Zo študentskej perspektívy – Konferencia Screen Industries in East-Central Europe

V dňoch 19. - 21. novembra 2015 sa v priestoroch FTF VŠMU v Bratislave uskutočnila piata medzinárodná konferencia Screen Industries in East-Central Europe (SIECE). Svoje dojmy z konferencie zaznamenal študent KAS Marcel Šedo.

Screen Industries in East-Central Europe Conference:
Transformation Processes and New Screen Media Technologies

V priestoroch Filmovej a televíznej fakulty VŠMU sa v dňoch 19. až 21. novembra uskutočnil piaty ročník medzinárodnej filmologickej konferencie Screen Industries in East-Central Europe (ďalej len SIECE). Záštitu nad konferenciou prevzali okrem FTF VŠMU aj Audiovizuálny fond, Ústav divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied, Filozofická fakulta Masarykovej univerzity a Česká společnost pro filmová studia. Tento ročník bol venovaný transformačným procesom v kinematografiách, ktoré prostredníctvom zásadných inštitučných, legislatívnych či technologických zásahov viedli k zmenám hodnôt, estetických trendov aj modov produkcie, distribúcie i recepcie filmu. Na nasledujúcich riadkoch sa budem snažiť popísať svoje subjektívne dojmy z tohto podujatia, na ktorom som sa zúčastnil jednak ako občasný poslucháč, ale aj ako novinár a člen organizačného tímu. 

Počas prvého dňa prebiehal Česko-slovenský predkonferenčný panel, pozostávajúci z dvoch blokov a panelovej diskusie slovenských a českých distribútorov. V ňom sa prednášajúci zaoberali digitalizáciou, distribúciou a výchovou v audiovízii. Keďže som sa ho však nemohol zúčastniť (v ten deň som riešil organizačné veci) nemôžem posúdiť jeho kvalitu, hoc tá bola podľa niektorých zúčastnených značne kolísavá. 

Piatok (20.11.2015) 

V piatok sa už začal hlavný program konferencie. Spomedzi všetkých štyroch blokov som sa rozhodol zúčastniť na tých, ktoré boli venované srbskej a poľskej kinematografii. Sekcia venovaná transgresii a transformácii v srbskom filme priniesla pomerne zaujímavú prezentáciu Aleksandry Milanovic  (University of Arts in Belgrade, Srbsko) venujúcu sa transmediálnej narácii v balkánskej kinematografii. Milanovic poukázala jednak na existenciu srbských low-budgetových, internetových seriálov o mládeži a pre mládež (JustSaying), ale prispela aj do diskurzu o známom festivalovom hite Klip a mnohých ďalších. Na druhú stranu, hoc toto môžem azda pripísať na účet svojej angličtine, ma príliš nepotešila Nevena Dakovic (University of Arts in Belgrade, Srbsko), ktorá svoj príspevok kompletne celý čítala a to vskutku mimoriadne rýchlo. Základným rečníckym pravidlom je však aspoň minimálna pozornosť venovaná publiku a toto Dakovic skrátka nezvládla.

Za zaujímavejší tak považujem blok venovaný poľskej kinematografii. V úvode hovoril Marcin Adamczak (Adam Mickiewicz University, Poľsko) o nedokončenom filme Hell a celkovo o problémoch debutantov pri získavaní financií. Zaujímavo tiež voviedol poslucháčov do problematiky produkcie i distribúcie v súčasnom Poľsku. Keďže jeho príspevok bol v podstate príbehom (s nešťastným koncom) považujem túto prezentáciu aj za mimoriadne kreatívnu.

