Telegrafická správa z NECS konferencie „Epistemické médiá: Atlas, archív, sieť“
V dňoch 22.- 26. 6. 2022 sa v Bukurešti uskutočnila 15. výročná konferencia NECS - Európskej asociácie pre filmové a mediálne štúdiá. Ide o najväčšie networkingové akademické podujatie tohto typu na európskej pôde, na ktorom akademici z filmových a mediálnych štúdií prezentujú svoj aktuálny výskum, vymieňajú si skúsenosti a nadväzujú spolupráce. Po pandémiou vynútenej pauze to bola po vyše dvoch rokoch prvá „prezenčná“ konferencia, hoci niektoré jej časti sa kvôli koronavírusu museli predsa len konať hybridne. Počas piatich dní sa uskutočnil 1 absolventský workshop, 120 konferenčných panelov, 3 plenárne prednášky, 2 projekcie a 1 diskusia dvoch filmárov. Zastrešujúcou témou tohtoročnej konferencie boli poznávacie aspekty médií.
Spolu s kolegyňami a kolegami z Rumunska, Maďarska, Poľska, Estónska, Litvy a Slovenska sme pre konferenciu pripravili dvojpanel venovaný pamäťovej praxi stredo a východoeurópskych kinematografií. V rámci neho sme prezentovali čiastkové výskumy venované fikčným i nonfiction, kinematografickým i televíznym, artovým i populárnym dielam jednotlivých národných kinematografií. Zaujímalo nás predovšetkým, aké pamäťové koncepty audiovizuálne médiá post-socialistického teritória využívajú na reprezentáciu spoločenských premien, historických tráum a kolektívnych identít v rámci toho, čo pamäťové štúdiá nazývajú komunikatívna pamäť. Tá predstavuje najnovšiu vrstvu kolektívnej pamäte, ktorá funguje v komunikácii a interakcii a zahŕňa časové obdobie približne troch generácií. Prvý panel priniesol reprezentácie vzťahovania sa ku kolektívnej minulosti vo fikčných dielach. Jana Dudková zo Slovenskej akadémie vied sa zaoberala reprezentáciou politickej transformácie na prelome 80. a 90. rokov v slovenskej televíznej hranej tvorbe. Constantin Pârvulescu z Univerzity Babes-Bolyai sa zameral na obrazy ekonomickej transformácie Rumunska v troch filmoch režiséra Cristiho Puiu. Balázs Varga z Univerzity Eötvösa Loránda v Budapešti skúmal vyrovnávanie sa s históriou v populárnych kriminálnych žánroch z Maďarska, Rumunska, Poľska a Čiech. Elżbieta Durys z Varšavskej univerzity zase analyzovala premeny poľského historického filmu od trendu tzv. „kina národného spomínania“ k novším žánrovým formám. Ťažiskom druhého panelu bolo využívanie audiovizuálnych materiálov dominantne v nonfiction filme. Diana Popa z Talinskej univerzity skúmala remediáciu archívnych filmových materiálov v dvoch dokumentárnych filmoch Radu Judeho o holokauste. Renata Šukaytitė z Vilniuskej univerzity priniesla prípadovú štúdiu prepracúvania litovskej kolektívnej pamäte vo filme Sergeja Loznicu Pán Landsbergis. Andrea Virginás zo Sapientia maďarskej univerzity v Transylvánii porovnávala funkcie analógových fotografií vo vzťahu ku generačnej výmene spomienok v maďarskej a rumunskej kinematografii. Môj príspevok sa zameral na to, ako dokumentárny film o súčasných socio-politických udalostiach vytvára archív pre budúcnosť, aké naratívne formy a rétorické figúry využíva na štruktúrovanie komunikatívnej pamäte.
