Môže byť aj negatívna kritika láskavá?
Filmová – či akákoľvek iná kritika umeleckého diela – by mala podľa mňa vychádzať zo snahy porozumieť dielu, tlmočiť jeho účinky, objasňovať jeho miesto v systéme umenia alebo v realite. A mala by byť láskavá: teda byť motivovaná láskou k objektu porozumenia – hoc aj k nemu môžeme mať výhrady. Filozof Daniel Dennett vo svojej knihe Pumpy intuície a iné nástroje myslenia ponúkol dobrý návod, ako vo vedeckej debate láskavo kritizovať stanoviská oponenta. Nazdávam sa, že všetky štyri rady možno výborne použiť aj pre oblasť filmovej kritiky:
- Pokúsiť sa zhrnúť stanovisko kritizovaného tak jasne, aby s jeho formuláciou súhlasil aj on sám.
- Vymenovať všetky body, v ktorých sa s kritizovaným zhodujeme.
- Uviesť, čo všetko sme sa od kritizovanej strany my sami dozvedeli.
- Až potom možno prejsť k formulácií akýchkoľvek protinázorov alebo kritiky.
Na seminári analýzy i pri vedení prác sa mojich študentov snažím viesť k tomu, aby sa vo svojich textoch neostýchali formulovať kritické názory aj vtedy, keď nie sú pre filmárov žičlivé. Ale zároveň, aby ich formulovali prostredníctvom porozumenia dielu, nie jeho zhadzovania. A aby nezabúdali na to, že názory bez argumentov sú len tvrdenia bez dôkazov. A aby boli láskaví: k dielu, o ktorom píšu, i k čitateľovi, ktorý ich číta.
O všetko toto sa vždy nanovo pokúšam i ja sama, keď píšem o nových slovenských filmoch. Ako ukážku toho, čo sa snažím „naučiť“ študentov a čo sa pri tom ja sama učím, som vybrala pár úryvkov z mojich recenzií, ktoré za uplynulý rok v časopise Film.sk nehodnotili filmy príliš pozitívne, verím však, že nie neláskavo.
Film.sk 12/2019
Malá ríša (r. Peter Magát, 2019)
Nazdávam sa, že hlavnými piliermi filmovej kritiky sú empatické porozumenie dielu a jeho kritická reflexia. Porozumením si kritik osvojuje zámer diela, kritickou reflexiou zasa hodnotí jeho účinky. Ak sa zámery a účinky nekryjú, neraz sa ocitne v prekérnej pozícii. Čo však robiť, keď považuje samotný zámer filmu za skrz-naskrz pomýlený - ako hodnotiť jeho účinky?
(...)
Malá ríša chce byť tak zúfalo svetová, že nie je celkom jasné, akého modelového diváka si vlastne vytvára. Odhliadnime od problému jazyka postáv, z ktorých niektoré rozprávajú čistou angličtinou, iné vyškoleným nepríznakovým prízvukom a iné ozaj komickou slovgličtinou - hoci všetky majú pochádzať z jediného fikčného sveta. Film prináša obraz pôsobivých a pôsobivo nasnímaných slovenských lokácií, ktoré mali šancu dodať fikčnému svetu špecificky lokálny charakter, ale mieša ich s vypráznenými príbehovými klišé. Chce tlmočiť univerzálny príbeh v lokálnom šate, alebo jeho fikčný svet len parazituje na prvkoch aktuálneho sveta? Načo sa snaží autentifikovať pozadie príbehu historickými stopami, keď do popredia stavia archetypálny príbeh?
Film.sk 11/2019
Amnestie (r. Jonáš Karásek, 2019)
Pochopiteľne, Amnestie nemajú byť historickým výkladom, ale v populárnom kľúči vyrozprávaným príbehom o minulosti. Využívajú žánrový mix thrilleru a akčného filmu. Vizuálne filmu dominuje dynamická kamera, noirové atmosféry a obrazy socialistického sveta uniformných panelákov, sivých priestorov a ošarpaných fasád. K mainstreamovej kinematografii referuje aj používanie ľahko dešifrovateľných obrazových symbolov (napr. červená neónová hviezda nad mestom). Demýtizovanie Novembra môže byť vnímané kontroverzne, osobne ho však považujem za legitímne. Čo sa mi vidí problematickejšie, je naratívna a žánrová stránka filmu. Totiž, zatiaľ čo Karáskov Kandidát (s ktorým majú Amnestie spoločný tvorivý tím, konšpiračný punc, vhodné načasovanie k aktuálnej realite a zapojenie insajderských vtipov) predstavoval miešanie žánrov s nadhľadom, žánrový hybrid Amnestií je vedený navážno a nevyrovnane. Jeho expozícia je rozvláčna, rozprávanie sa pohodlne spolieha na množstvo dramatických náhod (vo vzťahoch postáv i v mcguffinovskom motíve obrazov), v záverečnej sekvencii sa thrillerové postupy neorganicky preklopia do postupov akčného filmu. A najmä: príbehu chýba hrdina. Pravda, jeho absencia by zodpovedala satirickému naratívu revolúcie, o ktorom už bola reč, lenže ak je Lupko naivným nástrojom iných, sotva môže jeho postava v divákovi vyvolať empatiu v momente vyjavenej zrady či v dramatických bojoch vo väznici.
