Reportáž z festivalu Áčko 2019

V štvrtok 23. októbra sa začal študentský festival Áčko. 23 nie je len číslica dátumu otvorenia nášho festivalu. Je to aj poradové číslo tohto ročníka. Štvordňové podujatie sa koná každoročne na pôde Filmovej a televíznej fakulty VŠMU. Študenti sa tešili, že predstavia to najlepšie zo svojej tvorby. Nejde len o dielka z našej fakulty, zapojiť sa mohli aj iné stredné a vysoké školy filmového a multimediálneho odboru. Tohtoročnou ústrednou témou bola pravda a hľadanie pravdy vo filmovom remesle. Inými slovami: in cinema veritas alebo aj po slovensky: cinema veríte? Bola to moja návštevnícka premiéra, hoci som už o tomto festivale počula mnohokrát predtým.

Som študentkou našej školy, takže som celé dianie vnímala subjektívnejšie, ako keď navštívim typický filmový festival usporiadaný vo veľkom formáte s profesionálnou celovečernou produkciou. Anonymita a chladné prostredie kinosály vystriedalo nadšenie a bezstarostnosť študentov. Vstupná hala sa premenila na akúsi party sieň. Vyzdobená, s hrejivou domácou atmosférou, ktorá sprevádzala celú akciu. Útulné tulivaky, kde sa mohol človek vyvaliť s priateľmi alebo si len dopriať trochu oddychu medzi jednotlivými premietaniami, padli vhod každému. Prekvapivo veľké iniciálky VŠMU boli preusporiadané. Úhľadne naukladané za sebou zvýraznili postavenie našej školy, ako jedinečnej a výnimočnej inštitúcie na Slovensku. A po nich aj celá filmová sekcia. Za svojho neskôr objaveného favorita som zahlasovala v diváckom hlasovaní na infopulte, kde okrem iného boli pripravené odznaky s logom Áčka a sprievodný katalóg, ktorý si podľa štatistiky vzalo viac ako 200 divákov. No návštevnosť nebola až taká vysoká, ako som si predstavovala. Najmä druhý a tretí deň poklesla. Tak, ako to už býva, nič nie je len dobré či zlé.

V tohtoročnej produkcii som našla obe vzorky takýchto diel. V úvodnom pásme som videla pre mňa osobne najlepší film Nežná cesta.  Získal si ma. Vulgárny, no uveriteľný humor našich rovesníkov pretkal celý film. Nechýbali fantastické dialógy. Jednoduchá ničím nerušená kamera a strihová skladba. Humor bol absurdný a mierne provokačný. Celé kino sa otriasalo smiechom. Vystihol atmosféru internátneho života aj zmýšľanie mladých ľudí či bratskú lásku.

Štvrtok nebol len dňom, ktorý uviedol dve filmové pásma. Bol to aj deň, keď k nám prišiel izraelský režisér Dan Geva, ktorý sa preslávil svojím debutom Jerusalem: Rhythms of a Distant City. Je tvorcom vyše 25 dlhometrážnych filmov. Muž s jasným, a zároveň pevným hlasom ma hneď v úvode svojho masterclassu zaujal a udržal si moju pozornosť. Jeho životné skúsenosti sa dopĺňali s otázkami etiky, ktoré sa neraz filmárovi pri výkone remesla vynoria. Koho príbeh sfilmovať a predstaviť divákom a koho príbeh nechať stranou? Je jednoznačné, že sa nedá spracovať každý ľudský osud. Každý je subjektívny a autentický. Úloha filmárov je urobiť selekciu, ktorá nie je vždy jednoduchá. Aj o tom hovoril Dan Geva. Plánoval pre nás medzinárodný projekt Ethics lab, vedený formou rozhovorov vo veľkom ateliéri. Cieľom projektu je zveriť sa a pripojiť svoju osobnú skúsenosť. Takéto výpovede sú aj určitou formou psychoterapie. Myslím, že pán Geva bol zároveň aj zručným psychológom, no predovšetkým teoretikom. Predstavil mnohé etické problémy kinematografie. Ukázal aj to, že keď sa stretne veľa inteligencie, aj tak nikto nevie povedať, čo to etika znamená. Tento deň sa niesol v znamení môjho totálneho nasadenia a očí, ktoré nespúšťali pohľad z filmového plátna. Paradoxne ho zakončil otvárací ceremoniál. (Čo by som spravila, kebyže môžem vrátiť čas? Rozhodne by som navštívila inscenované čítanie Kotlebu a diskusiu zaoberajúcu sa bohužiaľ stále aktuálnym problémom extrémizmu a propagandy.)