Ewa Ciszewska (University of Lodz, Poľsko) sa pre zmenu zaoberala poľskou filmovou mekkou, tzv. Hollylodzom, kam sa rozhodne musí každý filmový nadšenec vydať na dovolenku. Či už kvôli miestnemu filmovému múzeu (v ktorom budete môcť obdivovať filmy, plagáty, osobné veci atď. kánonických mien poľskej réžie), sochám obľúbených večerníčkovských postavičiek (Macko Uško) alebo aj chodníku slávy. Jej príspevok bol skôr cestopisom, avšak opätovne dokázal upozorniť na súčasné problémy nezávislej distribúcie a kamenných kín v Poľsku. Na túto tému som sa s ňou rozprával aj neskôr v priebehu konferencie a ukazuje sa, že filmová Lodz zažíva rovnaký, ak nie ešte väčší problém s fungovaním kamenných kín a nezávislej distribúcie než Slovensko. Na druhú stranu, rôzne inštitúcie a záujmové spolky dodávajú mestu na intelektuálnom ovzduší.

Vo večernom keynote hovoril Chuk Tryon (Fayetteville State University, USA) o súčasnom trende v internetovej distribúcii, s fokusom na Netflix a zároveň o jeho vplyve na kamenné požičovne, káblové televízie či predaj DVD a Blu-ray diskov. Netflix sa postupne dostáva do všetkých krajín Západnej Európy a Východnej Ázie a potvrdzuje tak svoju hegemóniu v tejto oblasti. Osobne je však pre mňa zaujímavejšia ďalšia spomínaná platforma, ktorú vytvorilo Mubi, tzv. kurátorský výber rôznych klubových a starších artových filmov. Čo mi však stále chýba, je nejaká spoločná idea internetovej požičovne, ktorá by distribuovala primárne filmy krajín Európskej únie a vytvorila tak aspoň čiastočnú konkurenciu Netflixu. Každopádne bol však Tryon jedným z najzaujímavejších i najpríjemnejších rečníkov. 

Sobota (21.11.2015) 

Za mierne sklamanie však považujem keynote Mikolaja Kunickeho (St Antony's College, University of Oxford, Veľká Británia), ktorého prezentácia s názvom Politics and filmmaking in East-Central Europe in the 1950s and ‘60s do diskurzu príliš neprispela. Pokiaľ mám ako študent tretieho ročníka Audiovizuálnych štúdií pocit, že je samotný príspevok príliš všeobecný (Prečo sa hlbšie nezamerať na konkrétnu krajinu?) a nepriniesol mi príliš veľa nových informácií, tak nechcem vedieť, ako to vnímali zúčastnení pedagógovia a vedci.

Najviac som sa však tešil na predposledný blok, v ktorom sa prednášajúci zamerali na populárnu žánrovú kinematografiu v Maďarsku, Rusku a Nemecku. Za vyzdvihnutie stojí predovšetkým príspevok Balázsa Vargu (Eötvös Loránd University, Maďarsko), ktorý poukázal na rozdiely medzi česko-slovenskou a maďarskou filmovou estetikou a filmovou produkciou, na súčasné najobľúbenejšie žánre v Maďarsku a na postavenie domácej produkcie u divákov.

Beja Margitházi (Eötvös Loránd University, Hungary) sa vo svojom príspevku Digital Imagining and Cultural Representation in Liza, the Fox-Fairy, zaoberala najnavštevovanejším filmom zo súčasnej maďarskej produkcie. Postmoderná persifláž Líza, líščia víla (hrala sa na tohtoročnom Artfilmfeste a LFŠ) využíva množstvo digitálnych trikov a pracuje s absurdnou komikou, sebareflexivitou a rôznymi kultúrnymi vplyvmi. To vo svojom príspevku skúmala aj samotná Margitházi, ale okrem popisu využívania vizuálnych trikov v Maďarsku neprišla s niečím, čo by bolo pre mňa ako človeka, ktorý film videl, mimoriadne podnetným, obohacujúcim a zaujímavým.

