Rozhovor s dokumentaristom a pedagógom Ateliéru dokumentárnej tvorby na FTF VŠMU Marekom Šulíkom.

Začnime rovno otázkou na vás ako pedagóga. Venujú sa študentky a študenti ateliéru dokumentárnej tvorby vo svojich filmoch minoritám?

Nuž, ako to povedať. V každej spoločnosti je veľa menšín rôzneho druhu, nielen národnostných, etnických či sexuálnych. Menšiny sú aj ľudia s istým typom názoru. Patria tu rôzne skupiny, ktoré sa ešte aj prelínajú, čiže u nás nikdy neexistovalo nejaké priame zadanie, aby študenti pracovali s témou menšín. Témy sa vždy objavujú na základe ich osobného záujmu v námetoch. Páči sa mi však, že ak naši študenti zobrazujú príslušníka istej menšiny, tak sa väčšinou nezaoberajú priamo jej fenoménom.

A ako teda?

Napríklad, Katka Kočanová natáčala v študentskom filme Luma Andre Keriko (2018) Rómku, ktorá študuje na vysokej škole a žije na Záhorí. Tá, samozrejme, čelí predsudkom a rieši tému svojej identity. Režisérka ale netlačí na konkrétnu tému menšiny, dotýka sa jej len okrajovo a zbytočne ju nezdôrazňuje. To sa mi zdá dobre, že je to len prirodzená súčasť príbehu protagonistky. Dokumentárny film zobrazuje archetypálne obrazy nášho života v konkrétnych kulisách, ktoré sú spojené, dajme tomu, i s konkrétnou farbou pleti. Ale téma môže byť univerzálna a môže sa týkať kohokoľvek. Keď sa u nás na škole rieši téma homosexuality – tu musím spomenúť nášho študenta Petra Podolského - ten natočil krásny film Hľadanie spoločnej kompozície (2020). On nenatočil film o homosexualite, o tom, či sú homosexuáli prijímaní alebo neprijímaní. Urobil to ako veľmi osobný pohľad, ako dialóg so svojou mamou. Skúmal to, s čím jeho mama ako hlboko veriaci človek bojovala. Je to film o prijatí a túžbe po prijatí, a to je univerzálne.

Nesúvisí téma menšín už len s tým, že ide o dokumentárny film, ktorý vo všeobecnosti rád reflektuje spoločenské témy?

Práve to si myslím, že je istá chyba pohľadu. Môže to tak vyzerať, že sa dokumentárny film venuje menšinám vo veľkej miere, ale nie je to tak. Avšak vychádza to z jeho základu, keďže dokumentárny film má blízko k reflektovaniu toho, čo ľudia v spoločnosti prežívajú – tým pádom, samozrejme, téma menšín sa akosi prirodzene vynorí.

Ponúka podľa vás dokumentárny film živnejšiu pôdu na spracovanie ľudských osudov „z okraja“ v porovnaní s hraným filmom? Teda, či môže jeho predpokladaná autentickosť ovplyvňovať kvalitu výpovede.

Nemyslím. Filmový rod má vždy svoj súbor vyjadrovacích prostriedkov a robí to skrátka inak. V zásade je jedno či ide o hraný, dokumentárny alebo animovaný film. Dôležité je pri filme skôr to, či nejak forsíruje čierno-bielosť videnia, či sa stretávame s nejakým stereotypom. To všetko sa ale môže diať v akomkoľvek druhu filmu.

Na to nadväzuje  aj ďalšia otázka – či si myslíte, že natáčanie minorít skĺzava k stereotypizácii, a či pozorujete v našom kinematografickom priestore aj tendenciu exploatovať tému minorít.

Keďže nie som filmový vedec, ktorý by sa na to vedel pozrieť v širšom pohľade, odvodím to len z mojej skúsenosti. Ja som robil filmy o Rómoch a nikdy som nemal pocit, že ich exploatujem. Niekedy som aj rozmýšľal nad tým, čo znamená tá stereotypnosť zobrazenia Rómov – ak sa aj vyskytli nejaké výhrady voči konkrétnym filmom. Dokumentárny film sa ale nakrúca v reálnych kulisách, takže, konkrétne v tomto prípade, ak má rómska osada isté atribúty, ktoré sa opakujú, tak sa im nedá vyhnúť, a preto nemá význam ju umelo štylizovať či upravovať. Osobne som sa nestretol s filmom, pri ktorom by som si povedal: „Toto je extrémne stereotypný pohľad na Rómov.“ Ale ešte by som dodal jeden príklad, mali sme raz rómsku študentku Denisu Havrľovú. Bolo fascinujúce pozerať jej filmy, pretože ona narábala, napríklad s hudbou, úplne inak ako my. Ja, ako príslušník väčšiny, som bol rómskym prostredím prirodzene ohúrený, najmä kultúrnymi artefaktmi – ich hudba sa mi zdá dôležitou súčasťou ich sveta, a tiež sa mi veľmi páči. Prirodzene som ju teda používal vo filmoch, vychádzalo to jednak z tých tém, i mne to bolo blízke. Ale keď spracovávala ona témy o Rómoch, tak sa na to takto vôbec nepozerala, použila tam barokovú hudbu, čo by mi jednoducho nikdy nenapadlo. Takže, zaiste sme plní stereotypov, aj ja som plný stereotypov, ide o to, či si ich vie človek uvedomiť a akosi sa im brániť.