Ďalší deň sa niesol v znamení zvyšných dvoch súťažných sekcií. Druhým večerom nás sprevádzala ďalšia osobnosť filmu: režisér, scenárista, producent, no predovšetkým kameraman Federico Cesca. Rozprával o svojom prvom štúdiu architektúry a následnom štúdiu filmu. Popisoval paralely medzi dvoma odbormi. Architektúra mu významne pomohla v pochopení práce s mizanscénou, scénografiou a kamerou. Je autorom viacerých seriálových projektov na súčasne vysoko sledovanom portáli Netflix. Dva jeho filmy sa dokonca premietali na celosvetovo významnom festivale v Cannes. Jeho masterclass sa volal Od konceptu po nakrúcanie, a bol pre mňa osožným zážitkom. Ako sa na nakrúcanie pripraviť, aby sme mali počas nakrúcania čo najviac slobody a najmenej stresu, ale neušli nám tie najlepšie nápady? Aké kompromisy by mal filmár robiť? Tieto aj iné otázky položil popri ukážkach vlastnej tvorby. Nevyhol sa ani popisom kameramanskej techniky, osvetlenia, scénografie či vizuálnych efektov a gradingu. Ústredná téma pravdy sa niesla celým stretnutím. Tretí deň osláv filmovej tvorby sa niesol v znamení diskusií. Vybrala som si diskusiu Film v dobe klimatickej zmeny, no lepšie by som asi urobila, keby som zašla na Šálku čaju s Gindl-Tatárovou. Neskôr som sa presunula na special screening, kde som si vychutnala Betónovu dobu. Symfónia Dunaja a večné plynutie času pohladili moje zmysly. Keď som sa šla po premietaní prevetrať na čerstvý vzduch, zbadala som workshop Federica Cescu. Ukazoval prácu kamery v prostredí nášho parku. Nachvíľu som svoju púť po festivale prerušila a v tichosti závidela zúčastneným.

No to najlepšie sa ešte len malo začať. Premiéra filmu Sviňa nebola ľahkým orieškom. Kontroverzný film, ktorý sa nebál nahoty, sexuálnej zvrátenosti alebo čistého nevkusu a hnusu zamestnal moju pozornosť na plno a pripútal ma k sedadlu v plnej sile. Napriek všetkému zámernému gýču ukrýval stále súčasný problém ľudskej mysle. Človek sa bojí byť sám. Film odzrkadlil pre mňa nečakaným spôsobom spoločnosť. Po premietaní nasledoval slávnostný príchod režiséra Dominika Györgyho, ktorý študuje na pražskej FAMU. Prišiel prezlečený ako nevesta za zvuku trúfalého svadobného motívu. Vyšiel na javisko a hodil do publika kyticu. Skutočne ako pravá nevesta, zrejme dôveryhodnejšia ako Eva z príbehu. Do diskusie sa pripojili aj ostatní spolutvorcovia, aby sa s nami podelili o úsmevné historky z nakrúcania.

Záverečný deň festivalu opäť priviedol moje kroky na pôdu našej školy. Masterclass Krzystofa Zanussiho. Uznávaný poľský režisér získal viaceré ocenia na pôde medzinárodných filmových festivalov v Cannes, Berlíne či Benátkach. Môžu byť sny skutočnosť - bol naozaj pútavý masterclass. Publikum sa bavilo. Pretože Zanussi nie je len kvalitným filmárom, ktorý vám ukáže a okomentuje svoje audiovizuálne dielo. Je taktiež aj výborný rozprávač, ktorý to s publikom jednoducho vie.

Vyhodnotenie festivalu bolo v rukách veľkej poroty, ktorá sa skladala zo skúsených zahraničných a slovenských odborníkov a malej poroty, v ktorej boli študenti našej katedry. Najlepším filmom sa stala Odmena (Michal Valentín). Ocenenia sa rozdávali v rôznych kategóriách. Napríklad najlepší hraný a dokumentárny film, scenár, vizuálne efekty a podobne.

Áčko uzavrel záverečný ceremoniál a následná afterpárty. No pre mňa sa tým zážitok neskončil. O Áčku som rozmýšľala ešte dlho. No musím sa opäť vrátiť k tulivakom. Jediná škoda je, že nám ich zobrali. V studené pondelkové ráno ich odviezla dodávka. Vtedy som si uvedomila, že nadišiel koniec výbornej a pre mňa jedinečnej akcie, na ktorej nasledujúci ročník sa budem tešiť celý rok.

Isabelle Ilse Belušová, 1. ročník