Napriek tomu sú Amnestie v čomsi cenným filmom. Prinášajú totiž do foriem spomínania slovenského filmu novú tóninu, ktorá minulosť len nepripomína, ale narába s ňou ako so živou súčasťou dneška. Okrem iného aj implicitnými odkazmi na zradené ideály Pražskej jari. Tá sa sprítomňuje nielen v symfonickom aranžmáne titulnej piesne Karla Kryla Pasážová revoluce z roku 1969, ale aj v nuansovanom posune mocenských síl. Ak najprv Čierny Lupka nabáda k hladovke citovaním hesla Parížskeho mája, prevzatého od Che Guevaru: “Buďte realisti, žiadajte nemožné,” ako minister vnútra ho už žiada: “Buďte realisti, žiadajte len to, čo je možné.” Film Amnestie nám zase hovorí: Buďme realisti a pozrime sa na to, čo nám z odkazu revolúcie prežilo dodnes. Zostáva len dúfať, že ho takto prečítajú aj diváci a nepodľahnú zvodu konšpirácie v prvom pláne príbehu.
O sviniach a mučeníkoch demokracie
Film.sk 3/2020
Sviňa (r. Mariana Čengel Solčanská – Rudolf Biermann, 2020)
Občiansky postoj núti hľadať pozitíva filmu, nahliadnuť za fasádu politickej agitky. Postoj filmového teoretika zase brať film vážne ako súčasť širšieho trendu filmov reflektujúcich spoločensko-politickú realitu Slovenska. Skúsenosť poučeného diváka ale vyvoláva priam odpor voči priamočiarosti, ilustratívnosti a pátosu filmu. A voči jeho laxnému vzťahu k reprezentácii reality.
Film uvádza obligátny titulok o tom, že budeme sledovať fikciu a akákoľvek podobnosť s reálnymi udalosťami a osobami je náhodná. Autorská licencia, ktorou filmári pozmeňujú skutočnosť v prospech filmovej dramaturgie, je celkom bežná a legitímna. Lenže celý filmový príbeh je vyskladaný z epizód, ktoré sú doslova odpísané z mediálnej reprezentácie politických káuz. Postavy premiéra, ministra vnútra, mafiána a riaditeľky resocializačného zariadenia nás nenechajú ani chvíľu na pochybách, kto bol ich predlohou. A aby toho nebolo málo, v dialógoch sústavne znejú nechvalne známe formulácie ako: “vlastnou hlavou”, “neotravujte, tu sme na poli”, “coca-colu”, “ave ty / ave ja”, ba dokonca aj ponáška na nahrávku výhražného telefonátu Mariána Kočnera s Jánom Kuciakom. Všetko toto poznáme z novín a Solčanskej a Biermannov film sa uspokojuje len s ilustráciou týchto udalostí na spôsob obrázkového leporela pre negramotných. Jeho epizodický príbeh nemá ucelený dramatický oblúk, protagonistu ani antagonistu, len figúrky. A tvorcovia to v snahe o simulovanie univerzálneho presahu príbehu o mocibažnosti ešte celé zabalia do citátu z Bisotúnskeho nápisu (pamätníka, vytvoreného na príkaz perzského kráľa Dáreia I., ktorým legitimizoval svoj nástup na trón v 6 storočí pnl.), ten pre istotu zopakujú trikrát (!) a navrch to hudobne pocukrujú patetickým chórom.