Ako teda determinuje nerómsky človek film z rómskeho prostredia?

Dokumentárna tvorba má v tomto zmysle blízko k antropológii a etnografii. Pretože človek, keď vojde do akéhokoľvek iného prostredia, tak je samozrejmé, že ostane očarený jeho znakmi. Je pre neho veľmi ťažké odolať prvotným impulzom, ktoré v ňom okolie vyvolá. Ono zároveň tá subjektivita autorského filmu a tvorivého prístupu je postavená na tom, že sme niečím fascinovaní, čiže je to napokon i dôležité. Ale dokumentarista by mal, samozrejme, rozmýšľať a tvoriť v kontexte, mal by to byť uvedomelý vzdelaný človek, ktorý pozná vzniknutú tvorbu na danú tému a vie sa vyhnúť istému opakovaniu stereotypného zobrazenia.

Čiže je film o rómskej menšine autentickejší, ak ho natočí priamo človek z tohto prostredia a minority?

Ja som mal kedysi taký smiešny nápad, že chcem zažiť, ako sa im žije, a možno by som to aj natočil. Uvedomil som si však, že je to hlúposť – ja by som predsa nikdy nemohol prežívať problémy, ktoré zažívajú oni, pretože mám iné vzdelanie, som príslušník väčšinového etnika, mám iné výhody, a preto by ten film bol v istom zmysle neautentický. Je to tak, človek z majority vidí iné veci. Príslušníkom menšiny by malo byť umožnené viac sa podieľať na väčšinovom živote a tvorba filmov je s tým spojená. Bolo by skvelé, ak by sme mali viac dokumentaristov Rómov. Ale domnievam sa, že dobré to bude vtedy, keď to bude normálne, keď sa nad tým vlastne ani nebudeme zamýšľať, či film natočí Róm alebo Maďar, stane sa to prirodzenou súčasťou ako umenia, tak i spoločenského života. Myslím, že to súvisí najmä s prístupom k tomuto vzdelaniu a verím, že je to len otázka času. Ale teda nepochybne aj náročnej sociálnej práce, ktorá sa týka vylúčených komunít.  

Čo si myslíte o často znejúcom bonmote, že každý „správny“ slovenský dokumentarista musí nakrútiť aspoň jeden film z prostredia rómskej komunity?

Nuž, čo by som si o tom myslel. Tak, ako sa rozprávame o minoritách a stereotypoch, aj toto vlastne ukazuje na istý stereotyp voči dokumentaristom. Také tvrdenie je absurdné, nie je ani prioritné, prečo ale vzniká ten dojem? Ja si myslím, že dokumentaristi radi spolupracujú s ľuďmi, ktorí sú ochotní s nimi tráviť čas, otvorene s nimi komunikovať, zúčastniť sa na tej „dokumentárnej hre“ v rámci prípravy filmu. A mojou skúsenosťou je, že do čím sociálne „komplikovanejšieho“ prostredia ideme, tým väčšiu ochotu a nadšenie vám tu vedia ľudia ukázať, sú schopní s vami zdieľať viac pocitov. Rozumiem však tomu, že uzavretosť a opatrnosť sociálne stabilnejších skupín súvisí s istým uvedomením si toho, čo znamená mediálny výstup a aké môže mať následky.  

Aké filmy z prostredia etnických minorít považujete za najvýraznejšie, ktoré v našom kinematografickom priestore vznikli?

