Zo študentskej perspektívy – Filmový festival inakosti

Tohtoročný deviaty ročník Filmového festivalu inakosti sa konal od 21. do 25. októbra v dvoch bratislavských kinách – Kino Lumiѐre a Kino Film Europe. Reportáž z nej pripravil študent KAS Marcel Šedo.

Filmový Festival Inakosti vol. IX 

Filmový festival Inakosti priniesol na Slovensko už po deviaty krát filmy venujúce sa životu gejov, lesieb, bisexuálov, transrodových a intersexuálnych ľudí. Program festivalu obsahoval už tradične mix kanonizovaných klasík, veľkých festivaloviek a menších „nezávislých“ titulov. Dovolím si však tvrdiť, že tento ročník bol v porovnaní s predchádzajúcimi tromi, ktorých som sa ako divák zúčastnil, omnoho epickejší.

Najzaujímavejšou bola jednoznačne sekcia Queer classics, sledujúca tvorbu slávneho anglického experimentátora Dereka Jarmana. Páči sa mi predovšetkým to, že oproti minulým ročníkom bola tematicky zovretejšia osobou autora a takisto ich prevyšovala raritnosťou, keďže Jarman je v slovenských a českých kinách či na DVD takmer nezohnateľný. Minimálne určite ťažšie ako v predchádzajúcich ročníkoch hrané Raňajky na Plute, Inland Empire, Hana a jej bratia, Persona či Smrť v Benátkach, čo sú takpovediac klubové klasiky, ktoré u nás navyše vyšli na DVD.

Pri všetkých troch filmoch sa bližšie pristavím v pripravovanom „zborníku“, ale nedá mi nespomenúť Rozhovor Anjelov (zvyšné dva sú Wittgenstein a Caravaggio), ktorý potvrdil svoju povesť „vyhadzovača“ ľudí z kinosál. Jarman v ňom vytvoril to zvláštne bezčasie, ktoré poznáme napríklad aj z filmov Bélu Tarra či Andreja Tarkovského. Akýsi unikátny a ťažko postihnuteľný časopriestor, v tomto prípade okorenený aj o predlžovanie filmového času za pomoci techniky stop motion. Samotný názov, použitá hudba, spôsob narábania s časom i citácia Bressonovho Denníka vidieckeho farára zvádza ku spirituálnemu čítaniu a vytvára z tohoto filmu ultimátny zážitok, na ktorý len tak ľahko nezabudnem.

Tohtoročná inakosť taktiež oplývala vysokým počtom veľkých festivaloviek, ako napr. Motýle Petera Stricklanda, Nová priateľka Francoisa Ozona, Láska Gaspara Noeho alebo Sils Maria Oliviera Assayasa. Keďže tieto tituly už majú svoju púť po klubových kinách za sebou, resp. pred sebou, pristavím sa len pri najnovšom filme Petera Greenawaya Ejzenštejn v Guanajuate.

V ňom je tento anglický nonkomformista prekvapivý hneď dvojnásobne. Pre tých, ktorí nepoznajú Greenawayove filmy a očakávajú klasický životopis Sergeja Michailoviča Ejzenštejna sa bude pravdepodobne jednať o kruté vytriezvenie. Ejzenštejn ako egocentrický klaun a homosexuál, to nie sú informácie, ktoré by sa vyučovali na dejinách filmu. Druhá skupina, oboznámená s predchádzajúcimi Greenawayovými dielami, bude pravdepodobne prekvapená aj zo zmeny štýlu, kde hedonistické „maliarske“ kompozície, z časti nahradilo využívanie splitscreenu či 3D panorámy. Aj napriek tomu však Greenaway zostáva stále svojský. Jeho filmy sú aj naďalej postmodernými hrami, avšak namiesto meta či intertextuálnych relácií k slávnym barokovým dielam sa tentokrát zameral na sovietsku montážnu školu.

Spomedzi tých „menších“, tzn. v slovenskom i medzinárodnom diskurze menej známych, filmov by som rád upriamil pozornosť na pomerne ľahko stráviteľnú lotyšskú indie romantiku Sangailino leto a predovšetkým na švédsku snímku Niečo sa musí zlomiť. Spomalené „enigmatické“ scény, z ktorých vyniká tá, pripomínajúca Ježiša v náručí Panny Márie, vynikajú estetizáciou „škaredosti“ (napr. pissing).

Na záver by som tak iba dodal, že Filmový festival inakosti každým rokom dozrieva a pokiaľ si udrží vzostupný trend, tak sa už teraz veľmi teším na budúci ročník. Snáď sa opäť objaví filmografia nejakého klasika a podobne kvalitná dramaturgia.

Marcel Šedo, študent 3. ročníka KAS