Rebeli sladkí ako melón, len trochu vodoví
Film.sk 9/2020
Letní rebeli (r. Martina Saková, 2020)
Kým mix emócií Letní rebeli dobrevyvažujú, balans strácajú tam, kde by si mohli získať detského diváka. Dej sa totiž posúva dopredu skôr dialógmi ako akciou či vizuálne. Nedostatočný dramatický spád jednoducho kauzálne prepojených udalostí nedokážu kompenzovať dynamizujúce montážne sekvencie s atraktívnym soundtrackom. Hoci posilňujú letnú atmosféru, blokujú akciu a humor, ktorý vo filme funguje takmer výlučne verbálne. Postavy musia neraz svoju vnútornú premenu explicitne odkomunikovať sebe i divákom a občas k tomu pridajú aj výchovné ponaučenie pre deti aj dospelých. Imagináciu diváka hravo neprovokuje ani to, že motívy, ktoré by sa mohli stať obrazovými metaforami (napr. čln, melón, či obrovská palma) režisérka nerozvíja nad rámec ich funkcie v zápletke. Film tak zanecháva dojem štandardnej televíznej produkcie pre deti, akú môžeme poznať z nemecky hovoriacich teritórií. Keďže takéto filmy na Slovensku zatiaľ stále chýbajú, je chuť Letných rebelov možno sladká. Ale aj akási vodová.
Film.sk 11/2020
Herec 1-3 (r. Peter Bebjak, 2020)
Rozprávanie minisérie Herec v réžii Petra Bebjaka je postavené na vývojovom oblúku anatómie zrady. Standa má byť ambivalentný charakter: obeť režimu i jeho prisluhovač. Herec, ktorý svoju postavu tvorí, i figúrka, ktorou hrajú iní. Ide z jednej úlohy do druhej. Zatiaľ čo v prvom dieli sa stále kontroluje v zrkadlách a odrazoch a v druhom dieli sa snaží podať výkon, ktorý bude vyhovovať tým, čo sa dívajú spoza zrkadiel, v treťom dieli už zo svojej role vypadáva. Tri zrady tohto Mefista majú mať účinok prekvapujúceho zvratu, darí sa to však len keď rozprávanie reguluje prístup diváka k informáciám a zatajuje dvojakú hru hlavného hrdinu. Efekt prekvapenia by mal posilniť ambivalentnosť hlavnej postavy. Rovnako ako paralely medzi zradcom a obeťou. Pendantom Standu je jeho sestra Anežka, ktorá prechádza zdanlivo podobnými skúsenosťami ako jej brat, avšak nie kvôli kolaborácii, ale pre odpor voči komunistickému režimu. Natíska sa však otázka, aká je motivácia Standových činov. Vraj netúži po inom ako po divadle. Ale príbeh skôr naznačuje, že jeho motorom je strach vyvolaný zlým pôvodom a sexuálnou inakosťou. Táto viktimizácia zradcu tak v konečnom dôsledku mení ambivalentný charakter na osobnosť v procese rozpadu: zatiaľ čo na konci prvého dielu venuje divákovi sebavedomý i sebareflexívny pohľad do kamery, v závere tretieho dielu ho vidíme umenšeného a od chrbta so sklonenou hlavou. Standov Mefisto je tak skôr poľutovaniahodný ako démonický. A málo nuansovane sú portrétované aj iné postavy: zásadová Anežka a jej morálne čistý priateľ, sused plný nízkej zloby, udavačská kariéristka z divadla, brutálny ruský plukovník… Z tohto radu jednodimenzionálnych postáv vystupujú len vedľajšie charaktery takmer otcovského riadiaceho dôstojníka ŠtB a zvedeného vojnového hrdinu Kempného. Mnohé dialógy a situácie sú priam proklamatívne, pokiaľ ide o čierno-bielosť doby a charakterov, na druhej strane samotná špionážna intriga je slabo prepracovaná a akosi ťažko uveriteľná.
O quality TV tak z hľadiska úrovne dramatického spracovania ťažko hovoriť. Hercovi však hrá do karát jeho realizačná interpretácia, zameraná na zdôrazňovanie hry reality a fikcie. Režisér Bebjak s kameramanom Žiaranom a strihačom Kráľovským aranžujú tie najpôsobivejšie scény na hrane javiska a skutočnosti, sveta pred a za kamerou, autentickej expresie a hereckej masky. Bez výraznejšej formálnej exhibície na to využívajú početné zrkadlá, priezory, skryté a otvorené priestory, rozostrené popredie či pozadie i geometriu socialistickej architektúry. Práve ich tvorivý vklad do Herca (mimochodom, rovnako ako scenáristická participácia Mira Šifru na Rédlovi) dokazuje, že absencia kvalitnej televíznej dramatiky nie je problémom kreatívnej nedvižnosti slovenskej audiovízie, ale skôr inštitucionálnej komótnosti našej verejnoprávnej televízie, ktorá z vlastnej iniciatívy vyprodukuje akurát tak Nera a Senecu namiesto relevantnej - nech už akokoľvek zjednodušujúcej - dramatickej reflexie dejín.
Katarína Mišíková, pedagogička na KAS
Písať láskavo aj kriticky zároveň vás naučíme na Katedre audiovizuálnych štúdií. Viac info o aktuálnych prijímačkách TU.
