Škvrna na striebre

Na Artfilme v júni v Košiciach krstili novú publikáciu SFU – Rodinné filmové striebro -  ktorá nadväzuje na rovnomenný dlhoročný cyklus Rodinné  striebro Olega Pastiera (1952-2018) o literárnych skvostoch. Editori – Peter Dubecký, Martin Kaňuch, Peter Michalovič – oslovili 60 autorov, aby si z dejín slovenskej kinematografie vybrali dielo, ktoré pre nich predstavuje „klenot“, výnimočnú hodnotu. Je skvelé, že sa vydaril takýto náročný projekt – manažovať 60 slovenských/ českých/talianskych/poľských/anglických autorov, aby včas dodali texty, muselo byť náročné. Výsledok stojí za to – najmä pre študentov sa ponúka 60 esejí o 60-tich dielach, nie panoráma, ale detailné komentáre/analýzy/eseje. Každý študent na slovenských umeleckých filmových školách by  mal mať knihu povinne ako základ svojej filmovej knižnice.

Nie všetko si však zaslúži  uznanie. Možno som mal smolu, ale kvôli kontrole môjho textu do Dejín slovenskej kinematografie 1970-2020 som sa rozhodol prečítať esej Juraja Malíčka o Pachovi, hybskom zbojníkovi (1975) Martina Ťapáka.  To som nemal robiť, opäť sa mi potvrdilo, že pop-kultúrna estetika býva obvykle synonymum pre lajdáctvo a povrchnosť. Možno by sa dalo preniesť cez srdce, že text splieta dohromady detstvo v 80-tych rokoch s odkazmi na program letnej časti Filmového festivalu pracujúcich v roku 1976. Alebo banálne úvahy o tom, ktoré vrstvy publika akceptovali film, a ktoré nie, či nekritické akceptovanie Ťapákovej dodatočne budovanej legendy o tom,  že už od roku 1962 túžil nakrútiť „svojho“ Jánošíka. ( Zábavná je aj špekulácia o nezmyselnom termíne „obrátená karikatúra“.) Niet divu, že na samotný komentár k dielu zostane len pár posledných odsekov.

V tom nie je jadro problému. Text neuvádza, že skutočnými autormi, aj dialógov, aj  spoluprácou na scenári, sú Július Satinský a Milan Lasica. Vďaka trojici Peter Jaroš + L&S vznikol film, ktorý je skutočne „subverzívny, ironický, konfrontačno-kritický“ (Malíček, s.223), úplne v duchu predchádzajúcej tvorby komediálnej dvojice, ale aj Jarošovej predlohy z prelomu 60-tych/70-tych rokov. ( To, že esejista pripíše dielo Martinovi Ťapákovi, autorovi, ktorého vystihuje buď „úprimná prepiatosť“ - Juraj Mojžiš, alebo „bučiaca slovacita“ - Fedor Matejov, len dokladá, aký cit pre poetiku reprezentuje pop-kultúrny prístup.)

Juraj Malíček v roku 2023  svojim „vygumovaním“ L&S z Pacha, hybského zbojníka, naplnil sen tých komunistov, ktorí ich v roku 1975 túžili z dejín odstrániť (ani nedovolili, ako sa pôvodne plánovalo, aby vo filme aj hrali). U predstaviteľov pop-kultúrnej estetiky komunisti uspeli (len pre pripomenutie pár prominentných kolibských mien tej doby – Ján Podhradský, Miloš Krno, Štefan Malíček, atď.), dosiahli svoje, nie u filmových historikov.

Václav Macek