Zmieniť sa rozhodne ešte musím o Oksane Bulgakowej (Johannes Gutenberg Universität Mainz, Nemecko), ktorá hovorila o žánrových i štylistických zmenách v ruských filmoch. Na základe svojho rozsiahleho výskumu súčasnej populárnej filmovej a televíznej produkcie v Rusku poukázala na rapídne skracovanie dĺžky trvania záberov vo filmoch, na zmeny v názvoch, najobľúbenejších žánroch i témach snímok i na „príchod“ silného žánrového hrdinu do ruskej naratívnej tradície. Situácia je pre mňa zaujímavá najmä v dôsledku objavenia sa rôznych cenzúrnych tlakov zo strany štátu v poslednom období.

Posledný blok celej konferencie bol venovaný rumunskej kinematografii. Diana Popa (University of St. Andrews, UK) vo svojom príspevku Romanian Slow Cinema and Public Film Funding hovorila o súčasnom trende oceňovaných sociálnych drám v Rumunsku. Dôraz kládla najmä na inštitucionálnu podporu a ohlas na festivaloch, pričom poukázala na využívanie rôznych štylistických postupov. 

Nadviazala tak na príspevok Andrei Virginás (Sapientia University, Romania), ktorá porovnávala populárnu kinematografiu v Rumunsku a v Maďarsku. Z toho vzniklo zaujímavé porovnanie, keďže v Maďarsku vzniknú 4 artové filmy na jeden žánrový, a divácky obľúbenejšie sú tie žánrové, zatiaľ čo v Rumunsku vznikne 1 artový film na 4 žánrové a paradoxne obľúbenejšie sú tie artové. Z porovnania sme sa tiež mohli dozvedieť o vzrastajúcej produkcii filmov v Rumunsku, ktoré v priebehu posledných rokov dosahuje stále väčšie hodnoty. Problémom je však stále pomerne nízky divácky záujem aj o tie najsledovanejšie domáce tituly. 

Pokiaľ by som to mal zhrnúť, konferencia výrazne obohatila diskurz ohľadom distribučných, produkčných, ideologických a inštitucionálnych zmien v našom regióne. Našim filmovým vedcom, novinárom i študentom konferencia azda pomohla spresniť pozíciu Slovenska na filmovej mape Strednej Európy a zároveň pomocou porovnávania a kontrastov zadefinovať tvár súčasnej slovenskej kinematografie. Ukazuje sa, že problémy, ktoré prekonáva, zdieľa aj s ďalšími stredoeurópskymi krajinami a niektoré prípady zasa ukazujú ako sa so situáciou vysporiadať. Za študentov môžem povedať, že ide o výnimočnú skúsenosť. 

Organizácia a konferenčná atmosféra 

Na záver musím dať klobúk dole pred všetkými organizátormi konferencie. Konferencia prebiehala pomerne hladko a chválu si zaslúžia aj za chutné občerstvenie a pestré rauty na záver jednotlivých dní. Čo sa týka prednášajúcich tak len málokedy presiahli určené časy a jednotlivé bloky tak mali len minimálne meškanie. Osobitá chvála patrí Monike Lošťákovej, Žofii Bosákovej a Verone Dubišovej, ktoré mali najväčšiu zásluhu na bezproblémovom chode konferencie.

Konferencia bola prirodzene aj miestom stretávania sa. Plodné debaty so študentami Masarykovej univerzity i VŠMU, ale aj so samotnými prednášajúcimi ma obohatili azda rovnako, ako samotné príspevky. Medzinárodnú konferenciu som sa tak snažil využiť aj na aký taký networking a oslovoval som čo najväčšie množstvo zahraničných účastníkov. Za ochotné odpovede, prostredníctvom tohto článku, ďakujem už spomínanej Ewe Ciszewskej, Chuckovi Tryonovi, Juliane Scholz a Andrei Virginás. V tomto ohľade som však smutný, že záverečné posedenie prebiehalo v komornej atmosfére a mohli sa ho zúčastniť len hlavní organizátori a prispievatelia. Každopádne mám však aj z tejto konferencie mimoriadne pozitívny dojem a už teraz viem, že sa zúčastním aj ďalšieho ročníka.

Marcel Šedo, študent 3. ročníka KAS