Okrem prezentácie vlastnej práce a zbierania spätnej väzby na ňu sú však pre mňa konferencie tohto typu predovšetkým neoceniteľným inšpiračným a motivačným fórom. Opätovne som si to uvedomovala pri každej jednej akcii, na ktorej som sa mala šancu zúčastniť. Rumunským organizátorom sa podarilo pre konferenciu získať skutočne impozantné trio hlavných prednášajúcich, z ktorých každý priniesol iný pohľad na vzťah obrazu a slova ako dvoch hlavných epistemických platforiem. Francúzsky filozof a historik umenia Georges Didi-Huberman, jeden z najvýznamnejších teoretikov vizuálneho umenia, vo svojej prednáške Obraz, archív, atlas skúmal rôzne epistemické praktiky, ktoré ponúkajú vizuálne umenia. Pre prípadovú štúdiu si vybral nedokončený projekt nemeckého historika umenia Abyho Warburga Atlas Mnémosyné. Nemecká filozofka médií Sybille Krämer, špecialistka na epistemiológiu médií, v prednáške Arteficiálna plochosť skúmala v historickom priereze kreativitu a produktivitu priestorovej redukcie, ktorú zdieľajú tradičné i nové médiá. Teoretik digitálnej kultúry a priekopník nových médií Lev Manovich zase v prednáške Využitie big data na štúdium kultúr analyzoval prínosy aj nástrahy kvantitatívnej analýzy obrazov. Všetky tri prednášky spájala téma, ktorá sa objavovala aj vo viacerých konferenčných príspevkoch: Akým smerom sa má uberať teoretická reflexia vizuálnych médií, rozkročená medzi slovom a obrazom? Ako môžu tradične orientované humanitné disciplíny využívať metódy exaktných vied na skúmanie vizuálnych diel? A v neposlednom rade: čo sa môžeme dozvedieť o svete okolo nás prostredníctvom slov a obrazov, produkovaných kultúrami a civilizáciami?
Nemenej inšpiratívny, aj keď o čosi pesimistickejší, zážitok som mala z workshopu venovanému filmologickým časopisom „novej Európy“, teda krajinám postsocialistického bloku. Redaktorky a redaktor filmologických žurnálov z Poľska, Čiech, Slovenska, Nemecka a Rumunska tu diskutovali o praktických problémoch, ktorým čelí vydávanie akademických časopisov: inštitucionálna podvyživenosť, neplatená redakčná práca, zápas s napĺňaním ministerských noriem a kvót. Diskusia ukázala, že napriek mierne odlišnému zázemiu sa všetky časopisy vyrovnávajú s podobnými problémami, ktoré ich kolegovia z krajín takzvanej západnej Európy celkom nepoznajú. A že riešenie týchto problémov nespočíva iba v skvalitňovaní vedeckej úrovne časopisov a hľadaní lepšieho finančného a inštitucionálneho zabezpečenia, ale aj v snahách o prekonanie noriem, vytvorených pre inak nastavené prostredie. Chcem dúfať, že to je zárodok bližšej spolupráce filmologických časopisov zo strednej a východnej Európy na perspektívnej platforme.
Konferenciu zakončilo premostenie od foriem epistemickej praxe teoretikov k epistemickým praktikám samotných filmárov. Organizátori pripravili výber rumunských archívnych populárno-vedeckých filmov najmä z obdobia 60., 70. a 80. rokov. Ich spoločným menovateľom bolo, že sa venovali experimentálnejším, alebo povedzme to rovno exotickejším, vedeckým metódam ako napríklad skúmanie vnímania rastlín či hypnóza. Mimochodom, vedeli ste, že Rumuni mali už v 60. rokoch elixír mladosti Gerovital, ktorý exportovali do celého sveta a ktorého účinky si na vlastnom tele vyskúšali aj hollywoodske hviezdy, napr. Charles Chaplin? Ja teda nie. Ale vďaka reklamnému filmu, ktorý mal prezentovať blahodarné účinky tohto prípravku zahraničným divákom a klientom, som sa dozvedela oveľa viacej. Napríklad aj to, ako sa môže epistemiológia skrížiť s propagandou.
No a napokon sme si pozreli film Barbarská zem od Yervanta Gianikiana a Angely Ricci Lucchi, ktorý spoločne vybrali portugalská dokumentaristka a teoretička Susana de Sousa Diaz a rumunský režisér Radu Jude ako príklad inovatívnej práce s filmovým archívom. V spoločnej diskusii potom uvažovali o formách narábania s archívom z hľadiska kreatívneho i etického.
Pre mňa osobne to boli intenzívne štyri dni, počas ktorých som sa dozvedela o pre mňa nových teoretických konceptoch, metódach výskumu médií či o filmoch. Po dvoch rokoch online konferenčných stretnutí bola táto skúsenosť intenzívnej živej intelektuálnej výmeny pre mňa neoceniteľná. A znova som si nanovo uvedomila, akú silu majú slovom a obrazom generované pamäťové stopy, ktorými vládnu filmári a filmológovia. Je skvelé, že vo všetkých prednáškach, príspevkoch i privátnych diskusiách bolo zároveň prítomné i vedomie zodpovednosti, ktorú so sebou nesú naše odlišné a predsa prepojené praktiky poznania a poznávania.
Podrobnejšie informácie o konferencii a jej programe možno nájsť na tomto linku https://necs.org/conferences#/node/121819 .
Katarína Mišíková, pedagogička KAS
Účasť Kataríny Mišíkovej na konferencii NECS podporil Audiovizuálny fond.
