Konfrontácie 2021: Hľadanie spoločnej kompozície (réžia Peter Podolský)

Predsudky zväčša nevznikajú jednostranne, a tak je tento film i pre mňa poučením. Jeho posolstvo rezonuje o to silnejšie, že vlastne nie je tým hlavným zamýšľaným. Tento film nechce moralizovať, i keď dôležitosť komunikácie – či už na intímnej alebo verejnej úrovni, zdôrazňuje. Pretože spôsob, akým prehovára, je azda to, čo nám k zmierlivejšiemu dialógu v spoločnosti chýba.

Hľadanie spoločnej kompozície (2020) študenta ateliéru dokumentárnej tvorby Petra Podolského sprostredkováva osobnú, vzájomnú i medzigeneračnú výmenu ideí. Jednou z možností filmu je totiž i možnosť využiť ho ako spôsob vyrovnávania sa, spoznávania – od hľadania spoločných ciest až po ich nájdenie. Tak tu využíva autor médium filmu, ako amplión, ktorý zosilňuje zvuk toho, čo bolo dlho zamlčané vo vnútri. Intímny rozhovor neplynie jednosmerne, možnosť na čokoľvek sa opýtať dostáva i režisérova respondentka – mama.

Podolský sa spolu s ňou natáča na rôznych miestach, kam chodieval už ako malý chlapec. Súkromné priestory ako výklenok strechy či kúsok poľa tvoria i symbolickú pôdu prepojenia dvoch – nielen súkromných – svetov. Režisér otvára tému svojej sexuality a jej vnímanie zo strany hlboko veriacej mamy. Akýsi ideologický boj je však neviditeľný, lebo na úrovni tak bunkovo blízkej je dôležité len jedno: Máš ma rád?

Rozhovor plynie akosi odľahčene, nadmieru úprimne, čo je cenné v kontexte takej intimity tém i prostredia. Dynamiku vytvára striedanie záberov z ručnej kamery so zábermi statickými, a predovšetkým s fotografiami zachytenými priamo na tvári miesta.

Fotografia je viacvrstvovou témou filmu. Konzervuje významné momenty, dokonca im význam v istej miere i dodáva. Prítomnosť objektívu fotoaparátu či kamery ovplyvňuje vyjadrenia i činy, a v tomto prípade nespôsobuje uzavretosť či neochotu vypovedať „tretej“ strane, ale naopak tu pomáha v sprostredkovávaní emócií. Autor sprítomňuje fotografické médium vstupovaním do záberov, aranžovaním kompozície či priznanými rozdielmi v kvalite materiálu. A napokon, dôležitým motívom tu je i svetlo. Film a ani jeho autor nepopierajú duchovný rozmer života. Svetlo, napríklad z čelovky, tu vždy prežiari tmu. Presne tak ako v samotnej podstate fotografie.

Skutočnosť, že téma je mame i synovi blízka, nijako nedeterminuje jej univerzálnosť, navyše, v dnešnej dobe je nanajvýš aktuálna. Prostredníctvom seba a svojej osobnej skúsenosti otvára Podolský širšiu problematiku viery a LGBT komunity, nakoľko sa osoby z prieniku týchto množín môžu cítiť nepatrične v každej z nich osobitne.

Či tu ide o prijatie zo strany matky, prijatie samého seba, alebo ide práve o to prijať ju, závisí v istej miere aj od nás divákov. Možno keď poznáme toľké nešťastné prípady o neprijatí, občas i zabúdame, že sú hlboko veriaci rodičia, na ktorých láske inakosť ich dcér či synov nič nemení. A z filmu je zrejmé, že režisér o priazni svojej mamy ani nikdy nepochyboval.

Hľadanie spoločnej kompozície nie sú žiadne intímnejšie „cez ploty“, ktoré hľadajú spoločnú reč argumentami. Rečou Podolského filmu je láska. Čistá a intenzívna láska, ktorou sú prevŕšené všetky škáry občas i do seba nezapadajúcich puzzle kúskov. A o ničiné v živote napokon nejde.

 Zuzana Goleinová, študentka 2. ročníka