Ja mám najradšej absolventský film Miša Suchého Šiel som dlhou cestou (1988). To je film na jednej strane osobný – tak ako všetky jeho filmy, na druhej strane ukazuje, s akou empatiou autor vchádza do komunity osád, ako chce rozumieť ich prežívaniu. Vlastne sa snaží ukázať ten život zvnútra. To najdôležitejšie na to, aby príslušník väčšiny zahodil predsudky a stereotypy, je empaticky sa ponoriť, a to ten film robí. Podobne pracuje aj Daniela Rusnoková vo filme O Soni a jej rodine (2006). Sú to náhodou obidva filmy o Rómoch a obidva sú veľmi empatické voči ľuďom pred kamerou. Aj už spomínaný film Petra Podolského spracováva tému prijatia inakosti intimitou a pochopením, ktoré jeho mama prejaví, a v tom je to silné, a preto, podľa mňa, aj užitočné.

Keď už teda spomínate film O Soni a jej rodine, nedávno som čítala list, ktorý Soňa napísala tvorcom.[1] O natáčaní filmu povedala mimoriadnu vetu: „Hráme svoj film skutočným životom.“

To je vlastne inými slovami povedaná definícia dokumentárneho filmu! Ako keď uvažuje Bill Nichols o dokumentárnom filme, že ľudia pred kamerou predstierajú svoje skutočné životy ...  

Čo sa týka dosahu i efektu takých dokumentárnych filmov na väčšinovú spoločnosť, otváranie diskusie a búranie predsudkov vyzerá na dlhý, azda i nekonečný boj...

Dokumentárny film má rozhodne malý vplyv, totiž, má malú divácku základňu. Ide však o to, že tá divácka základňa ma isté kvality. Ľudia, ktorí chodia na dokumentárne filmy, majú azda aj iné životné zameranie a hodnoty. Jan Werich povedal čosi v zmysle, že nie je dôležité, koľkí vám tlieskajú, ale kto vám tlieska. No a tak to asi je. Dokumentárny film nemá masový dopad, teda stáva sa to, ale skôr ojedinele. Je to však určite jeden z kanálov, akými sa môže kultivovať spoločnosť. Tvorba takého filmu má asi menší priamy, ale väčší nepriamy dopad na verejnú mienku.

Takže ide v tomto prípade asi skôr o autorskú výpoveď o svete, nie o nejakú spoločenskú úlohu.

To sa nevylučuje, ide o rôzne polohy dokumentárneho prístupu. Môže to byť i angažovaná publicistika, teda riešenie istého problému, súdneho procesu či diskriminácie, a mať efekt na konkrétne kauzy – čo sa deje zväčša v televíznej produkcii. Sféra autorského dokumentárneho filmu je ale veľmi subjektívna, prenáša sa tu empatia autora, a to je tiež dôležité. Osobne si myslím, že je možno v istom zmysle dôležitejšie budovať empatiu medzi spoločenskými skupinami, než poukazovať na kauzu, ktorá rozdeľuje spoločnosť a vytvára napätie. Avšak, ako vravím, oba sú to podstatné súčinné prúdy. My sa na škole snažíme učiť tak, aby študenti tvorili filmy, aké sa im páčia, aké chcú sami pozerať. Nehovoríme im „robte angažovaný spoločenský film“, to ale neznamená, že nemôžu. Aj preto sú ich filmy veľmi rôznorodé výpoveďou i tvarom.

Ako autor sa nezriedka venujete téme minorít, napríklad filmami Cigarety a pesničky (2010), Zvonky šťastia (2012) či Ťažká duša (2017) z rómskeho prostredia. Čo vás teda, ak nie spoločenská angažovanosť, k tejto téme priviedlo?

Ja som takto nikdy neuvažoval. Neviem pracovať spôsobom, že nájdem problém a chcem na neho poukázať alebo ho vyriešiť. Tieto filmy som robil preto, lebo sa ma emocionálne dotýkali. S komunitou Rómov ma zoznámila etnomuzikologička Jana Belišová. Ja som sa snažil preniesť pekné zážitky, ktoré som v tej komunite nadobudol. A to je na tom pekné, že človek tam zažije silné emócie na ozaj širokej škále. Mám rád, aký tam majú ľudia zmysel pre humor, ako sa radi smejú, ale zažijete tu aj tragédie a veľmi smutné veci. Všetko sa tam deje v kondenzovanom čase, človeka sa to jednoducho dotkne. Tým, že je dokumentárny film mojou prácou, mojím svetom, vlastne i životom, tak to zažité spracovávam práve cez neho.

 Zuzana Goleinová

[1] Pavel Smejkal, Zuzana Mojžišová: O Daniele a jej práci (interview s dokumentaristkou Danielou Rusnokovou). In: Frame, 2006, č. 2, s. 257.