnom vzťahu, v ktorom mu partnerka odmieta vynosiť jeho dieťa.

II.

Cestou domov z filmu Koza som sa stala svedkom brutálneho rasistického útoku. Biely muž v bielej bunde a bielej šiltovke (aké symptomatické!) v takmer plnom autobuse bezdôvodne schmatol a zmlátil rómskeho muža, ktorý sedel na sedadle za ním a chystal sa vystúpiť. Po sérii päsťoviek surový kopanec von dverami. Zamrzli sme v čase aj priestore. Pohotovostná hliadka. Vypočúvanie svedkov. Zápisnice. Pocit bezmocnosti. Strach.

III.

Ak by som sa nechala uniesť týmto bezprostredným zážitkom, film Koza by som označila za rasistický. Pre (väčšinového) bieleho diváka určená hodinová nakladačka neduživého dobro- aj slabomyseľného cigáňa. Hodinový, vizuálne pôsobivý plezír z jatiek. Skúsim vzdorovať pokušeniu. Prečo by sa aj takýmto spôsobom nedalo hovoriť o rasizme? Ostrochovský ide na to cez ľudskú degradáciu a (dobrovoľne akceptované) násilie, maďarský režisér Fliegauf (Je to iba vietor) cez gradovanie dusna a pocitu nebezpečia, bez zobrazeného násilia. Môj pes Killer tiež nie je rasistický film o legitímnom zabíjaní Rómov, filmy o holokauste nie sú návodom na holokaust. Lenže diablik pokušenia mi nedá a našepkáva, že tak či onak, každý nájde to, čo chce vo filme nájsť, rôzne posolstvá pre rôzne cieľové skupiny...

Koza Ivana Ostrochovského je prostý, napriek tomu pre analýzu veľmi podnetný film. Jeho triezvy, až lakonický štýl vychádza zo spojenia paradokumentárneho observatívneho realizmu, dôsledne kauzálne zväzbeného rozprávania a metaforických presahov, ktoré nevtieravo odkazujú na archetypálne podložie príbehu, siahajúce od gréckej mytológie, cez kresťanskú ikonografiu až po filmový modernizmus. Krížová cesta bývalého šampióna v boxe, vedúca z rómskej osady do nehostinnej zimnej krajiny je pritom film, ktorý rozpráva o celkom jednoduchých veciach: o túžbe pobiť sa so životom a o ľudskosti, ktorá môže zdanlivo nepravdepodobne premeniť vzťah jedného človeka k druhému zázrakom empatie. Dramatické jadro tohto príbehu tak vlastne netkvie v charaktere samotného Petra Baláža, prezývaného Koza, krotkého boxerského martýra, ale v premene, ktorú podstupuje jeho manažér Zvonko. Posledný záber filmu, pôsobivá krajinná scenéria na brehu studeného mora (krajiny Martina Kollára sú tu priam spirituálne) mi pripomenula záver Felliniho Cesty, v ktorej surový Zampano nakoniec pochopí, čo v láskavej Gelsomine stratil, a nečakane sa v ňom prebudí ľudský cit. Ostrochovského zdržanlivý tón si vystačí s veľkým celkom krajiny, v ktorom nechá v pohybe svetla doznieť emócie z predchádzajúcich záberov: z detailu Zvonkovej tváre, ktorou počas Kozovho posledného zápasu zašklbával súcit, a jemného gesta, ktorým prikryl Kozu spiaceho v aute.

Zdá sa, že Koza nadväzuje na vlnu sociálnych drám dokumentaristov (aj prostredníctvom spolupráce so spiritus movens tohto trendu, scenáristom Marekom Leščákom). Na rozdiel od niektorých iných hraných debutov dokumentaristov sa však vďaka úspornej forme a snahe o nedopovedávanie vyhýba viacerým sociologickým klišé o hrdinoch z okraja a v mojej virtuálnej hitparáde sociálnych drám sa inovatívnosťou pripája ku Grófovej filmu Až do mesta Aš, s ktorým ho spája nielen non-fiction jadro projektu a rómska etnicita hrdinov, ale najmä zdôraznená telesnosť ako príznak realizmu. Tieto dva filmy nie sú ani zďaleka dokonalé, trpia na pár dramaturgických prešľapov a problematické zvládnutie ťažkých dialógov nehercami (v Kozovi je to zrejmé najmä v boxerových monológoch), sú to však filmy, ktoré dokázali posunúť realizmus k metafore. A to je pre slovenský film výborná správa.